Samuel Marec
Vitajte pri ďalšom pokračovaní podcastu, v ktorom sa s Tomášom Hudákom rozprávame o mužských veciach. Aj keď Hudák už druhý rok nechodí a podľa mňa ani nikdy nepríde. A ani podcast to nie je.
Mali sme však ďalšiu diskusiu Toto sme chceli? v Kácečku a so Zuzanou Kovačič Hanzelovou, s Emou Müller a Lenkou Pavukovou Rušarovou sme sa rozprávali o tom, po čom ženy túžia. Teda o tom, čo od nás, od mužov, potrebujú.
No a v nadväznosti na to som sa zamyslel, aké to je, keď je muž feministom.
Začať sám od seba
Na úvod priznanie: neviem, či som feministom. Neviem, čo to zahŕňa, a neviem, kde je tá kritická hranica, za ktorou už muž feministom je. Niečo som si k tomu prečítal, ale nie veľa a ešte menej som toho pochopil.
Rovnako ma ani veľmi nezaujíma, za koho sa môžem považovať. A už vôbec ma nezaujíma, za koho ma považujú iní. Nezaujíma ma to hlavne preto, že keď ma za niekoho označujú, takmer výhradne to myslia ako nadávku – takto som bol už fašistom, komunistom aj neoliberálom, semitom aj antisemitom a vôbec – všetkým možným.
Rozmýšľam však nad tým práve v kontexte tej diskusie. V istom bode sa totiž zmenila. Témou síce malo byť, po čom ženy túžia – teda čo by od nás potrebovali, ale pomerne veľa sme sa rozprávali aj o mužoch. Napríklad o tom, ako im partnerky a manželky často rozumejú viac ako oni sami sebe.
Myslím si teda, že ak chce muž rozumieť svetu, v ktorom dnes žijú ženy, musí najprv rozumieť sám sebe. A ušetriť tak partnerke prácu.
Šokujúca definícia
Myslím si toto: feminizmus nie je ideológia, teda ak nepočúvate Vladimíra Palka. Je to život. Človek nemusí byť ani aktivista, stačí, že sa snaží. Všimnite si, že som napísal snaží, lebo nikto nie je dokonalý. Ani ja.
