utorok

Modernizácii armády škodí tajnostkárstvo ministerstva obrany

Premiér prezbrojovanie armády spochybňuje, minister avizuje nákupy za stovky miliónov. Bez diskusie a transparentnosti

Dvanásť stíhačiek MiG-29, ktoré dnes armáda využíva, získalo Slovensko v 90. rokoch v rámci deblokácií ruského dlhu. Za Dzurindových vlád sa z deblokácií financovala aj ich modernizácia. Foto – TASR

To, že sa Ozbrojené sily SR nachádzajú na pokraji technologického kolapsu, je pomerne známe. Keď boli v polovici roka 2011 zverejnené Východiská strategického hodnotenia obrany, dokument po prvýkrát verejne poukázal na ich žalostný stav.

K mediálne najznámejším údajom patrila napríklad úroveň interoperability so spojeneckými jednotkami (54 percent). K alarmujúcim konštatovaniam patrilo, že „hlavné spôsobilosti mechanizovaných jednotiek dosahujú úroveň približne 62 percent požiadaviek NATO, ženijné jednotky dosahujú úroveň asi 39 percent štandardov NATO. Spôsobilosti taktických lietadiel MiG-29, plniace úlohy v systéme NATINADS spĺňajú kritériá NATO na 66 percent“.

Približne 90 percent munície v skladoch po dobe životnosti, ale napríklad aj sto percent tankov a obrnených vozidiel BVP-1. Celkovo viac ako 70 percent zbraňových systémov pozemných síl bolo po technickej životnosti a tento údaj za uplynulé roky len rástol.
Faktom je aj bezmála stopercentná závislosť od zbraní so sovietskym či ruským pôvodom, čo je nielen technologický a ekonomický, ale aj politický problém. A bolo to zlé už aj pred ukrajinsko-ruskou vojnou, nieto ešte teraz.

Áno, táto vojna vrátila otázky bezpečnosti do verejného a politického diskurzu, no napriek rozšírenému názoru nie je hlavným dôvodom potreby modernizovať ozbrojené sily. Tým je ich veľmi zlý stav, ktorý by sme mali riešiť nezávisle od toho, či na východ od nás prebieha vojna. Iste, v tejto situácii je to urgentnejšie a najmä potreba je viditeľnejšia. Základná otázka, na ktorú potrebujeme odpoveď, však znie, či chceme, aby Slovensko malo funkčné ozbrojené sily aj o desaťročie. Ak áno, treba modernizovať.

Priority

Modernizácia by sa mala riadiť niekoľkými princípmi ako prioritizácia, reálne a udržateľné ekonomické plánovanie, súlad s medzinárodnými trendmi a vývojom bezpečnostného prostredia, politické záväzky, transparentnosť, využiteľnosť, politický a odborný konsenzus.

Vzhľadom na obmedzené prostriedky pri definovaní modernizačných programov sa musí prioritizovať. Nikdy sa nedá dosiahnuť všetko, nikdy nemôžu byť naplnené všetky potreby, keďže aj pri najvyššej miere náklonnosti k ozbrojeným silám budú zdroje vždy obmedzené. Preto sa musia určiť priority.

Celkové náklady na výmenu všetkých potrebných zbraňových systémov by – bez výmeny nadzvukového letectva – boli vyše tri miliardy eur v horizonte desiatich rokov, čiže vyše 300 miliónov ročne, čo si nemôžeme dovoliť. Navyše je to suma, ktorá ide nad rámec ročného rozpočtu obrany, čiže nad približne 800 miliónov eur ročne.

Bez nároku na úplnosť hovoríme napríklad o výmene 18 viacúčelových vrtuľníkov (napríklad black hawk), 12 nadzvukových stíhačiek (napríklad gripen), 90-120 obrnených transportérov, dve až tri taktické dopravné lietadla stredného doletu (napríklad spartan). To všetko si nemôžeme dovoliť v takom krátkom čase. Preto treba určiť priority na základe trendov medzinárodného bezpečnostného prostredia.

Napríklad sústrediť sa na viacúčelové vrtuľníky, ktoré sú použiteľné v medzinárodných operáciách, domácom krízovom manažmente a v krajnom prípade aj ako bojová podpora pri teritoriálnej obrane. Z tohto pohľadu sa zdá byť nákup dopravných lietadiel menej dôležitý, keďže spôsobilosť transportovať techniku a ľudí na dlhšie vzdialenosti už nebude prioritou pre Slovensko ani pre NATO. Bude to dôležité, ale nie najdôležitejšie.

Dohoda

S tým súvisí aj reálne a udržateľné ekonomické plánovanie modernizácie. Žiaľ, na Slovensku máme dlhú históriu vynikajúcich, ale ekonomicky nerealizovateľných alebo nerealizovaných plánov a modelov (Model 2010, Model 2015). Znamená to, že netreba nasľubovať a už vôbec nie zazmluvňovať modernizačné programy, ktoré nie sú rozpočtovo reálne. Ak sa to stane, manévrovací priestor budúcich vedení ministerstva bude v podstate nulový, aj ak by chceli napraviť zlé rozhodnutia.

Tomu sa dá predísť hľadaním politického a odborného konsenzu v základných otázkach modernizácie. Vo svete existuje niekoľko dobrých príkladov. Napríklad v Dánsku, kde sa vláda aj opozícia dohodnú na základných princípoch a smerovaní a dôležité programy sú založené na konsenze. Nikto potom nemá dôvod meniť ich či spochybňovať.

