Denník N

Lekár: Detox či prekyslenie organizmu sú bludy, ktoré vyčistia len peňaženku

Gastroenterológ Jozef Klucho. Foto – archív J. K.
Gastroenterológ Jozef Klucho. Foto – archív J. K.

Fajčíš a piješ, hoci ti to zakázali? Mal by si dostať nie liečbu, ale riadnu pokutu, tvrdí Jozef Klucho.

JOZEF KLUCHO sa narodil v roku 1960 v Hurbanove. Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Začínal na internom oddelení, druhú atestáciu si urobil z gastroenterológie. Dvadsaťpäť rokov slúžil na centrálnom príjme v nemocnici, od roku 1996 prevádzkuje súkromnú gastroenterologickú prax v Nových Zámkoch. Postrehy o zdravotníctve publikuje aj na blogoch Denníka N, vedie aj online poradňu gastroenterolog.com. Je ženatý, má dve deti, žije v Nových Zámkoch.

Čo rozhodlo, že budete lekárom?

Dve udalosti v rodine. Keď mal brat dva roky, zrazu začal odpadávať. Dlho sa nevedela zistiť príčina, až sa v komárňanskej nemocnici našiel osvietený doktor, ktorý mu zistil nedostatok vápnika.

Druhou rozhodujúcou vecou boli zdravotné problémy našej mamy. Chodila po doktoroch, ktorí jej dlho nič nezistili, až sa opäť našiel múdry diagnostik. Vtedy som si povedal, že chcem byť lekárom, aby som vedel pomôcť iným.

Štvrťstoročie ste si odkrútili v službách na centrálnom príjme v nemocnici. Viacerí lekári mi hovorili, že práve tam uniká obrovské množstvo peňazí zo systému na drahé vyšetrenia opilcov.

Je to pravda. Na ľudí bez domova a opilcov tam unikajú šialené peniaze, z urgentných služieb zrejme najviac. Síce tam už asi sedem rokov nepracujem, od kolegov však viem, že dnes je to tam ešte horšie.

Predstavte si, že prídete na pohotovosť, čakáte dlhé hodiny, a zrazu rýchla zdravotnícka pomoc privezie opilca, ktorý má prednosť, hoci si neplatí žiadne odvody. Hneď mu robia CT vyšetrenie a všetko potrebné, lebo nik nevie, čo mu je, či nezomrie. Každý lekár sa totiž bojí. Vy zatiaľ musíte čakať, hoci roky platíte a nepijete. Je to spravodlivé?

Predpokladám, že niektorých opilcov priváža RZP opakovane.

Samozrejme. Mohol by som uviesť meno človeka, ktorého k nám vozili niekoľkokrát týždenne. A kým bežný človek niekde čakal na CT možno tri mesiace, opilec ho dostal hneď. Lenže čo môže lekár v takom prípade urobiť? Risknúť, že pacienta riadne nevyšetrí, ten zomrie a on skončí vo väzení?

Zlý je celý systém starostlivosti o týchto pacientov. Odčerpávajú obrovské peniaze a po zrušení záchytiek končia buď na ulici, alebo v nemocnici. Problém je, že jednotky intenzívnej starostlivosti, oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny ani interné oddelenia nie sú stavané na to, aby strážili opilcov. Lenže musia.

Rýchlu zdravotnícku pomoc však k opilcom volajú ľudia, ktorí idú okolo. Dá sa im to vytknúť, keď niekto leží na zemi a nevedia, čo je s ním?

Nie, ale len v prípade, že nejde o falošný humanizmus. Ak niekoho vidia spať na lavičke, najskôr by ním mali potriasť, či len nespí. Ak cítia alkohol a on niečo zamrmle, nechajú ho predsa spať. A ak už, tak nech nevolajú RZP, ale mestských či štátnych policajtov.

Tí ho predsa aj tak dovezú na centrálny príjem, nie?

Veď to, v podstate áno, volať ich je preto dvojsečná zbraň. Opilca jednoducho treba nechať vyspať, a nie mu volať sanitku. Občania by mali humanizmus uplatňovať tam, kde to má zmysel, teda volať pomoc len v prípade zranení či bezvedomia.

Pri bežných opilcoch to je zbytočné, inak dosiahneme len to, že príde na urgent štyrikrát týždenne a za naše financie absolvuje stále dookola všetky drahé vyšetrenia. Má vôbec táto republika toľko peňazí, aby ich venovala ľuďom, ktorí sa nechcú liečiť?

Problémom je zrejme zrušenie záchytiek.

Áno, bol to neprezieravý krok v snahe ušetriť peniaze. Keby sa do nich vrazila len tretina peňazí, ktoré dnes idú na zbytočné úkony RZP, na CT a RTG vyšetrenia opilcov, jednoznačne by sa to oplatilo.

To už nehovorím o agresivite opilcov, s ktorou sa počas služby musia vyrovnať sestry a lekári, teda ľudia, ktorí majú úplne iné úlohy.

Majú zmysel detoxy organizmu, ako to hlásia nielen rôzne pofidérne, ale neraz aj seriózne stránky?

Detox dokáže vyčistiť jedinú vec – peňaženku. Napíšte to tam veľkými písmenami, lebo toľko nezmyslov, čo sa píše o detoxe, je na neuverenie. Žiadny detox, nebodaj s dlhodobým efektom, neexistuje.

Nezmyslom je aj propagovanie črevných spŕch, ktoré si ľudia kupujú na základe reklamy. Ak sa raz niekto stravuje, do jeho tráviaceho traktu sa tak či tak dostanú veci, ktoré tam nepatria a ktoré sa normálne vyriešia vylučovaním. Klystír má jednorazový zmysel pri dlhodobej zápche, aj vtedy však treba navštíviť lekára a začať jesť viac vlákniny.

Oveľa lepším riešením ako detox je stravovať sa tak, že jeden deň v týždni si dáte pôst a konzumujete len čistú vodu, prípadne ovocné a zeleninové šťavy. Pre organizmus tým urobíte viac ako všetky detoxy na svete. Zvyšok času treba jesť pestrú a vyváženú stravu, hýbať sa a na nezmysly typu detox zabudnúť.

Čo hovoríte na hlasy, že mnohé choroby prináša prekyslenie organizmu?

Úplný nezmysel. Tam ani nie je čo vysvetľovať, lebo žiadne prekyslenie organizmu neexistuje. Tvrdia to len podvodníci a šarlatáni typu bádateľ, ktorí chcú zarobiť na tom, že si kúpite ich nezmyselné produkty.

Normálny človek predsa nebude piť priemyselné bielidlá a sódu bikarbónu. Problém je, že tieto firmy majú taký „premakaný“ marketing, že neraz presvedčia aj príčetných ľudí. Tí nájdu bludy na internete a rovno si to objednajú.

Nedá sa to ani len zakázať, lebo ako zabezpečíte, že ktosi si tie somariny neobjedná z Ameriky? Najviac ma štve, že podobné stránky doslova zneužívajú zúfalých onkologických pacientov, ktorí sa chytajú každej slamky.

Chodia k vám ľudia, ktorí si takto poškodili zdravie?

Nájdu sa, hoci najviac chodia takí, čo do seba roky tlačia „bobule na svaly“. Nedochádza im, že je to ideálny spôsob, ako si zničiť pečeň.

Ktorí ľudia raz najpravdepodobnejšie skončia u gastroenterológa?

Alkoholici, ľudia v strese a tí, čo roky nedbajú na zdravú životosprávu a preferujú mastné jedlá. Výsledkom je rakovina hrubého čreva, žalúdka, pažeráka či pečene.

Prečo potom všetky nemocničné bufety vrátane onkologických ponúkajú najmä majonézové šaláty a vyprážané veci?

Lebo je to biznis. S racionálnou stravou sa do troch eur nezmestíte, navyše ľudí zdravé jedlo ani nezaujíma. Kto by si v nemocničnom bufete kúpil tofu, a nie rezeň? Predajcom tam nik neprikazuje, čo majú predávať, je to len na nich. Ide o podobný problém ako v školských bufetoch, kde sú deťom dostupné tiež najmä nezdravé jedlá a nápoje.

V poriadku, lenže zdravá nebýva ani nemocničná strava. Poznám prípady, kde pacient počas týždňa nestretol ani náznak ovocia či zeleniny. Základom býva UHO, teda univerzálna hnedá omáčka zahustená múkou, cestoviny, tarhoňa, ryža, zemiaky a vyprážané či dusené mäso v nevábnej úprave. A ak náznak zeleniny, tak sterilizovanej.

Nemocničná strava je kapitola sama osebe. Často nespĺňa ani len základné normy toho, čo by mal mať pacient k dispozícii. Je to však komplexný problém – legislatívny, finančný, problém manažmentu nemocníc a jeho „kamarátšaftov“, keďže stravu neraz pripravujú spriaznené súkromné firmy.

Tým je jedno, po akom čase vymenia olej vo fritéze, nehovoriac o tom, že to ani nik poriadne nekontroluje. Základným riešením je prísna legislatíva, prísne pokuty a najmä odpolitizovanie zdravotníctva. Taká je moja rada novému ministrovi.

Jozef Klucho s Mickom Boxom z Uriah Heep. Foto - archív J. K.
Jozef Klucho s Mickom Boxom z Uriah Heep. Foto – archív J. K.

Čo vás štve na celom zdravotnom systéme najviac?

To, že práva pacientov a lekárov sú neporovnateľné. Prvý môže takmer všetko, druhý takmer nič. Nezodpovedných pacientov nik nestíha za nedodržiavanie liečebného režimu a životosprávy, hoci si zámerne a napriek pokynom odborníkov poškodzujú zdravie.

Kašlú na to a lekár ich musí dookola zachraňovať. Ak pritom nebodaj pochybí, má vážny problém, hoci vinníkom stavu je najmä pacient.

Ako to chcete kontrolovať?

Začal by som u rizikových skupín – fajčiarov a alkoholikov. Ak si chce fajčiar liečiť astmu či bronchitídu a napriek pokynu lekára fajčí ďalej, nemá dostať liečbu či nebodaj kúpele, ale odvykaciu kúru, prípadne po opakovanom porušení liečebného režimu aj riadnu pokutu. Zistiť to nie je problém, prístroje na diagnostiku už existujú.

Aký má zmysel, aby mi všeobecný lekár každý mesiac posielal alkoholika, ktorý pije ďalej? Prečo mu to máme všetci platiť? Načo niekto leží na pľúcnom oddelení v nemocnici, ak počas návštevných hodín ďalej fajčí s príbuznými? Prečo si liečbu neplatí sám?

Naopak, ľuďom, čo sa o svoje zdravie starajú, majú adekvátnu váhu, tlak, cukor, cholesterol, tuk, by som pokojne dával úľavy z platenia odvodov. Iný prístup totiž nikoho nemotivuje.

Má psychika človeka vplyv na jeho tráviaci trakt?

Obrovský. Mozog tráviaci trakt jednoznačne ovplyvňuje. Síce ho riadi najmä autonómny nervový systém, psychika však dokáže isté procesy zastaviť, prípadne ich zrýchliť.

Výsledkom je, že ak niekto ide na skúšku v škole či na pracovný pohovor do firmy, môže ho prehnať, prípadne mu strava ostane v žalúdku. Stačí na to stres či zlé psychické rozpoloženie.

V kategórii do 50 rokov psychika tvorí rozhodujúcu rolu pri takzvaných funkčných ochoreniach tráviaceho traktu u 30 až 50 percent pacientov. Takto ku mne chodia nielen manažéri či boháči, ale aj chudobní, lebo všetci žijú v strese.

Môže stres spôsobovať podráždené črevo?

Zjednodušene sa to takto povedať nedá, existuje však vzťah medzi stresom, poruchami imunity a chronickými črevnými chorobami.

Čiže je možné dostať žalúdočné vredy alebo rakovinu žalúdka len zo stresu?

Platí zjednodušená rovnica, že ak budete povedzme dvadsať rokov v permanentnom strese, je takmer isté, že ochoriete napriek zdravej strave a pohybu. Začne sa to chronickým zápalom, môže to pokračovať vredom, až dorazí rakovina.

Čo robí v tele ranná cigareta?

Má stimulačný vplyv na autonómny nervový systém, zvyšuje tvorbu kyseliny aj črevné pohyby. Mnohí fajčiari preto bez nej nedokážu ísť ráno na WC, a keď prestanú fajčiť, zrazu ich prekvapia zápchy. Riešením nie je pokračovanie vo fajčení, ale konzumácia väčšieho množstva vlákniny a probiotík.

Faktom pritom je, že každý si vie svoje črevo naučiť, ako sa má vyprázdňovať, dokonca tak, že bude fungovať ako švajčiarske hodinky. Všimnite si, čo robí pes, keď ide na veľkú potrebu. Sústredí sa iba na to. A čo robí človek? Číta na WC noviny, mobil, tablet, fajčí či nebodaj vybavuje telefonáty. Veľká chyba. Keď  to robí dlhodobo, črevo sa na to fixuje a vzniká problém.

Lekári špecialisti roky nariekajú, že poisťovne im platia málo. Prečo sa nevedia zjednotiť a vyrokovať viac?

Dobrá otázka, faktom však je, že zjednotiť v zdravotníctve sa nevedia lekári, sestry, farmaceuti, nik. Všetci sa trieštia, navyše predstavitelia jednotlivých organizácií, ktorých si zdravotníci sami zvolili, presne kopírujú politickú situáciu.

To, čo vidíte v parlamente, sa teda odráža aj v zdravotníckych organizáciách. Ako by sa takí mohli dohodnúť? Poisťovne sú si toho vedomé a rady to zneužívajú.

Ak proti poisťovni vyskakuje lekár samostatne, tá mu môže nepredĺžiť zmluvu?

Presne tak, lebo zmluvy sa podpisujú maximálne na rok. Ak si otvoríte ambulanciu, zaplatíte priestory, vybavenie, materiál, softvér, zamestnáte sestričku, a potom si otvoríte ústa, že máte nízke limity, poisťovňa vás môže zraziť na kolená neustálymi kontrolami, ale aj tým, že na ďalší rok vám limity ešte zníži, prípadne vás vôbec nezazmluvní.

Mne sa to, našťastie, nestalo, lebo sa snažím s poisťovňami rokovať slušne, poznám však kolegu, ktorý si to vytrpel.

Zmluvy sú postavené tak, že poisťovne Dôvera a Union po prekročení limitov preplácajú sumy podľa nimi stanoveného koeficientu, čo je zväčša 80 percent a menej. Lekár tak stráca nad 20 percent peňazí. Paradoxne, je to ešte ten lepší prípad.

VŠZP nebodaj platí menej?

Tá vám po prekročení limitov nedá nič. Možno sa to tento rok zmení, ale vlani to bolo tak. Väčšina ambulancií špecialistov tak pracuje týždeň z mesiaca zadarmo. Pri VŠZP určite, pri zvyšných poisťovniach sú straty o niečo menšie. A keďže všetko je v zmluvách, táto absurdná situácia ani nie je protiprávna.

Prečo po prekročení limitov neotočíte pacienta vo dverách a nepošlete ho rovno do poisťovne?

To sa dá len teoreticky, lebo pacientov naše vzťahy s poisťovňami nezaujímajú. Pacient chce byť ošetrený a hotovo.

Keby hromadne atakovali pobočky poisťovní, tie by museli zmeniť prístup.

Museli by ste vziať skrytú kameru a prísť do čakárne v čase, keď už má prekročené limity. Keby ste videli reakcie pacientov, pochopili by ste. Ich zaujíma len ošetrenie. Ak ich otočíte vo dverách, nepôjdu do poisťovne, ale nájdu si iného špecialistu v okrese či mimo neho.

V čom je problém? V mentalite?

Slovenský pacient jednoducho nechápe, že s jeho peniazmi nenarába lekár, ale konkrétna poisťovňa, takže jeho hnev je obrátený vždy na nás. A kým sa nejaká časť jeho peňazí dostane k poskytovateľovi, časť jeho odvodov sa už dávno použila na nezmysly. Stačí sa pozrieť na známe kauzy poisťovní.

Funguje to aj tak, že ak si nejaká teta Anka zmyslí, že si v blízkosti nemocnice otvorí vlastnú magnetickú rezonanciu, hoci jedna tam už je, poisťovňa jej dá lepšie limity ako nemocnici.

Podobný princíp je aj u špecialistov – ak si niekto cez politickú rektoskopiu vydupe novú ambulanciu, hoci v okrese ich je už dosť, tak ju jednoducho má a s oveľa lepšími limitmi ako konkurencia. A tak môže byť v jednom meste pokojne aj desať očných lekárov, a ešte pribudne jedenásty, lebo má vo vedení poisťovne príbuzného.

Váš región má obrovský problém s reumatológmi, všeobecne zohnať sa tu nedajú ani endokrinológovia.

To však nie je problém poisťovní. V našom regióne by reumatológov veľmi radi zazmluvnili, lenže žiadni na trhu nie sú. Pritom by to pre nich bola zlatá baňa, lebo v Nových Zámkoch a Komárne by boli prakticky bez konkurencie.

Je to výsledok 20-ročnej nekoncepčnosti nášho zdravotníctva. V Nových Zámkoch trebárs máme sedem gastroenterológov, čo je v podstate malé Japonsko, niektoré iné odbornosti sú však poddimenzované. Kto však môže za to, že školy produkovali najmä tých prvých?

Chcem si otvoriť vlastnú ambulanciu. Akú mám šancu, že uspejem a zarobím na tom?

Ak si otvoríte psychiatrickú ambulanciu, je veľká šanca, že do roka ste v pluse, lebo náklady máte minimálne. Ja však prevádzkujem gastroenterologickú ambulanciu a za dvadsať rokov som sa ešte na dlhšiu dobu do výraznejšieho plusu nedostal.

Možno je to však tým, že nerobím politickú rektoskopiu, ktorá by mi mohla priniesť trebárs dvojnásobné limity. Nad vodou ma drží nadštandard, ktorý poskytujem už 15 rokov – virtuálna ambulancia na webe, ktorú v tejto oblasti prevádzkujem ako jediný. Robím teda aj veci, ktoré iní nerobia, vďaka čomu mám pacientov z celého Slovenska.

Potom sa zrazu objaví veľké zviera, ktoré prevádzkuje podobnú stránku, ukradne vám know-how aj časť textu z vašej stránky, a nápravy sa nedovoláte. Taká je u nás vymožiteľnosť práva.

Jozef Klucho. Foto - archív J. K.
Jozef Klucho. Foto – archív J. K.

Špecialisti sa sťažujú na zrušenie poplatkov za prednostné vyšetrenie. Časť lekárov s tým však vybabrala a peniaze vyberá ďalej. Napríklad si skrátila ordinačné hodiny na predpísané minimum a pred nimi a po nich poskytuje len spoplatnené služby.

Zrušenie týchto poplatkov ma štve, lebo mnohí si poplatky za hocijaké kraviny, pomaly aj za vydýchaný vzduch, vyberajú stále a pokojne sa vyvážajú na bavorákoch. Sú v obrovskom pluse a nikoho to netrápi.

Samozrejme, že aj ja mám niektoré služby spoplatnené, bez toho by som neprežil. Môj cenník spĺňa všetky zákonné predpoklady, mám ho na webe a samosprávny kraj k nemu nemal pripomienky.

V zahraničí sa na špecialistov čaká dlhé mesiace, u nás je to lepšie. Z čoho to vyplýva?

Záleží na pokrytí regiónu špecialistami. Minule mi volal pacient z Trenčína, ktorému tam nevedeli dať termín skôr ako o tri mesiace. U mňa bol vybavený oveľa rýchlejšie, takže radšej ochotne cestoval.

Problém je, že v ambulancii špecialistu sa objektívne nedá denne vyšetriť viac ako 25 až 30 pacientov bez ujmy na zdraví personálu aj pacientov samotných. Novému pacientovi by som sa mal venovať 30 minút, na jeho prvej kontrole 20 minút a na druhej 15 minút.

Pripočítajte si obednú prestávku plus telefonáty, a viete, koľkých som schopný normálne vyšetriť. Existujú pritom ambulancie, ktoré vyšetria aj 55 až 60 pacientov denne. Ako to tam môže vyzerať? Kde je tam kvalita?

Za to sú však vinní aj lekári, nie?

Určite nie. Keby poisťovne dôsledne trvali na časových manažmentoch pacienta, všetci by pochopili, že takto to ďalej nemôže fungovať. Čo je to za prístup, že na jedného pacienta mám 10 minút? Čo za ten čas vyšetrím?

Poisťovňa pritom takému špecialistovi dá dvojnásobný limit, a on aj viac zarobí, lenže aký je výsledok? Všetko sa deje na úkor kvality ošetrenia. Povedzme si to rovno – ak niekto ošetrí 55 až 60 pacientov za osem hodín, ide o podvod. Lenže čo má ten lekár robiť? Vyhodiť ich? Môže lekár alebo pacient za to, že v regióne je tak málo špecialistov?

Problémom sú čakacie lehoty v ambulancii. Koľko sa čaká u vás?

Ak príde objednaný pacient, u mňa čaká najviac hodinu, lebo si to poctivo manažujem. Uprednostňujem len urgentné stavy, dovozy sanitkami, objednaných pacientov a tehotné ženy.

Zväčša však stíham vybaviť všetkých načas, lebo si objednávam len toľko pacientov, aby som sa im stíhal venovať. Nikdy nevezmem viac ako dvadsiatich za deň. Ak by ich bolo viac, zrejme by mi to prerástlo cez hlavu a po pár mesiacoch každodennej roboty by som vyhorel.

Pacienti bežne robia špecialistom poštárov, keďže si k nim musia nosiť celé zdravotné karty. Znamená to navštíviť obvodného lekára, vypýtať si kartu, zájsť k špecialistovi a potom kartu vrátiť obvodnému. Je to normálne?

Pacient by mal nosiť len výpis zo zdravotnej dokumentácie, lebo zákon neumožňuje odovzdať kartu do rúk pacienta. Niektorí všeobecní lekári pritom výpis robia veľmi dobre, lebo na to majú softvér.

Lenže dodnes sú aj lekári, čo stále používajú písací stroj, prípadne pero a papier, takže výpis nie sú schopní urobiť. Takí mi dokonca na výmenný lístok napíšu len frázu „prosím o GE vyš.“, čo mi nijako nepomôže, lebo informačná hodnota takého papiera je nulová.

Na princípe ručného prenášania kariet funguje množstvo špecialistov. Znamená to masívne porušovanie zákona?

Áno, pripomínam však, že špecialista informácie z karty potrebuje, preto musí mať ten výpis. Musí predsa poznať anamnézu pacienta a vedieť, aké lieky užíva, inak riskuje.

Ako môžem pokojne spať, keď mi kolega pošle ledva chodiaceho pacienta s bolesťami hornej časti brucha len s výmenným lístkom, že chce GE vyšetrenie? Taký pacient si totiž obvykle nič nepamätá. Ako mám vedieť, či neprekonal infarkt, pľúcnu embóliu, či neberie lieky proti zrážaniu krvi? Začnem mu robiť gastroskopiu a on mi umrie na stole?

Informácie z karty sú teda enormne dôležité a všeobecní lekári sú povinní dať vám výpis z karty, či sa im to páči, alebo nie. Že si to mnohí zjednodušujú porušovaním zákona a poslaním celej karty, je iná vec. Dobre pritom vedia, že ju nesmú pustiť z ruky.

Všetko by vyriešilo elektronické zdravotníctvo. Špecialista si ťukne v systéme rodné číslo pacienta a vidí celú jeho zdravotnú históriu.

Samozrejme, lenže to by sme nemohli žiť na Slovensku.

Problémom pre niektorých je volanie pacientov do ambulancie po mene. Musí celá chodba s množstvom ambulancií, a teda desiatky ľudí okolo vedieť, že XY ide k psychiatrovi a YZ k urológovi?

Ak sestra volá pacienta po mene, nejde o porušenie ani etiky, ani zákona na ochranu osobných údajov. Samozrejme, keby som bol psychiater, asi by som pacientov volal podľa čísel. Pri očnom špecialistovi však nevidím problém.

Dejú sa aj horšie veci – z ambulancie vyjde sestra zbierať kartičky poistencov a pred všetkými sa niekoho spýta, čo mu je a prečo prišiel. Vysvetľovať chúlostivé veci na chodbe asi nie je kóšer.

V takom prípade je jednoznačne na vine lekár, ktorý má sestru viesť k tomu, aby nič neriešila na chodbe. Môže sa vás spýtať maximálne to, či ste objednaný, ťažkosti ju však môžu zaujímať až za zatvorenými dverami. Iné konanie je nielen proti etike, ale aj proti právu.

Hanbia sa ešte ľudia chodiť na kolonoskopiu? Neodkladajú ju, až kým nie je zle?

Našťastie sa dobre rozbehol preventívny program na vyhľadávanie rakoviny hrubého čreva, takže ľudia po päťdesiatke za nami s touto žiadosťou chodia bežne. Veľmi im pomáha, keď vidia pozitívne príklady vo svojom okolí. Hanba teda rozhodne ustupuje, a to je len dobre. Ak je to indikované, kolonoskopii sa nebránia ani mladí.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie