Denník N

Nový profesor Bátora: V medzinárodnom výskumnom tíme sú naši vedci intelektuálni otroci

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Jozef Bátora získal titul profesor vo svojich 40 rokoch, čo je na naše pomery skoro. Keď porovnáva našu realitu s Nórskom a so Spojenými štátmi, kde pôsobil, tak hovorí, že slovenskí akademici žijú veľmi pohodlne a mali by mať ambíciu sa zlepšovať.

Ako sa podarí byť profesorom v štyridsiatke?

Asi to bude znieť ako klišé, ale je to tvrdá drina – množstvo výskumu, prezentácií na medzinárodných konferenciách, publikačnej a pedagogickej činnosti.

Čo pre vás znamená byť profesorom?

Človeku to umožní pracovať na vlastných akademických projektoch s istou mierou slobody. Je to oslobodzujúci moment.

Je u nás jednoduché stať sa profesorom?

Nemyslím si, že je to jednoduché a môžu to ľudia získať len tak. Ale kritériá, ktoré sú u nás na docentské či profesorské tituly, sú nízke.

Minister školstva Peter Plavčan je taktiež profesor, keď získal tento titul, neboli ešte potrebné publikácie v karentovaných časopisoch. Mali by byť ľudia bez nich profesori?

Nepoznám profesúru profesora Plavčana a nemám sa k tomu teda ako vyjadriť. Ak sa však pýtate všeobecne – ak ľudia nemajú zahraničné citácie či práce v karentovaných časopisoch, nemali by byť profesormi. Profesori majú byť vedeckou autoritou, a tou nemôžete byť, ak nemáte prácu, ktorá je reflektovaná vo svetovej vedeckej komunite. Aj tu treba diferencovať – v predošlých generáciách a v niektorých odboroch máte vynikajúcich vedcov, ktorí vzhľadom na komunistický režim nemali ako preniknúť do globálnej odbornej komunity.

Minister Plavčan mal na ministerstve školstva roky na starosti vysoké školy. Robil to dobre?

Nepoznám pána Plavčana ani jeho prácu na ministerstve. Pozitívne by však bolo, ak by dokázal presadiť reformu, o ktorej hovorí, že by mala byť najväčšia za 25 rokov. Bol by som rád, ak by prišlo k zásadnej reforme. Otázkou je, ako bude vyzerať. Pozná ten systém zvnútra a mohol by byť schopný povedať, ktoré kroky v tom zabehnutom byrokratickom systéme treba urobiť, aby sa dosiahla zmena. Ale je veľmi otázne, či sa to podarí.

Vysokoškolskí učitelia preberajú štrajkovú štafetu. Foto N - Dušan Mikušovič
Aj vysokoškolskí učitelia sa pred voľbami zapojili do štrajkovej štafety. foto N – Dušan Mikušovič

Doktorát ste si robili v Nórsku. Je to ťažšie ako u nás?

Výrazne. Ak chcete v Nórsku doktorát, musíte vytvoriť samostatné vedecké dielo, ktoré je aj prínosom k medzinárodnej teoretickej literatúre, a to nie je ľahké. Očakávania sú veľmi vysoké. Aj z pohľadu počtu strán – u nás stačí 120 strán, v Nórsku je to 200 a viac.

Jozef Bátora (40)

Pôsobí na Katedre politológie Univerzity Komenského od septembra 2015. Stredoškolské vzdelanie získal na Gymnáziu v Nitre a na Arndt Gymnasium v Berlíne – Dahleme. Politológiu študoval na Univerzite Komenského, odbor verejná správa na Univerzite v Bergene a doktorát získal v odbore politológia na Univerzite v Osle. Pôsobil ako docent a riaditeľ Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK, hosťujúci profesor Fulbrightovej nadácie na Europe Center, FSI na Stanfordovej univerzite, vedecký pracovník na Inštitúte pre výskum európskej integrácie, Rakúskej akadémie vied vo Viedni, vedecký pracovník v Centre európskych štúdií ARENA na Univerzite v Osle a ako hosťujúci výskumný pracovník v centre Scancor na Stanfordovej Univerzite. Vo výskume sa zaoberá dynamikou zmien v diplomacii v procese európskej integrácie, zahraničnou politikou EÚ, zmenami v euroatlantickej bezpečnostnej architektúre a úlohou inštitúcií v politickom živote.

Učia tam doktorandi viac ako u nás?

Systém je tam iný. V Škandinávii je celkovo asi najlepší systém na svete. Vezmú len obmedzený počet doktorandov – dvoch, troch, možno štyroch ročne. Ste zamestnancom katedry, ja som mal 4-ročný interný kontrakt, z ktorého som si vedel vziať hypotéku. Mal som plat, z ktorého sa dalo normálne žiť. Bol na úrovni bežného zamestnanca v banke. Byť doktorandom nie je niečo nevýhodné, práve naopak. Je to exkluzívne postavenie. Dostanete štyri roky na to, aby ste vypracovali svoju prácu, na doktorandské kurzy, ktoré si môžete robiť na kvalitných akademických inštitúciách v krajine, v ktorej chcete a kde vás prijmú.

Čo ste si vyskúšali vy? 

Ja som bol takto rok na Stanfordovej univerzite v USA. Viac-menej všetci moji kolegovia v doktorandskom štúdiu strávili rok na popredných univerzitách v USA alebo Británii. Potom máte štvrtinu času, ktorý musíte venovať pedagogickej činnosti na vlastnej katedre. Zvyšok bol pre mňa, bez ďalších záväzkov som sa mohol sústrediť na svoje štúdium.

Aké je ich vzdelávanie na bakalárskom či magisterskom stupni?

Základnou vecou je, že študenti v Nórsku sedia a študujú. To, že je niekto študent, neznamená, že paralelne pracuje alebo robí niečo iné. Keď sa pozriete na univerzite v Oslo do študovne, okolo obeda tam nenájdete miesto. A je tam množstvo miest. Na magisterskej úrovni každý študent dostane vlastný stôl, kde má knihy. Chodí tam ako do práce, každý deň. Je tam študentská komunita. A keď nechodíte do študovne, je to pre ostatných spolužiakov zvláštne. To, že niekto študuje, neznamená, že sa fláka. Práve naopak.

Musia sa viac učiť ako študenti u nás?

Presne tak. Očakávajú od vás, že budete omnoho viac čítať. To sa nedá popri práci, lebo nestihnete prečítať niekdy aj sto a viac strán denne. Tam študenti nemajú prácu vo firme a popritom školu.

Ak požiadavky na študentov určujú pedagógovia, prečo sa u nás vyžaduje menej ako napríklad v Nórsku?

Práca akademika je taká ako každá iná a je to ťažká práca, lebo často nemáte pracovný čas a robíte po večeroch a víkendoch. Toto si ani spoločnosť neuvedomuje. V západnom prostredí sa to berie omnoho vážnejšie, akademici tam sedia a pracujú. Predtým, ako začneme žiadať viac peňazí do školstva, by malo dôjsť k transformácii akademickej pracovnej morálky. K profesionalizácii akademickej komunity, ktorá si dokáže povedať, že budeme pracovať na západnej úrovni v západných tímoch a žiadame od seba samých viac. Za to, za čo dostávame zaplatené, musíme dokázať aj skutočný výkon, ktorý by bol hoden platu, čo žiadame. Žiadame zvýšenie platov, lebo momentálne je to neudržateľné. Máte lietajúcich docentov aj profesorov, lebo z jedného platu nevyžijete. Ja to vedome nerobím, lebo si nemyslím, že je udržateľné a možné mať dve či tri miesta a efektívne v nich fungovať. Ale potom to musím vyskladať z rôznych projektov, aby som mohol žiť relatívne normálny život, mám rodinu. Ale aj v medzinárodnom výskumnom tíme sú slovenskí vedci intelektuálni otroci.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo to znamená?

Nórsky akademik v tom istom tíme stojí päťkrát viac ako Slovák, Holanďan, Rakúšan štyrikrát viac. Vediem teraz pracovnú skupinu v konzorciu Horizont 2020, je to o krízovom manažmente Európskej únie v krajinách susedstva, vedie to Nórsky inštitút medzinárodných vzťahov. Nórsky akademik, ktorý má rovnaký doktorát ako ja, lebo ja ho mám z Osla, robí tú istú intelektuálnu prácu, publikuje v rovnakých časopisoch, stojí päťkrát viac ako ja.

Ako je to možné?

Závisí to od platových tabuliek danej krajiny. Nie je jednoduché dostať takýto projekt, a keď ho dostanete, administratívne sa musíte riadiť nariadením vlastnej krajiny a nedokážete automaticky výrazne zvyšovať svoj príjem. Robíte v medzinárodnom konzorciu, ale nemáte tam rovnaké platy. Za rovnakú sumu peňazí Nór môže pracovať dva mesiace, Slovák rok. Preto Slováci v takomto konzorciu robia dlhodobú robotu. Na to, aby ste urobili výskum, zozbierali empirické dáta, potrebujete čas a Nór to nemôže robiť, lebo je drahý. My, Česi a Poliaci potom robíme lacnú robotu. Niektorí slovenskí kolegovia to robia tak, že získajú projekt cez think thanky v Bruseli alebo cez výskumné inštitúcie vo Viedni. A platy sa im potom vyrovnajú, ale vlastná univerzita z toho priamo má veľmi málo. Intelektuálny kapitál je dnes v Európe i globálne vysoko mobilný, a ak naše univerzity nevytvoria pravidlá, ktoré ich zatraktívnia, budú naďalej mnohí naši akademici umiestňovať projekty na univerzitách v iných krajinách.

Dávajú vám kolegovia z iných krajín pocítiť, že ste zo Slovenska?

Intelektuálne ani nie, pretože v mnohom často stavajú na mojich teoretických koncepciách alebo na mojich zisteniach. Ale čo sa týka praktických aspektov našej účasti vo výskumných konzorciách, je charakter slovenských univerzít ako lacnej pracovnej sily nevypovedanou pravdou, ktorá tam visí vo vzduchu. Ak Nóri robia medzinárodné konzorcium, nedostanú grant, ak tam nemajú „východoeurópanov“, a potom potrebujete tých, čo urobia lacnú robotu.

Koľko zarába akademik v Nórsku v porovnaní s inými profesiami?

Je úplne bežné, že ak v Nórsku ide niekto z univerzity do parlamentu, tak začne zarábať menej. Je dôležité, že poslanci parlamentu u nás majú tri- či štyritisíc eur mesačne, to im dáva určitú nezávislosť, ale potom by aj profesori na univerzite mali mať aspoň takúto úroveň, pretože aj oni majú mať nezávislosť na objektívny výskum. V Nórsku, vo Švédsku, v Dánsku, Rakúsku či v Nemecku je taká situácia, že seniorskí univerzitní akademici a poslanci parlamentu majú porovnateľný plat.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vidíte signály, že doktori, docenti a profesori sa chcú zlepšiť?

Nie je to vo všeobecnosti, ale pri jednotlivcoch to vidím. Vidím to aj na našej fakulte. Najmä u jednotlivcov, ktorí pôsobili na západných univerzitách. Niektorí z nás sa snažia vytvárať také ostrovy pozitívnej deviácie smerom k západnej akademickej praxi. Filozofická fakulta UK na to dnes poskytuje rozhodne najlepšie prostredie medzi humanitnými a spoločenskovednými fakultami na Slovensku.

A ak by ste porovnali Filozofickú fakultu s inými v regióne – s Brnom, Viedňou, Budapešťou, Prahou, so Záhrebom, s Ľubľanou –, ako by skončila?

Tam už zrejme nevychádzame najlepšie. Nemám však na to dáta. Ale vnímam, že v niektorých odboroch, ako napríklad v politológii, archeológii či psychológii, robíme na fakulte výskum a pedagogické aktivity, ktoré sa ani v regionálnej stredoeurópskej či širšej európskej perspektíve nestratia.

Často sú naše univerzity kritizované, že sú uzatvorené – nechodia k nám zahraniční vyučujúci, naši pedagógovia necestujú do zahraničia. Čím to je?

Naši akademici majú pohodlnú existenciu. Nemyslím si, že očakávania na akademikov na slovenských univerzitách sú vysoké. Dosahovať excelentnosť vo výskume vyžaduje prácu po nociach a po víkendoch, musíte chodiť na medzinárodné konferencie a vytvoriť si kontakty. Musíte ísť na pol roka aj s rodinou do Ameriky do špinavého bytu, lebo na iný nemáte peniaze. Ale ste tam a pracujete so svetovou špičkou vo svojom odbore, učíte sa o najnovších výskumných trendoch a získavate pripomienky k svojim výskumným nápadom. To vyžaduje určitú námahu. Mnohí slovenskí akademici to neurobia. Nejde len o starších, ale aj o mladých, aj o doktorandov. Načo by sa namáhali? To je problém, lebo celý akademický svet na západ od nás vyvíja tlak na akademikov. Je to dosť tvrdé prostredie a musí sa tam pracovať v úplne inej dynamike. My sme tu tak v závetrí.

Máme u nás kvalitné vysoké školy?

Máme jednu školu v TOP 500, a to je Univerzita Komenského. Máme 36 univerzít. Slovensko ako krajina nemá priestor a možnosť mať 36 univerzít. Kvalita sa meria schopnosťou publikovať medzinárodne, byť citovaný a získavať popredné medzinárodné výskumné granty, a to sa na Slovensku systematicky darí len Univerzite Komenského. A ani v rámci nej nie všade. Sú niektoré fakulty či katedry, ktoré sú úspešnejšie ako iné. Potom máme Slovenskú technickú univerzitu, ktorá je dobrá a dokáže získať aj medzinárodné granty.

Koľko by sme mali mať univerzít?

Podľa mňa tak polovicu.

Ktoré školy by mali skončiť?

Mala by sa spraviť analýza, čo by ukázala, ktoré školy môžeme zrušiť alebo spojiť. V Nórsku od januára tohto roku majú z 25 len 15 verejných vysokých škôl a 8 univerzít, ktoré mali doteraz. Predchádzala tomu dvojročná analýza, počas ktorej sa viaceré školy spojili, desať zaniklo. Nemali toľko peňazí z verejných zdrojov, aby mali toľko univerzitných administratív, a chceli sústrediť výskum tam, kde sa dosahovali dostatočne kvalitné výskumné výsledky. A to je Nórsko, ktoré má vo verejných financiách veľké zdroje a bolo by schopné uživiť aj 25 vysokých škôl. U nás by sme mali priestor na sedem až desať univerzít a potom 15 vysokých škôl. Desať až 15 treba zrušiť.

Viete si predstaviť, že by to prešlo?

Myslím, že sa tomu nevyhneme. Verejné zdroje, ktoré idú na univerzity, sú veľmi obmedzené a sú široko roztiahnuté medzi jednotlivé inštitúcie. Mať 36 univerzít je plytvanie.

Jozef Bátora. Foto N - Tomáš Benedikovič
Jozef Bátora. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ale politicky to nevyzerá dobre, keď sa rušia vysoké školy.

Áno, sú tam záujmy, pracovné miesta, ale to bolo aj v Nórsku a tam sú vysoko prítomné organizované záujmy. A aj tak dokázali presadiť radikálnu reformu, počas ktorej došlo k fúziám – mnoho ľudí si tak zachovalo svoje miesta, aj keď boli preorganizované. Teraz máte univerzitu s fakultami, ktoré boli kedysi samostatnými vysokými školami. To by sa mohlo stať aj u nás. Ušetrilo by sa veľa. Ak je teraz čas na najväčšiu reformu za 25 rokov, tak jednou z kľúčových vecí by mala byť radikálna redukcia počtu vysokých škôl a následné sústredenie zdrojov tam, kde je preukázateľne prítomný excelentný výskum.

Ste profesorom politológie, to je odbor, ktorý politici často kritizujú. Napríklad Richard Sulík povedal: „My dávame peniaze do vzdelania ľudí, ktorých nikto nepotrebuje – politológovia, sociálna práca, masmediálna komunikácia. Sme do určitej miery zblbnutí EÚ, kde prišli na to, že 40 percent populácie má mať vysokoškolské vzdelanie, a tak produkujeme 5-tisíc politológov ročne. Môžeme diskutovať, či potrebujeme 30 alebo 50. Ale 5-tisíc zrejme nie.“ Má pravdu?

Kritérium, či je nejaké vzdelanie zaujímavé alebo relevantné, je to, či si absolventi nájdu prácu. Pri politológoch, najmä na Univerzite Komenského, je nezamestnanosť absolventov okolo jedného až dvoch percent. Nemáte problém nájsť si prácu, ak ste študovali politológiu, na rozdiel od iných. Politológ nie je len niekto, kto ide robiť do politickej strany, alebo niekto, kto komentuje politický vývoj. Je to niekto, kto dokáže analyzovať výkon moci, fungovanie inštitúcií, európske a globálne fenomény, kriticky myslieť, a tak môže fungovať v médiách, mimovládnom sektore, vo vládnych, európskych inštitúciách, a aj v korporátnom sektore. Stalo sa sprofanovaným, veľmi jednoduchým mýtom, že politológovia sú nepotrební. Je to slovná hračka, ktorá sa nezakladá na realite.

Absolventi vysokých škôl celkovo nemajú problém nájsť si prácu, ale často pracujú na miestach pre stredoškolákov. Stačí potom argument, že hlavne, že si nájdu prácu?

Nehovorím, že nejdú na administratívne miesto alebo do call centra, samozrejme, že niektorí idú. Ale to samo osebe nenaznačuje, že by sa politológia nemala učiť. Nemalo by sa to robiť vtedy, ak by o štúdium nebol záujem alebo keby radikálne klesal. Ak by niektorá škola mala desať alebo 20 uchádzačov, vtedy by sa dalo uvažovať o jej zrušení.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Naši najlepší študenti odchádzajú najčastejšie do Česka. Prečo tak zaostávajú naše vysoké školy za českými?

Najlepší odchádzajú najmä do USA, Británie či Škandinávie. Ale Česko je ťahákom pre relatívne širokú masu dosť šikovných slovenských študentov. Čiastočne je to tým, ako jednoducho si viete podať prihlášku na štúdium, že prijímacie konanie je formou inteligenčných testov, zároveň nás to nič nestojí, lebo tam nie sú poplatky. Nie je tam jazyková bariéra. A aj zdroje na vysoké školy sú rádovo vyššie ako u nás. Takže aj v infraštruktúre, ako je knižnica, majú úplne iné zdroje.

V Česku robili veľké akcie, aby prilákali študentov zo Slovenska či z iných krajín, a aj vďaka tomu majú viac peňazí. Prečo to slovenské univerzity nerobia?

Niekde aj robia, chodí sa na zahraničné veľtrhy. V Česku majú celkovo viac peňazí na univerzitách, takže zrejme aj na takéto akcie.

Je to o peniazoch, a nie o tom, že naše univerzity sú menej aktívne?

Je to čiastočne o peniazoch. Druhá vec je, že ak chcete niekoho zo zahraničia prilákať na univerzitu, musí byť na to pripravená aj administratíva, napríklad dávať výpisy zo skúšok v angličtine, komunikovať so študentmi v angličtine alebo inom jazyku, to nedokážu všetky fakulty.

Je to veľký problém?

Pre mňa je problém, že niektoré akademické administratívne sily nedokážu fungovať v angličtine. Ak chcete argumentovať niekomu, nech k nám pošle študovať ľudí, ale potom študent nedostane poriadne služby na študijnom oddelení, internátoch, tak ako tu môže fungovať? Keď sa pozriete na Škandináviu, tam je angličtina integrálnou súčasťou fungovania univerzity a fungujú bilingválne. To bez ohľadu na to, či ide o internát alebo študijné oddelenie. Aj v Českej republike je často lepšie ako u nás.

Na Zhromaždení pedagógov, zamestnancov a študentov slovenských univerzít ste povedali, že univerzita u nás zatiaľ nie je inštitúciou či ustanovizňou, akou by mala byť. Čo im chýba?

Chýba im zmysel pre hodnotu vlastnej nezávislosti. Ideálne majú robiť výskum, ktorý je nezávislý od momentálnych donorov, politických podmienok. Robia výskum o politických, spoločenských a prírodných fenoménoch z univerzálneho hľadiska. Ale zatiaľ tu funguje silná prepojenosť až servilnosť k vládnej moci aj ku korporátnym záujmom. A to treba odbúrať a vytvoriť nezávislosť.

Prečo sa o to univerzity nesnažia? Prečo sa nevyjadrujú k politike, spoločenským otázkam? Boja sa, že potom dostanú menej peňazí?

Funguje tam určitá samodisciplína, že ak budeme príliš kritickí k vláde či akémukoľvek politickému establišmentu, hrozí riziko, že nedostaneme dotácie. Ale to v spoločnostiach, kde univerzity fungujú ako nezávislé inštitúcie, nefunguje. V Škandinávii, Spojených štátoch či Nemecku pracujú v nezávislom priestore.

Filozofická fakulta, kde pôsobíte, sa teraz v médiách spomína najmä v súvislosti s prípadom na Katedre žurnalistiky, kde študenti obvinili a spísali petíciu proti vyučujúcemu – Jaroslavovi Bučekovi, že ich šikanoval. Dekan dva mesiace situáciu nevyriešil. Nemal by k tomu zaujať stanovisko?

Nesledoval som túto vec, tak sa k tomu neviem vyjadriť.

Je to váš zamestnávateľ, čakala som, že budete mať názor, ak sa teda podľa vás univerzity majú vyjadrovať k spoločenským témam.

Každý príklad je konkrétny, nepoznám vôbec detaily, a preto mi neprináleží sa k tejto situácii vyjadrovať.

Akí sú slovenskí študenti na vysokých školách? Prejavuje sa to, že ak niekto chce ísť na vysokú školu, dostane sa tam?

Univerzity sa snažia o čo najvyšší počet študentov, a je tam potom otázka, do akej miery dokážu vyselektovať najlepších uchádzačov, a to sa nie vždy darí.

Klesá kvalita študentov za posledné roky?

Vždy to je tak, že je desať percent excelentných študentov, ktorí sa môžu porovnávať so študentmi na výborných svetových univerzitách. Potom je 70 percent priemeru – často sa tomu dostatočne nevenujú, chodia popri škole do práce a štúdium je doplnkom, vďaka ktorému majú nejaké výhody, napríklad lacnejšiu električenku. A potom máte 10 či 20 percent tých, ktorí by tam ani nemali byť.

Knižnica na Harvarde. V roku 2012 škola vyzvala svojich učiteľov. aby viacej publikovali v časopisoch, ktoré nespoplatňujú prístup k článkom. Foto - Wikimedia/cc
Takto vyzerá knižnica na Harvarde.  Foto – Wikimedia/cc

Dokážu skončiť tí najslabší vašu katedru? Lebo stále je tam tlak mať čo najviac študentov.

Nemám na to dáta. Našou výhodou s našou partnerskou katedrou vo Viedni je nízky počet študentov na pedagóga. Ale systém zároveň motivuje, aby skončilo čo najviac ľudí a skončili načas. Mnohokrát sa privierajú oči.

Mali ste na prednáškach študentov, čo tam nemali čo robiť?

Áno. Napríklad sa nevenovali téme. Takých som poprosil, aby z prednášky odišli. Nikto nie je nútený niekde sedieť. Ale boli aj takí, ktorí prišli na magisterské štúdium a bakalársky stupeň mali na inej škole, kde to nemalo potrebnú kvalitu. Nemali teoretické znalosti.

Z ktorých škôl prišli bakalári, s ktorými ste neboli spokojní?

Napríklad Sládkovičovo bol problém. Aj Skalica.

Sú teraz študenti lenivejší?

Tak by som to nenazval. Skôr je ich pozornosť iná. Zdá sa, že sa snažia robiť viac vecí naraz.

Mladí ľudia volili vo veľkej miere Mariana Kotlebu. Čím to podľa vás je, že volia fašistu?

Nemajú dostatočné a historické vzdelanie a povedomie. Nepamätajú si, nevedia, nie je im dostatočne vysvetľovaná história najmä 20. storočia. Napríklad druhú svetovú vojnu preberajú dva týždne, a tak nevedia fakty, nevedia, čo sa dialo, a preto prichádzajú na vysokú školu v stave nevedomia o historických a spoločenských súvislostiach. Mladí ľudia na základných a stredných školách nedokážu rozlišovať, čo je už za hranou a čo nie. Prezident Kiska povedal jasne a veľmi správne, že učitelia na základných, stredných a vysokých školách majú mať úlohu morálnej autority, ktorá pomôže študentom rozlišovať medzi tým, čo je dobré a čo je zlé.

Rozprávali ste sa so študentmi, či niekto volil Kotlebu?

Myslím, že k tomu sa ani nik neprizná. Aj keď nemám to podložené nejakou skúsenosťou. Ale máme diskusie na témy extrémizmu, antisemitizmu, antieurópskych nálad, migrácie a podobne. Napríklad sme si pozreli  katastrofický film, ktorý zobrazoval, čo by sa stalo, keby zanikla Európska únia. A potom sme o tom diskutovali.

Majú o to záujem?

U nás na fakulte áno. Sme progresívnou fakultou. Sú vážni, majú záujem, začínajú si uvedomovať vážnosť situácie ohľadom xenofóbnych nálad.

Sú radikálni?

Niekedy vás prekvapí, s akými radikálnymi vyjadreniami prídu. Ale to sú skôr jednotlivci. Celkovo sa snažia skôr pochopiť a hľadajú riešenia.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie