Denník N

Apokalypsu v Európe odvráti nedokonalé riešenie

Foto – TASR
Foto – TASR

Najtemnejší scenár pre Európu predstavuje symbiotický vzostup radikálnej ľavice na juhu a radikálnej pravice na severe.

Takto mal vyzerať začiatok európskej politickej apokalypsy: sociálny rozvrat v jednej z krajín eurozóny vynesie k moci radikálne hnutie, ktoré s podporou Vladimira Putina zaútočí na piliere európskeho projektu. No ako všetky temné predpovede, aj táto stráca na desivosti v momente, keď sa začne napĺňať. Dva týždne po volebnom víťazstve pôsobí grécka Syriza vo svojom zápase o odpustenie dlhov skôr bezradne než revolučne.

Napriek tomu má istú apokalyptickú symboliku. Hnutie Syriza nie je žiadnym neostalinským démonon skazy, ako sa často tvrdí. Ale jej vláda v sebe koncentruje najväčšie strachy európskeho establišmentu: z nekontrolovaného rozpadu eurozóny, z hnevu vlastných voličov a z Putinovho Ruska.

Je hromozvodom troch existenciálnych hrozieb Európskej únie.

Inštitúcie, zúfalstvo, vojna

Tou prvou sú rigidné inštitúcie eurozóny – kazajka spoločnej meny bez spoločnej fiškálnej politiky, bez mechanizmu zdieľaného dlhu – s večne prítomným rizikom nákazy a systémového kolapsu.

Tou druhou je narastajúce zúfalstvo európskych voličov unavených z recesie a nezamestnanosti, a ponížených z toho, ako im uniká vplyv na rozhodovanie o vlastných osudoch, pretože v kontexte celoeurópskeho diktátu škrtov demokratické voľby pomaly strácajú zmysel.

A treťou je vojna. Ruský vpád na Ukrajinu naštrbil ilúziu večného mieru, v ktorej sme žili minimálne od konca studenej vojny, a odhalil pritom geopolitickú slabosť Únie.

Kým doteraz sme mohli tieto tri krízy – ekonomickú, demokratickú a bezpečnostnú – vnímať oddelene, dnes sa zlievajú v jednej dokonalej búrke. A v jej oku je charizmatický Alexis Tsipras. Veriteľom dáva na výber medzi chaosom Grexitu a precedensom rozvoľnenia a poľudštenia pravidiel eurozóny. Vyvoláva nádej na sociálne spravodlivú a demokratickú Európu, ale je pripravený spolčiť sa s ruským diktátorom proti nej. Rozohral partiu trojdimenziálneho šachu, ktorá sa nedá vyhrať.

Šachovnice

Pohľad na prvú šachovnicu by naznačoval, že veritelia nemusia Tsiprasovi ustupovať. Oproti roku 2010 je európska ekonomika dostatočne silná – aj vďaka kvantitatívnemu uvoľňovaniu Európskej centrálnej banky – aby prežila prípadný grécky bankrot a odchod z eurozóny.

Nemecko a severské vlády teda môžu trvať na pôvodných podmienkach záchranného balíčka. Pravidlá budú dodržané a ich vlastní voliči – faktickí veritelia Grécka – môžu byť spokojní.

Lenže hra dnes prebieha aj v rovine bezpečnostnej politiky. Čo ak práve vo chvíli, keď Berlín odmietne Tsiprasove požiadavky, bude nutne potrebovať jeho súhlas s novými sankciami? Čo ak Rusko vyšle zopár desiatok vojakov do estónskeho pohraničného mestečka Narva, počítajúc s tým, že grécka vláda bude o niekoľko hodín dlhšie premýšľať, či podporí aktiváciu článku 5 Washingtonskej zmluvy?

Nehovoriac o tom, že aj keby trhy zvládli grécky odchod z eurozóny či dokonca z Únie, jeho geopolitické dôsledky by boli oveľa dramatickejšie než v roku 2010. V zmätku a nestabilite Grexitu by Rusko výrazne posilnilo svoj vplyv v Stredozemí a na západnom Balkáne, možno by dokonca získalo priamu kontrolu nad vládou v Aténach.

