Denník N

Bil, nenávidel a obdivoval Hitlera. Potom ukázal svoju pravú tvár

Nicky Crane bol v 70. a 80. rokoch jedným z najobávanejších pouličných bitkárov a neonacistov. V sobotu by sa dožil 58 rokov. Jeho bývalí kamaráti ho pred smrťou odvrhli. A on ich tiež.

Autor je historik, zástupca šéfredaktora portálu HistoryWeb.sk

Nicky Crane bol v 70. a 80. rokoch jedným z najobávanejších pouličných bitkárov, akých by sme medzi britskými neonacistami našli. Drsný chlapec však žil riskantný dvojaký život.

Nicola Vincenzo Crane sa narodil 21. mája 1958 v juhovýchodnej londýnskej štvrti Bexley. Jeho mama mala talianske korene – preto druhé meno také netypické pre neonacistu a samozvaného árijca. Nicky, ako ho všetci od mala prezývali, bol jedným z desiatich detí. So svojimi súrodencami si veľmi nerozumel a jeho rodičia sa mu pri všetkých tých súrodencoch nevenovali toľko, koľko si vyžadoval. Netrvalo preto dlho a Nicky si našiel novú, náhradnú rodinu – hnutie Skinheads.

Pôvodne sa subkultúra Skinheads sformovala koncom 50. rokov, keď sa množstvo mladých nezamestnaných Jamajčanov presunulo do Británie. Spoločne s britskou robotníckou triedou sa stretávali v hudobných kluboch. Nemali žiadne politické ciele. Šlo o návštevníkov koncertov, ktorých spájala predovšetkým hudba – soul, ska, rocksteady a reggae.

Skinheadi z juhovýchodného Londýna však boli iní. Vždy mali úzke prepojenie na ultrapravicovú scénu. Väčšina z nich bola priamo členmi neonacistických organizácií ako Národný front či Britské hnutie neskôr premenované na Britské národno-socialistické hnutie. Obe skupiny mali pri hľadaní nových členov rovnakú cieľovú skupinu: nezamestnaných mladíkov z chudobných rodín, nespokojných so svojou situáciou a naštvaných na celý svet. Nicky bol ideálnym kandidátom.

„Robím to pre Hitlera“

Všetky fašistické hnutia sa snažia možných nových členov najprv prilákať na istý aspekt hnutia, nie na ideológiu v celej jej komplexnosti. Nespokojným mladíkom napríklad často ponúkajú možnosť filtrovať svoju frustráciu prostredníctvom pouličného násilia, či patriť k „niečomu väčšiemu“, bojovať za „správnu vec“. Až potom ich nainfikujú kompletným ideologickým balíčkom fašizmu a konvertujú na „skutočných nasledovníkov“ (true believers). S Nickym nemali veľa práce. Pre nacistické myšlienky sa okamžite nadchol. V rozhovore v roku 1992 povedal, že všetko robil pre Adolfa Hitlera, ktorý bol pre neho „Boh. Bol ako môj Führer, vodca. Všetko, čo som urobil, bolo, ako keby, pre Adolfa Hitlera“.

Nicky vstúpil do Britského hnutia a už za šesť mesiacov to „dotiahol“ na miestneho organizátora v Kente (kraj na juhu Británie). Zháňal nových členov a organizoval útoky na menšinové obyvateľstvo. Stal sa i členom osobnej stráže vodcu Britského hnutia, v tom čase Michaela McLaughlina. Dal si vytetovať niekoľko nacistických symbolov a hesiel a za veľmi krátky čas sa preslávil extrémnou brutalitou pri útokoch. Takou extrémnou, že i v rámci neonacistickej scény kolovali o jeho činoch legendy. U jedných vzbudzoval strach, u iných rešpekt.

Na ulici nemal zľutovania a každého, kto vykazoval známky „nepriateľa národa“ tĺkol hlava-nehlava. Černošskú rodinu v autobuse napadol rozbitou fľašou. Keď sa istý Pakistanec pred Craneom a jeho bandou schoval v kine, rozmlátili okná i dvere, vrazili dnu, a zmlátili ho do bezvedomia. V roku 1981 mu jeho zverstvá konečne dokázali a bol odsúdený na štyri roky väzenia. Sudca ho počas procesu nazval „horším ako zviera“.

Idol

Do väzenia sa dostal Crane celkom trikrát. Jeho násilnosť to však nijak neovplyvnilo. Pri jednej príležitosti zaútočil na skupinu väzenských dozorcov kovovým podnosom na jedlo. Trest mu bol predĺžený o šesť mesiacov. Väčšinu z nich strávil v jednom z najlepšie strážených britských väzení – na ostrove Wight. Jeho brutalita by väčšinu ľudí vystrašila. Neonacistov však nie. Pre nich sa stal hrdinom, rešpektovaným a obdivovaným.

Crane nebol veľmi chytrý a ani dobrý rečník. Väčšinou sa k veciam nevyjadroval a nechal za seba hovoriť päste. Britskí neonacisti však dávno pochopili, že parlamentnou cestou sa k moci nedostanú. Schopnosť kultivovane vystupovať im preto nič nehovorila. Dôležité bolo kontrolovať ulice a destabilizovať multikultúrnu spoločnosť. Crane sa tak stal legendou. V uliciach sa objavili tričká s jeho podobizňou, v roku 1981 sa dostal na obal albumu Strengh through Oi! (odkaz na nacistickú organizáciu Kraft durch Freude, po anglicky Strenght Through Joy).

Po ďalšom prepustení z väzenia v roku 1984 sa stal Crane členom osobnej ochranky kapely Skrewdriver, prvej otvorene neonacistickej kapely založenej Ianom Stuartom Donaldsonom. Spolu s Donaldsonom sa stal v roku 1987 jedným zo zakladateľov neonacistickej siete Blood and Honour (Krv a česť, po nemecky Blut und Ehre, motto Hitlerjugend).

Antifašistický odpor

Na jednom z anti-rasistických koncertov Crane napadol speváka Hanka Wangforda. Všetko zachytili fotoaparáty novinárov a na nasledujúci deň bol Crane na niekoľkých novinových titulkách. I keď bolo celkom zrejmé, že je to on, štátne zložky neurobili nič.

Briti však majú dlhú históriu organizovaného odporu voči fašizmu. Britskí antifašisti v medzivojnovom období výrazne dopomohli k limitovaniu a po roku 1945 k úplnej likvidácii fašistickej Britskej únie Oswalda Mosleyho. Vždy keď prišlo nové fašistické hnutie, antifašisti sa dokázali veľmi rýchlo aktivizovať a prísť s odpoveďou. Inak to nebolo ani v 80. rokoch. Anti-Nazi League (ANL), a neskôr i Anti-Fascist Action (AFA) pochopili, že rečnenie v kaviarňach nestačí. Fašizmus sa rozhodli poraziť v uliciach jeho vlastnými zbraňami. Neonacistické hnutie, a jeho symbol – Nickyho Cranea, bolo treba zlikvidovať fyzicky.

Už zo spomínaného koncertu musel nakoniec Crane utiecť. V hľadisku totiž boli i baníci z Yorkshire známi svojimi ľavicovými postojmi (a ochotou ukázať i svoju fyzickú zdatnosť) i členovia militantnej ľavicovej skupiny Red Action. Ľavičiari zahnali asi stovku neonacistov vedených Craneom fľašami od cideru, ktorý sa na akcii podával. Niekoľko neonacistov skončilo v nemocnici. Craneovi sa podarilo ujsť len vďaka tomu, že schytil jednu z antifašistiek a použil ju pri úteku ako živý štít. K podobným útokom dochádzalo čoraz častejšie a neonacisti čoraz častejšie ťahali v bitkách za kratší koniec. Nakoniec však Craneovu sľubnú neonacistickú kariéru zničilo niečo celkom iné.

Nickyho tajomstvo

Fašistický kult mužskosti predpokladal silných, zdravých a odhodlaných mužov. Jedným zo základných princípov fašizmu je podriadenosť štátu (známe Mussoliniho „Všetko pre štát, nič proti štátu, nič mimo štátu“). To predpokladá, že každý občan bude participovať na dobre štátu. Fašisti radi používali prirovnanie k ľudskému telu, kde každý orgán pracuje pre dobro celku. V predstavách fašistov však homosexuáli nemohli k dobru štátu nijak prispieť. Nemohli totiž plodiť nových bojovníkov pre front. I preto majú fašisti zvyčajne plné ústa tradičnej rodiny.

Predstava homosexuála bojujúceho za nacizmus je jednoducho neprípustná. Hitlerov režim považoval homosexuálov za degenerovaných kriminálnikov. Podľa historikov zatkli nacisti medzi rokmi 1933 až 1945 približne 100-tisíc homosexuálov (z toho asi 50-tisíc bolo oficiálne odsúdených). Niečo medzi 5– a 15-tisícami ich zomrelo v koncentračných táboroch, označených ružovým trojuholníkom a často vystavených nadmernej brutalite dozorcov. Neonacistická scéna bola a i dnes je voči homosexualite rovnako nenávistná.

Odpor jedného k druhému funguje vzájomne. I britské hnutie za práva homosexuálov bolo v 70. a 80. rokoch politicky naladené väčšinou liberálne-ľavicovo. Jeho predstavitelia by boli víziou neonacistu bojujúceho za práva homosexuálov pravdepodobne zdesení. Fašizmus bol pre nich celkom zrejmé a poburujúce tabu, pripomienkou všetkého utrpenia homosexuálov a lesbičiek počas vojny.

A tu bol práve najväčší Craneov problém. Bol totiž homosexuál. Spočiatku tento konflikt osobnosti a ideológie riešil skrývaním svojej orientácie. Dokonca si niekoľkokrát medzi neonacistkami našiel i priateľky. Dlho mu však utajenie nevydržalo.

Známy antifašistický časopis Searchlight o Craneovi písal v apríli 1985. Okrem násilia, ktorého sa dopúšťal, zmienil i to, že v „štvrtkové večery nájdete Cranea na diskotéke Heaven“. Heaven bol v tej dobe najznámejší gay klub v Londýne. Craneovi spolubojovníci to však ignorovali. Homosexualita bola spájaná so zoženštenosťou a Crane predsa zoženštený nebol. Zakrátko sa rozšírila legenda, že niekto Cranea obvinil z homosexuality verejne, na čo ho Crane zmlátil do bezvedomia. Drsný chlapec z neonacistických plagátov mohol ďalej nerušene pôsobiť na scéne.

Nácek Nick je bukvica

Nakoniec to neboli neonacisti, kto Craneovi spôsobil problémy. Tí jeho homosexualite proste neverili. Bola to LGBT komunita, ktorá ho začala tlačiť do toho, aby sa vzdal svojho neonacistického presvedčenia. V januári 1990 ho navyše náhodou zbadali antifašisti nasadať do taxíka. Chytili ho, z auta vytiahli, a zmlátili do bezvedomia. Traja z nich dostali dohromady 11 rokov väzenia. Na Cranea to malo veľký psychologický efekt. Začal vážne uvažovať nad prerušením kontaktov s neonacistickou scénou.

Štvrtý kanál BBC potom v roku 1992 natočil dokumentárny seriál o živote homosexuálov a lesbičiek v Spojenom kráľovstve. Hlavnou hviezdou epizódy vysielanej 27. júla 1992 nebol nikto iný než Nicky Crane. Všetko otvorene priznal. Hovoril o tom, ako už veľmi dlho vedel o tom, že je homosexuál, a že sa cítil ako pokrytec, keď pôsobil v neonacistických kruhoch, ktoré boli tak otvorene homofóbne. Okrem iného tiež povedal, že „verím v individualizmus a je mi jedno, či je niekto čierny alebo Žid, alebo čokoľvek. Mám alebo nemám ho rád ako jednotlivca, nie na základe farby pleti alebo čohokoľvek iného“. Bulvárny denník The Sun prišiel s titulkom „Nácek Nick je bukvica“ (Nazi Nick is a Panzi).

Pre neonacistov to bol neakceptovateľný šok. Na koncerte Skrewdriveru sa mu otvorene vyhrážali a hovorili o tom, že si vykopal vlastný hrob. Obzvlášť znechutený bol Donaldson: „Cítim, že ma zradil viac ako ktokoľvek iný. Len to ukazuje, že nacionalizmus a homosexualita nejdú dokopy, pretože nacionalizmus je skutočná vec a homosexualita je zvrhlosť.“ Britský nacizmus stratil svoj idol. Crane však konečne mohol byť sám sebou.

Koniec éry surového násilia

Žiaľ, Nickyho nová životná kapitola netrvalo dlho. Osemnásť mesiacov po odvysielaní svojho priznania zomrel. Stalo sa to v zime, 8. decembra 1993. Mal len 35 rokov. Príčinou smrti boli komplikácie spojené s chorobou, ktorá začala v Británii zabíjať masívne od 80. rokov a v 90. rokoch vzala životy mnohým homosexuálom. Nicky Crane mal AIDS. Podľa lekárskych záznamov bol pri jeho smrteľnej posteli v čase smrti jeho priateľ.

V roku 1993 však nezomrel len Crane. V septembri zahynul pri autonehode i Ian Stuart Donaldson. Éra pouličného násilia tak prakticky skončila. Britskí fašisti sa dekády snažili ovládnuť ulice. Čiastočne aj vďaka antifašistickému odporu sa im to nikdy nepodarilo. Po smrti Donaldsona a sklamaní, aké priniesol Crane, bolo načase zmeniť taktiku. Hoci násilné živly z britskej neonacistickej scény nikdy nezmizli úplne, britská radikálna ultrapravica stavila na slušnejšie vyzerajúcich pánov v oblekoch s kultivovanejším vystupovaním. To je však už iný príbeh.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie