Samuel Marec
Samo Marec spolu s Tomášom Hudákom sa v diskusii Toto sme chceli? pokúšajú so psychologičkou Lenkou Pavukovou Rušarovou, autorkou Emou Müller a novinárkou Zuzanou Kovačič Hanzelovou odpovedať na otázku Po čom ženy túžia?
Podľa Inštitútu pre výskum práce a rodiny z roku 2023 zažilo 28 percent žien fyzické násilie od partnera, 48 percent zažilo psychické násilie, 14,2 percenta žien bolo vystavené sexuálnemu násiliu, 11,7 percenta žien čelilo vyhrážaniu alebo násiliu v súčasnom vzťahu a 32 percent zažilo stalking. Zároveň iba 12 percent uviedlo, že najzávažnejšie prípady násilia riešili na polícii. Podľa prieskumu z roku 2024 by 35 percent Slovákov tolerovalo násilie. V porovnaní s rokom 2016 sa situácia veľmi nezmenila. Aj keď od týchto čísiel odhliadneme, mnohé ženy hovoria, že sa jednoducho necítia bezpečne. Zuzana, ako sa ti na Slovensku žije nie ako novinárke, ale ako žene?
Zuzana Kovačič Hanzelová: Mne sa žije dobre. Podľa mňa ženy to na celom svete nemajú bohvieaké, čiže Slovensko v tomto nie je špecifické. Viem si predstaviť krajiny, kde sa žije horšie, viem si predstaviť aj krajiny, kde sa možno trochu lepšie. Cítim sa tu bezpečne. Môžeme rozoberať negatíva, ale v priemere sa cítim dobre, idem aj o jednej pešo domov a cítim sa bezpečne.
Ema, ty žiješ v Paríži, ale si aj v Bratislave. Vidíš nejaké rozdiely v správaní mužov voči ženám?
Ema Müller: Ja sa napríklad bojím chodiť domov o jednej ráno. Nerobím to v Paríži ani na Slovensku. Dávam si pozor, často neviem, či je to paranoja alebo strach. Neviem, či ten človek za mnou ide, lebo naozaj mi chce ublížiť, alebo za mnou len ide. Snažím sa tomu sama vyhýbať, aj tu doma a aj v Paríži, pretože nechcem riskovať a nechcem sa cítiť zle. Obe miesta vnímam ako svoj domov a každé ma to svoje za a proti.
Správajú sa ľudia, ktorí žijú v Paríži, lepšie k ženám?
Ema Müller: Je to veľmi rôzne. Ľudia v Paríži sú odvšadiaľ, ale mne sa našťastie nestalo nič hrozné. Žijem tam 13 rokov, pozažívala som si veci, že som musela vojsť do najbližšej reštaurácie, keď som išla niekam chvíľu pešo. Bála som sa a povedala som chalanovi v reštaurácii, že tu musím počkať, pretože sa bojím. Sú tam dobrí ľudia, sú tam zlí ľudia. Je to vlastne len o tom, aký je ten muž človek.
Ale asi každý muž sa stále môže k žene správať lepšie, nie?
Ema Müller: Áno. A potom si myslím, že sú muži, ktorí sa jednoducho nechcú k ženám správať dobre, a myslím si, že tí tu bohužiaľ nesedia, pretože ich nezaujíma, čo majú robiť, aby sme sa cítili bezpečnejšie.
Lenka, spred mnohých rokov si pamätám kampaň Piata žena. Lenže tých 28 percent, čo som spomínal, to je aj viac ako každá piata.
Lenka Pavuková Rušarová: Ja sa mám dobre na Slovensku, ale bola som istý čas v Afganistane, bola som v Azerbajdžane, bola som aj v Jeruzaleme, zažila som krajiny, kde sú systematicky potláčané ženské práva, a tam to bolo naozaj strašidelné. V porovnaní s tým sa mi tu na Slovensku žije OK, ale zároveň je to hrozne frustrujúce, lebo – a teraz hovorím ako psychologička – my už dávno vieme, ako sa máme k sebe správať lepšie.
Som aj párová terapeutka a my už dávno vieme, čo je to rovnocenný vzťah, ako sa v ňom vyjednáva, ako to v ňom funguje. A napriek tomu to proste nerobíme. To nie je niečo utajené, čo vedia len psychológovia. Jedinýkrát v živote sa mi stalo, že sa ma pri sexuálnom obťažovaní zastal muž, a to bol Belgičan. Bolo to v zahraničí. Na Slovensku sa mi to vlastne nestalo nikdy, takže si myslím, že Slovensko je taká stredná krajina. Ešte jedna vec. Tým, že v rámci tej párovej terapie chodím aj na rôzne medzinárodné akcie, tak vidím, ako sa robí párová terapia v iných krajinách. A musím povedať, že moji kolegovia povedzme z Ameriky alebo Austrálie majú lepšiu prácu.
Mám pocit, že majú omnoho menej párov aké máme my, teda konfliktné, nenávistné, nerešpektujúce. Takže z tohto hľadiska je Slovensko na tom podľa mňa, čo sa týka vzťahov medzi mužmi a ženami, trochu horšie.
Dobre, ale veď to poznám aj ja. Už som si aj kadečo načítal a sledujem napríklad poradňu Denníka N, čo je podľa mňa najlepšia rubrika na celom slovenskom internete. Všetko teoreticky ovládam, ale potom v tom skutočnom živote to nie je ľahké.
Lenka Pavuková Rušarová: Ale to je niečo iné. Podľa mňa je niečo iné, keď človeku prasknú nervy a dostane sa do konfliktu a prestane trebárs racionálne rozmýšľať a niečo z neho vyletí. A niečo iné je, keď je tam systematické pohŕdanie a dešpekt a keď sú tam také tie stereotypy, že ja ako muž si tu z pozície moci urobím poriadok.
