Heroine
Simona Fendrychová
Cestovateľ a spisovateľ Ladislav Zibura je pomerne čerstvým otcom, spolu s manželkou vychováva polročného syna. „S narodením dieťaťa sa dostávate do sprisahaneckého spoločenstva rodičov, ktorí si vzájomne pomáhajú a sú k sebe solidárni,“ opisuje svoju rodičovskú skúsenosť.
V rozhovore spomína na to, ako prežíval narodenie syna, a hovorí, prečo ho trápi, že sa Česi správajú, akoby deti nemali radi.
Ako zvládaš prácu a starostlivosť o syna?
Vzhľadom na to, že momentálne predstavuje zabezpečenie rodiny hlavne moja práca, tak si myslím, že väčšia časť starostlivosti stále zostáva na mojej manželke. Robím všetko pre to, aby to tak nebolo, ale je to náročné. Napríklad včera som mal dve prednášky v Hradci Králové, v noci som prišiel domov a dnes ráno som o šiestej vstával so synom, aby sa moja žena ešte mohla vyspať.
Všetko je iba otázkou efektívneho plánovania, ktoré teraz učíme seba aj naše rodiny. Žijeme v Prahe, bohužiaľ, tu nemáme starých rodičov.
Ako bojuješ s únavou? To býva najťažšia časť života s malým dieťaťom.
Vždy som bol zvyknutý mať veľa práce. Aj moja manželka, okrem materstva má ešte úväzok na univerzite. Veľa cestujeme, takže sme zvyknutí sa nevyspať. Myslím si, že keď je človek zvyknutý mať veľa aktivít pred narodením dieťaťa, tak to potom nie je až taká zmena. Musím povedať, že máme veľké šťastie na pokojné dieťa. A ja mám veľké šťastie na manželku, ktorá veľmi dobre vie, čo robí. Aj preto, že vyštudovala pedagogiku a starostlivosť o deti ju vždy zaujímala. Dieťa sme obaja chceli a myslím si, že sa nám podarilo trafiť správnu fázu života, keď nemáme pocit, že by sme rodičovstvom o niečo prichádzali. Vďaka tomu všetkému je pre nás veľa vecí jednoduchších.
Znie to tak, že si fázu bábätka užívaš.
Áno, som nadšený. Rodičovstvo mi dalo novú chuť do života a aj príležitosť sa cez syna vracať do vlastného detstva. Veľa vecí sa v našom živote