Uplatnenie tohto princípu by bolo viac než vítané aj na Slovensku. Žiaľ, politické vedenie ministerstva obrany si zvolilo opačný postup. Nie, že sa o konsenzus nesnaží, ale ani nekomunikuje. Nezverejňuje koncepcie, na základe ktorých sa modernizuje, ale ani údaje týkajúce sa nových zbraňových systémov (špecifikácia, budúce nasadenie, cena). Tým pádom je ďalší princíp, transparentnosť, absolútne neaplikovateľný.

Ministerstvo navyše vôbec nereagovalo na dramatické zmeny spôsobené rusko-ukrajinskou vojnou. Neprebehli diskusie, ako to zmení naše ozbrojené sily, ich nasadenie, vyzbrojenie, modernizáciu.

Najhoršie, čo sa môže stať, je, že sa bude plánovať na základe podmienok pred rokom 2014, keď existovalo úplne iné bezpečnostné prostredie. Poľsko, Pobaltie, ale aj ďalší spojenci, ako aj NATO ako celok, už prijali zmeny, ktoré dramaticky menia smer ozbrojených síl, u nás ani náznak diskusie či zmeny.

Bariéra

Tento postoj generuje niekoľko problémov. Netransparentnosť nielenže vyvoláva otázniky, ale potenciálne výrazne znižuje efektivitu vynaložených prostriedkov. Ďalej sa prejavuje nekoncepčnosť. Nevieme, prečo daný typ výzbroje nakupujeme, či máme koncepciu ich nasadenia, na aké misie ich budeme potrebovať a prečo je práve daný typ výzbroje prioritný. Pritom je to nedostatok, ktorý by sa dal pomerne jednoducho odstrániť a rozptýlil by veľkú časť odborných pripomienok.

Lenže výzvy na koncepčné riešenie či diskusiu narážajú na komunikačnú bariéru zo strany ministerstva obrany (nepatrí to k téme, ale úroveň reakcií na kritiku, aj na konštruktívnu, je na úrovni treťoradého bulváru). Často sa stáva, že zlou komunikáciu sa pokazí aj najvznešenejší úmysel, ktorý by inak našiel pomerne širokú podporu.

S tým súvisia aj problémy so zverejnenými počtami pri nákupoch nových systémov. Nakúpime napríklad deväť multifunkčných vrtuľníkov, hoci vieme, že ich budeme potrebovať 16 až 18. Ministerstvo však nepovie, či je tých deväť kusov konečné číslo a na základe nejakej novej koncepcie ide znižovať cieľový stav vrtuľníkov, alebo tých deväť vrtuľníkov je len prvá časť nákupu.

Podobne aj počet nadzvukových stíhačiek má byť podľa informácií osem, pričom podľa leteckých odborníkov 12 je minimálny počet, s ktorým sa dá vytvoriť samostatná letecká jednotka. Ak totiž počítame s nasaditeľnosťou 60 percent, to znamená asi so siedmimi lietadlami, z toho dve + jedno sú určené na stále zabezpečenie kontroly vzdušného priestoru (v rámci systému NATINADS), dve + dve na výcvik.

Je evidentné, že s ôsmimi lietadlami so 60-percentnou nasaditeľnosťou (čiže štyri až päť lietadiel) sa to nedá garantovať. A je jedno, či sú to gripeny alebo F-16, čísla nepustia. Riešením by mohla byť nejaká forma dohody o medzinárodnej spolupráci pri zabezpečení výcviku, ale ani o tom sa nehovorí.

Navyše ak hovoríme o budúcnosti ozbrojených síl, tak všetka pozornosť v komunikácii ministerstva sa sústreďuje len na zopár modernizačných programov, ale ani slovo nepadne o dlhodobom rozvoji, čo je oveľa širší pojem ako modernizácia.

Nehovoríme o základniach, či sú potrebné, ak áno, ktoré, o veliacich štruktúrach, o podporných štruktúrach. Ambíciou vedenia by malo byť viac ako len spraviť niekoľko – potrebných – nákupov.

Peniaze a ticho

K problémom patrí aj finančné krytie modernizačných projektov. Spartany sa dajú kúpiť len z rozpočtu obrany bez dodatočných zdrojov. Ale vrtuľníky, stíhacie lietadlá a ďalšie už nie. Dnes to vyzerá tak, že minister podpíše zmluvy, ale platiť už bude ďalšia vláda – bez predchádzajúcej diskusie.

Veľmi chýba stanovisko premiéra Roberta Fica, ktorý by mal k takýmto projektom zaujať jednoznačné stanovisko. V prípade modernizácie však komunikoval pravý opak toho, čo robí jeho minister obrany. Podľa premiéra nebude žiadna rozsiahla modernizácia, nebude žiadne navýšenie rozpočtu na obranu, ale minister obrany hovorí o modernizácii za niekoľko stoviek miliónov eur.

Navyše je jasné, že v predvolebnom roku bude pre premiéra komplikované obhajovať napríklad nákup vrtuľníkov pre armádu, keď tie peniaze môže využiť na oveľa „užitočnejšie“ sociálne balíčky. Ale keď raz budú zmluvy podpísané, tie sa majú napĺňať.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |