Je to buď tvoj život, alebo ich. Niekto to robiť musí, hovorí Češka, ktorá navádza drony na Ukrajine

V piatok večer sa na obrazovke môjho počítača objavuje tridsaťšesťročná Češka, ktorá už pol roka bojuje proti ruským vojakom na východe Ukrajiny. Pôsobí ako operátorka dronov a ľudia v jej blízkosti ju volajú Radouch.

Má ryšavé vlasy a oblečené maskáče. V náručí drží mačku, ktorú spolu s ďalšími vojakmi zachránili.

Vyštudovala geológiu a počas práce na fronte si dorába doktorát z geofyziky. Pred vojnou sa venovala výskumu. Jej témou bolo životné prostredie po dopade meteoritu v geologickej minulosti. V budúcnosti by sa k svojej bývalej profesii rada vrátila.

Počíta aj s možnosťou, že sa z frontu nemusí vrátiť. Táto myšlienka jej napadá hlavne kvôli blízkym. „Som odhodlaná tu nezomrieť, pretože mi to mama zakázala, tak sa k tomu snažím aj pristupovať. Bola by to strašná tragédia. Človek si to radšej nepredstavuje, ale tá možnosť tu, samozrejme, je,“ hovorí.

Prečo sa ako Češka pridala k ukrajinskej armáde? Ako vyzerá život v zákopoch? A ako sa vyrovnáva s tým, že drony, ktoré riadi, zabíjajú?

Kde sa nachádzaš?

Teraz som v Sloviansku, pretože práve nemám zmenu. Týždeň sme totiž na fronte a týždeň máme voľnejší režim. Máme tu byt, v ktorom žijeme.

Ako sa česká žena dostane k tomu, že bojuje za iný štát?

Bola to cesta veľkého sebazaprenia. Začalo sa to mojou výchovou, rodičia ma viedli k láske k slobode a k zmyslu pre spravodlivosť. Keď sa naplno začala ruská invázia, tak som – napriek tomu, že nie som vojensky založený človek – nedokázala len tak sedieť so založenými rukami, chcela som pomôcť. Začala som tým jediným, čo sa dalo robiť – vozila som humanitárnu pomoc.

Potom som sa dostala k ľuďom, ktorí sa zaoberali výcvikom taktickej medicíny. A keďže som mala medicínsku skúsenosť, začala som sa tomu venovať spolu s nimi. Keď si potom v kontakte s vojakmi, máš pocit, že musíš robiť ešte viac. A si už na polceste k rozhodnutiu vstúpiť do vojska. No nebolo to pre mňa ľahké. Som človek, ktorý miluje slobodu a voľnosť, takže z armádnej hierarchie som nebola práve nadšená.

Ako sa človek môže pridať k vojsku cudzej krajiny?

Je to vlastne veľmi jednoduché, proces je podobný pre cudzincov aj pre Ukrajincov. Ideš do regionálneho mobilizačného centra a povieš, že chceš vstúpiť do Ozbrojených síl Ukrajiny. Ja som to mala trochu zjednodušené, pretože som išla cez iniciatívu Drone Force, ktorá zabezpečí, že sa staneš operátorom dronov. V opačnom prípade ti totiž nikto nedá garanciu, a keď bude treba, môžeš sa ocitnúť na mínomete. Mňa zaujímali drony a dnes ovládam FPV drony, teda kamikadze, ktoré letia len jedným smerom.

Ako sa odlišovali tvoje predstavy o bojisku od reality?

Mala som pomerne reálnu predstavu, pretože som sa ako inštruktorka taktickej medicíny už v minulosti dostala trochu na front. Ťažké bolo len absolvovať základný výcvik. A to pre buzeráciu, nezmyselné čakanie. K tomu dochádza preto, že tí, ktorí majú záštitu nad výcvikom, sú často dôstojníci, ktorí