Jaro Rihák
V knihe Domoviny. Osobné dejiny Európy má Timothy Garton Ash výbornú úvahu: „Povedzte mi o svojej Európe a ja vám poviem, kto ste. Identita je zmes kariet, ktoré nám rozdali, a toho, ako s nimi hráme. Zároveň je to zmes, ako vnímame seba a ako nás vnímajú ostatní. Európania so silným sklonom k sebapoznaniu sa na seba musia dívať aj očami Neeurópanov. Zvlášť veľkej časti sveta, ktorá zažila európske koloniálne panstvo.“
Práve som sa vrátil z rodinného stretnutia v považskom mestečku, z ktorého pochádzam. Bývali sme v hoteli na námestí. Koncom štyridsiatych rokov minulého storočia ho chcel starý otec, ktorý za vojny pôsobil v odbojovej skupine Flora, kúpiť. Lenže doba všetko vymyslela inak, prišlo znárodnenie, bankový účet zablokovali a bolo po kúpe aj snoch. Stará matka v mladosti nosila veľké klobúky a osobnú poštu ministra Vavra Šrobára prezidentovi Masarykovi do Prahy. Pošte sa krátko po rozpade tisícročného Uhorska nedalo veriť. Prezident kuriérke s úsmevom hovoril: „Vy naše slovenská Mata Hari…“ Nestala sa slávnou, éra veľkých klobúkov a kuriérskych ciest sa skončila, a aby v biede socializmu veľmi nevytŕčala, začala nosiť dedinskú šatku.
Tiché mestečko ako z románu G. G. Márqueza Sto rokov samoty. Na chvíľu zaburácali harleye partie motorkárov, našťastie nie tých ruských. Ich otcovia tu boli počas druhej svetovej vojny na armádnych motorkách, ich pritiahla už len zvedavosť. Mohutný gotický kostol na námestí pred príjemnou kaviarničkou vyzerá ako pevnosť; napokon, bol už všeličím, možno nejaký čas aj najsevernejšou mešitou Európy. Kreslil som si ho do cestovného zápisníka. Pri linke zachytávajúcej vrchol veže som zastal. Čo nakresliť? Čo vidím alebo čo si
