Dobrý deň, napísal učiteľke študent a poslal jej fotku svojho penisu. Prečo „dickpicy“ vzbudzujú skôr znechutenie než obdiv

Mne hádam praskne.
Keby som ti dal pinďúra, tak už by si nechcela nič iné.
Vyfajčíš mi ho?
Skočíš naň?
Takú veľkosť len tak nezoženieš.
Len sa pozri, ako ma vzrušuješ, len keď sa na teba pozerám.

To je len malá ukážka z nevyžiadaných konverzácií, po ktorých nasledovala snímka stoporeného mužského údu, ktorými som sa v poslednom roku prehrabával.

Rozhodol som sa totiž preskúmať fenomén nekonsenzuálneho zasielania takzvaných „dickpicov“. Keď som pred rokom na svojich sociálnych sieťach zverejnil výzvu, aby sa mi ozvali ľudia, ktorým také fotografie chodia, môj inbox praskal vo švíkoch. Ozývali sa ženy aj muži z rôznych vekových kategórií aj sociálnych skupín naprieč Českom.

Nakoniec som sa osobne stretol s asi tridsiatimi z nich. Všetkých spájalo niekoľko hlavných rysov. Znechutenie a pocit pošpinenia pri obdržaní každej ďalšej takej fotografie, ale v niektorých prípadoch aj pocit viny za to, že sa im niečo také deje. Hovoril som totiž aj so ženami, ktoré tento fenomén posledných rokov nepoznali a domnievali sa, že sa deje len im. A že páchateľom dali na ich správanie dôvod, hoci si toho neboli vedomé. Svoje skúsenosti si preto doteraz niesli hlboko vo svojom vnútri a nevedeli, čo s nimi.

Podobnú výzvu som opakovane cielil aj na mužov, ktorí také snímky rozosielajú; chcel som, aby o svojich motiváciách anonymne prehovorili. Neozval sa nikto. Niektorých odosielateľov „dickpicov“ som preto s dôkazmi v rukách kontaktoval priamo. Pokiaľ vôbec odpovedali, rozhovor so mnou odmietli. Prípadne tvrdili, že moje informácie nie sú pravdivé a oni také fotografie zasielajú len vo chvíli, keď si o ne žena sama požiada. Výhovorky, vyhýbavosť a popieranie.

Opakovane som sa preto neubránil nasledujúcej myšlienke: Svoje gule bez opýtania druhým poslať dokážeme. Keď sa však k takému konaniu máme postaviť čelom – hoci aj anonymne -, zrazu ich nevieme nájsť.

Prvá v dvanástich

Podľa výskumu Národného ústavu duševného zdravia sa so zasielaním pornografického materiálu počas svojho života stretlo tridsať percent českej populácie, pričom polovici z nich prišli také obrázky proti ich vôli. Nie sú len doménou zoznamovacích aplikácií, frekventovane sa rozosielajú aj cez sociálne siete alebo cez esemesky a nezriedka sa s nimi stretávajú už dievčatá na základnej škole. To je aj prípad dnes tridsaťdvaročnej Kristýny z Prahy. Prvá fotka jej prišla už v dvanástich rokoch.

„Dialo sa to na Lidé.cz, kam som chodila do chatovacích skupín. Veľakrát sa mi stalo, že mi niekto poslal ‚dickpic‘. Prípadne sme si písali a ja som si potom všimla, že má fotku prirodzenia ako profilovku,“ hovorí. „Bolo to pre mňa šokujúce. Pripadala som si potom špinavá. Nikomu som sa s tým nezdôverila, vôbec som tomu nerozumela, mala som strach.“

Nevhodné snímky dostávala aj v dospelosti a pripúšťa, že celá tá skúsenosť značne pošramotila jej vzťah k mužom. „Preto nemám také fotky rada ani vo vzťahu. Keď mi to partner posiela,