Alternatívny ťah veriteľov – odpustenie časti gréckeho dlhu výmenou za modernizačné reformy – má svoju ekonomickú logiku. A predovšetkým má silný morálny rozmer. Polovica mladých ľudí v Grécku stratila perspektívu zmysluplného zamestnania. Čo to vypovedá o západnej civilizácii, ak sú pre nás dôležitejšie abstraktné dogmy o tom, že dlhy sa musia platiť a záväzky sa musia plniť?

A čo to vypovedá o hodnotách európskej demokracie, ak legitímne vyjadrená vôľa gréckych voličov na tejto situácii nič nezmení?

No v politickom kontexte eurozóny – na tretej šachovnici – sa tieto morálne imperatívy menia na morálny hazard. Keď španielski voliči uvidia, že Syriza si vymohla uvoľnenie pravidiel záchranného balíčka, logicky si v tohtoročných voľbách zvolia do čela vlády Podemos, jej domáci ekvivalent.

Lídri severských štátov sa v tom momente ocitnú pod obrovským tlakom svojich pravicových populistov – od Alternatívy pre Nemecko po Pravých Fínov – za to, že podľahli tlaku ľavicových populistov v Grécku a Španielsku. A to je ten najtemnejší scenár: symbiotický vzostup radikálnej ľavice na juhu a radikálnej pravice na severe. Priepasť, do ktorej sa zrúti európsky politický stred.

Najlepšie riešenie bude nedokonalé

Odhadnúť, nakoľko je tento scenár pravdepodobný, a porovnať ho s možnými dôsledkami alternatívnych ťahov, je nemožné. Neexistuje pevný bod, objektívna racionalita ani absolútna morálka, ktoré by obsiahli túto trojdimenziálnu spleť politických, ekonomických a bezpečnostných rizík, hodnotových priorít, národných záujmov, ľudských nádejí a strachov, zotrvačnosti byrokracie, logiky vojenského konfliktu, a nevypočítateľnosti finančných trhov.

To neznamená, že apokalypsa je neodvratná – paradoxne práve naopak.
Z logiky situácie vyplýva, že jediným a najlepším riešením je nedokonalé riešenie. Také, ktoré nemožno vymyslieť a presadiť, len mu napomôcť, aby sa vynorilo. Také, s ktorým budú rovnako spokojní (a nespokojní) nezamestnaní Gréci aj konzervatívni nemeckí voliči, španielska vláda aj hnutie Podemos, estónski vojenskí stratégovia aj európske finančné trhy. Čokoľvek iné je príliš veľkým rizikom. Našťastie je Únia – tento najzložitejší politický útvar v ľudských dejinách – bytostne nastavená na zlepené riešenia komplikovaných situácií.

Tento nedokonalý a vratký kompromis by mal udržať Grécko v eurozóne, ale nie za dnešných nedôstojných podmienok. Jednou z možností je premena časti dlhov na akúsi obdobu študentskej pôžičky, splatnej po dosiahnutí ekonomického rastu, ako to navrhuje grécky minister financií Varoufakis. Atény budú zrejme musieť ponechať v platnosti väčšinu z reštriktívnych opatrení predchádzajúcich vlád. A v nepísanej dohode sa zaviazať k rešpektovaniu spoločného postupu voči Rusku.

Európa zažila krízové situácie, v ktorých bolo zrejmé, čo treba urobiť a čo je správne, no chýbalo jej politické líderstvo, jeden rozhodný krok do neznáma, odvaha povýšiť dobro Európy nad úzko definované národné záujmy; situácie, kde najnižší spoločný menovateľ bol tým najhorším možným riešením; krízy, z ktorých, ak by len konala rozhodne a odvážne, mohla Európska únia vyjsť posilnená. Toto nie je jedna z nich.

Autor je výskumný pracovník Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie