Ženy, ktoré prestali nosiť mejkap: Na svadbe to mnohých hlboko pohoršilo, najväčšími kritičkami bývajú matky

Keď sa pred časom k podobnému kroku odhodlala herečka a modelka Pamela Anderson, len málokto si premenu sexbomby z deväťdesiatych rokov nevšimol. Vyjsť na červený koberec bez zvýraznených očí i pier a bez nánosu mejkapu znamenalo vzbudiť pozornosť mnohých ľudí.

Odvtedy poskytla niekdajšia hrdinka seriálu Pobrežná hliadka niekoľko rozhovorov, v ktorých pôsobí ako vyrovnaná žena spokojná sama so sebou, a priznáva, že jej k podobným pocitom pomohla aj odhalená tvár.

Americká novinárka Rae Nudson, ktorá napísala knihu o mejkape a o jeho úlohe a sile v spoločnosti, oceňuje na premene Pamely Anderson najmä to, že sa nezľakla možného tlaku hviezdneho prostredia na perfektnú vizáž.

„Určite bolo ťažké ísť proti zaužívaným normám, zvlášť pre staršiu ženu v Hollywoode. Viem si predstaviť, že byť nenalíčená v televízii alebo na akciách, kde je každý pod drobnohľadom a kde je normou nosiť mejkap, môže priniesť pocit zraniteľnosti. Porušovanie noriem vždy prinášalo riziko,“ povedala Nudson pre Deník N.

View this post on Instagram

A post shared by Pamela Anderson (@pamelaanderson)

Zároveň upozorňuje, že očakávania spoločnosti v súvislosti s nosením či nenosením mejkapu nie sú zakaždým rovnaké, vždy závisia od kontextu, ktorý vytvára napríklad doba a miesto, ale aj vek ženy, jej spoločenské postavenie či rasa.

„Dokonca aj denný čas – skoro ráno verzus neskoro večer – mení kontext, v ktorom je mejkap vnímaný,“ dopĺňa Nudson.

Veľký tlak na nosenie mejkapu môžu podľa nej cítiť ženy, ktoré sú na očiach verejnosti, ale aj tie, ktoré robia prácu spoločnosťou vnímanú ako „ženskú“ – ako príklad uvádza letušky.

Určité zmiernenie spoločenských očakávaní podľa Nudson nastalo vďaka covidu. „Od pandémie sa pravidlá týkajúce sa vzhľadu a toho, čo je považované za ,vhodné‘, uvoľnili – a týka sa to aj mejkapu. Myslím teda, že za určitých okolností je dnes bežnejšie než kedysi nenosiť mejkap, ale tieto veci sa neustále menia,“ myslí si.

K tomu, že sa zmenilo vnímanie nenalíčených žien, mohla prispieť zdieľaním svojej cesty aj Pamela Anderson.

O ikone z deväťdesiatych rokov a jej premene toho vieme veľa. Ako sa však cítia ženy, ktoré nezažili lesk šoubiznisu a majú podobnú skúsenosť, pretože sa rozhodli prestať používať mejkap? Čo ich k tomu viedlo? Aké ťažké je pre ne vyrovnať sa s tlakom spoločnosti na perfektný vzhľad? A ako sa zmenil ich vzťah k sebe?

V reakcii na výzvu, ktorú zverejnil Deník N na sociálnych sieťach, sa o svojej skúsenosti rozhodlo prehovoriť niekoľko žien.

„Tak mám fľaky, no a čo“

Prevažná väčšina respondentiek považovala odloženie mejkapu za vedomé rozhodnutie.

Barbora Chládková z Prahy, ktorá predtým mejkap používala denne, si však pre náročnú starostlivosť o tri deti takmer ani nestihla všimnúť, že ho postupne úplne vynechala zo svojej rutiny. „Začalo ma to tak vyťažovať, že som prestala zvládať aj základnú starostlivosť o seba. V tom čase to teda určite nebola dobrovoľná voľba. Jednoducho som nestíhala a priority boli iné,“ upresňuje štyridsaťtriročná žena.

Z časti nedobrovoľnej voľby sa však aj u nej napokon stalo vedomé rozhodnutie. Aj keď s odrastajúcimi deťmi začala mať na seba viac času, k líčeniu sa nevrátila.

„Asi dvakrát som mala akýsi záchvat a nakúpila som si dekoratívnu kozmetiku. Zrazu som sa však necítila vôbec dobre, keď som sa namaľovala. Zdalo sa mi to zvláštne neprirodzené a nedokázala som si vysvetliť, prečo by som sa mala ‚premaľovávať‘, keď v skutočnosti vyzerám takto. Riasy síce kratšie a svetlé, obočie skôr redšie, pleť často fľakatá, ale tak mi to bolo dané. A prečo by mali byť kratšie svetlé riasy horšie ako dlhé tmavé? Sú jednoducho len iné,“ hovorí.

Dodáva, že sa týmto spôsobom chce prezentovať aj svojim teraz už piatim deťom.

Motív sebaprijatia hral dôležitú úlohu aj v príbehoch ďalších žien. Pre niektoré z nich bola potreba prijať samu seba vo svojej prirodzenosti jedným z dôvodov, prečo sa prestali líčiť.

Používanie mejkapu môže u žien vyvolať dojem, že bez neho je ich tvár škaredšia alebo nedostatočne krásna. Koniec jej „vylepšovania“ tak môže znamenať väčšiu spokojnosť so sebou.

V iných prípadoch môže, naopak, väčšie sebaprijatie predchádzať odloženiu mejkapu. Niektoré ženy ho prestali používať až v čase, keď sa zmierili so svojím prirodzeným vzhľadom aj s jeho zdanlivými nedokonalosťami a naučili sa mať sa rady také, aké sú.

K tomu pred časom dospela aj štyridsaťdvaročná Věra Kubátová, ktorá dlhý čas zvykla mejkapom maskovať problematickú pleť, s ktorou sa nechcela ukazovať na verejnosti.

Najskôr ju trápilo akné. Neskôr sa na mieste už zahojených boľavých vyrážok začali tvoriť pigmentové škvrny, ktoré sa jej na tvári objavujú dodnes. Hoci by bola radšej, keby ich nemala, postupne sa s nimi viac-menej zžila a prestala ich zakrývať. „Povedala som si: Tak mám fľaky, no a čo,“ spomína s tým, že mejkap už nepoužíva dva roky.

„Najviac prekážok som mala v sebe. Škvrny dosť nabúravali moje sebavedomie. Zdalo sa mi, že každý, kto ma uvidí, si všimne len tie škvrny a nič iné,“ opisuje svoje pocity, ktoré jej bránili prestať používať mejkap, aj keď o to stála. Dlhodobo jej totiž vrstva „béžového krému“ na tvári, ako mejkap nazýva, prekážala a sama oceňovala skôr prirodzený vzhľad.

Časom na boj proti škvrnám sčasti rezignovala a postupne ich prestala maskovať. Prekvapilo ju, že sa nestretla s negatívnou reakciou okolia, ktorej sa predtým obávala.

„Najskôr to prestanete riešiť doma, potom to neriešite, ani keď k vám niekto príde na návštevu, potom si trúfnete vyjsť aj do obchodu a zistíte, že sa vlastne nič nestalo,“ hovorí.

Jej tmavé fliačiky na tvári síce sem-tam niekto okomentuje, ale podľa nej to nemyslí zle. Keď sa napríklad prestala líčiť aj na pracovné schôdzky, jej kolegyňa si všimla, že má škvrny.

„Zasmiala sa a hovorí: Jéj, ty máš fľaky ako dalmatínec, to je hrozne vtipné, len ich nos. Zdalo sa mi to vlastne veľmi milé a povzbudzujúce, v tej chvíli ma to pobavilo,“ uvádza.

Nahá tvár ako provokácia, mejkap ako štandard

Väčšina zo šestnástich žien, ktoré reagovali na výzvu Deníka N, spomína, že sa s nepríjemnými komentármi na svoj výzor príliš nestretli. Vysvetľujú si to napríklad tým, že sa pohybujú v rešpektujúcom prostredí, prípadne tým, že sa v ich okolí vrátane zamestnania nelíči ani mnoho ďalších žien. Ich voľba tak nie je ničím, čo by vyčnievalo alebo provokovalo.

Napriek tomu si okolie niekedy nenechá nepríjemné poznámky pre seba.

Keď sa Eliška P. H., ktorá si nepriala uviesť celé priezvisko, prestala líčiť, spočiatku sa nestretla s odmietavou reakciou. Tá prišla až v momente, keď sa rozhodla vynechať mejkap nielen v bežné dni, ale aj na svojej svadbe.

„Mnohých z rodiny to hlboko pohoršilo, stále sa ma na to pýtali. Dokonca k tomu mali aj poznámky pri prezeraní fotiek, že vraj je to vidno. Áno, mala som práve začínajúcu vyrážku na čele, ale mal ju aj manžel a pri ňom to nikto nepotreboval spomenúť,“ opisuje svoj zážitok predovšetkým so ženskou časťou príbuzenstva.

Z ďalších dvoch skúseností žien sa ukazuje, že najväčšími kritikmi niekedy dokážu byť vlastné mamy – aj keď to zrejme nemyslia v zlom.

Jitka Matýšková z Brna sa prestala líčiť v dvadsiatich rokoch s tým, že sa k tomu vráti, keď bude mať štyridsať a bude sa chcieť trochu „omladiť“. „Teraz mám štyridsať a ešte som po tom nesiahla,“ smeje sa.

Je vďačná, že si namiesto pudrenky zvolila cestu zdravého životného štýlu.

„Ťažko to znáša moja mama, ktorá dodnes hovorí, že sa to takto nerobí a že krásne ženy nosia mejkap. Vtedy ma mrzelo, že najbližšia rodina nevidí, aká krásna som aj bez toho,“ dopĺňa.

Práve s inými ženami, ktoré sa na rozdiel od nej líčili, sa najprv porovnávala. „Keď som bola medzi ženami, ktoré boli vyfintené, a ja som mala pekný účes a šaty, ale tým sa to končilo, bolo pre mňa náročné neporovnávať sa. Istý čas som sa musela učiť nechať to tak,“ hovorí.

Priznáva, že ju táto téma sprevádzala aj skôr, než si našla vlastný spôsob, ako prejaviť svoju ženskosť.

Dnes Jitka Matýšková pracuje ako terapeutka a dula a ženskú krásu vníma nielen cez zovňajšok: dôležitá je pre ňu predovšetkým vnútorná krása. Aj pre časté porovnávanie pritom v mladšom veku nebola spokojná so svojim zovňajškom.

„Vyrastala som v deväťdesiatych rokoch a tlak na ženskú krásu sa začínal veľmi vyostrovať. V televízii boli zrazu Pamely Anderson v Pobrežnej hliadke, ktoré mali dokonalé postavy, dokonalé proporcie a dokonalé mejkapy,“ spomína s odkazom na dnešnú ambasádorku nenalíčenej tváre.

Jej telo však vyzeralo inak, než vídala na stránkach časopisu Bravo. „Mala som úzkostné stavy, keď som vnímala, že by ženy mali vyzerať nejako a ja tak nevyzerám,“ dokresľuje.

Snaha zapadnúť ju vtedy priviedla k mejkapu. „Skúšala som sa priblížiť tomu štandardu,“ zdôvodňuje, prečo po ňom siahla, aj keď jej nikdy nebola táto forma skrášľovania blízka.

Aj kvôli potrebe odmietnuť pociťovaný tlak na napĺňanie spoločenskej predstavy ideálu ženskej krásy ho však neskôr opustila.

Predtým telka, dnes sociálne siete

Vplyv populárnej a masovej kultúry na vnímanie ideálu ženskej krásy môže byť podľa Ivety Jansovej z Masarykovej univerzity, ktorá sa zaoberá aj mediálnou reprezentáciou, skutočne veľký. V minulosti vytvárali predstavu o ňom hlavne televízne seriály, lifestylové časopisy pre tínedžerov aj dospelých a šoubiznis všeobecne.

„Každá dekáda má svoje typické vzory, čo sa týka výzoru. Keď hovoríme o deväťdesiatych a nultých rokoch, určite sa človeku vybavia Britney Spears, Christina Aguilera, pretrvávajúci vplyv Madonny, ale už aj nastupujúce nové hviezdy typu Lady Gaga a podobne. Veľmi ťažko sa prichádza s konkrétnym obrazom, ale čo majú všetky spoločné, je dôraz na štíhlosť, dlhé vlasy,“ opisuje vtedajšie ikony popkultúry s upozornením, že povedomie o nich nemuseli mať všetky dievčatá vrátane napríklad tých zo sociálne slabších rodín.

Dnes namiesto televíznych obrazoviek a titulných stránok časopisov plných celebrít dominujú vo vnímaní ideálu krásy sociálnej siete, hlavne Instagram a TikTok. „V súčasnosti môže človek len málokedy uniknúť sociálnemu a mediálnemu nátlaku na to, ako by mal vyzerať,“ spomína Jansová.

Hlavnou zmenou, ktorú priniesli sociálne siete, je, že umožňujú takmer každému zdieľať svoje názory a ovplyvňovať tým ostatných. Témou mnohých tvorcov sa stala aj úprava výzoru.

„Problematické je, že každý z nich má jasný návod na to, čo je pre vás najlepšie, čo jesť, čo nejesť, čo si ‚patlať na tvár‘ a podobne. Extrémne sa teda rozdrobilo to, čo považujeme za krásne. Na jednej strane to prináša oslobodenie v tom, že si každý môže nájsť svoj vlastný prúd a inšpirovať sa tým, čo mu vyhovuje. Na druhej strane sa človek môže stratiť v spleti vizuálneho smogu a čeliť znásobeným tlakom, ktoré neboli v minulosti prítomné,“ hovorí odborníčka na adresu platforiem, ktoré niekedy pôsobia ako prehliadka perfektných vizáží či receptár na dokonalý výzor vrátane mejkapu.

Aj keď sa podľa Jansovej mení mediálna reprezentácia ženskej krásy a väčšia diverzita sa objavuje aj v mainstreamovej popkultúre, niektoré škodlivé spôsoby zobrazovania podľa nej pretrvávajú. A preto, že sú komerčne výhodné, je ťažké sa ich zbaviť.

„Chlapi sa tiež nemaľujú“

Tridsaťdvaročná Veronika Jedličková z Brna dlho vnímala líčenie ako normu, ktorá sa nespochybňuje práve pre popkultúru.

„Čítala som časopis Top dívky, v ktorom boli tipy, ako sa nalíčiť a ako zbaliť chlapca. Považovala som to za validný zdroj takýchto rád a dosť ma to ovplyvnilo. Rovnako ako filmy zo strednej školy, niektoré mám rada doteraz, napríklad Mean girls. Nevnímam to úplne negatívne, bola to svojím spôsobom hra, ale určite som preto vnímala mejkap ako niečo, o čom sa nediskutuje,“ približuje.

Až postupne naberala silu spochybniť túto normu a najväčšie oslobodenie pocítila vo svojich dvadsiatich piatich rokoch. Myšlienku, že je krásna sama osebe aj bez prikrášlenia, jej najskôr vnukol bývalý partner – tak sa mu totiž páčila najviac. Navyše si uvedomila, že „chlapi sa tiež nemaľujú a je to v pohode“. Preto prijala, že aj ženy bez mejkapu môžu byť krásne.

Dnes sa Veronika Jedličková nelíči ani na reprezentatívne portrétové fotografie, čo vníma ako najväčší posun. V minulosti to pritom robila každý deň aj napriek tomu, že ju to nebavilo a prekážalo jej, koľko času tým stráca.

„Maľovať sa na dennej báze nebolo pre mňa príjemné a trochu som sa do toho musela vždy dokopať, pretože som považovala za potrebné, že to tak má byť,“ približuje.

Jej ani niektorým ďalším ženám, ktoré reagovali na výzvu Deníka N, však nie je predstava príležitostného líčenia sa, ktoré im môže prinášať radosť, nepríjemná. Niektoré si občas urobia mejkap kvôli hraniu divadla, iné zvolia jemné zvýraznenie očí či pier pred návštevou kultúrnych akcií alebo významnejších spoločenských udalostí, ako je večierok alebo účasť na svadbe príbuzných.

„Prirovnala by som to k štedrovečernej večeri, keď si tiež dáte na stôl veci, ktoré na ňom normálne nemáte, a viac sa pohráte so zdobením,“ poznamenáva Věra Kubátová.

Dôvodom pritom nemusí byť len vlastné potešenie, ale aj snaha vyjadriť úctu k prostrediu, ktoré si podľa niektorých žien vyžaduje väčšiu upravenosť v podobe takzvaného hodenia sa do gala.

Niektoré ženy uvádzajú, že si zatiaľ „netrúfnu“ nenalíčiť sa v situáciách, keď nemajú reprezentovať ani tak seba ako skôr organizáciu, ktorú zastupujú. Odôvodňujú to tým, že chcú čo najlepšie pôsobiť na ľudí, s ktorými v tejto pozícii prichádzajú do kontaktu.

Sebavedomie nezávislé od líčidiel

Dvadsaťdvaročná študentka vedy o umení Klára Šprochová to s oslobodením sa od mejkapu myslí o niečo radikálnejšie.

Na mejkape jej najviac prekáža negatívny dojem, ktorým na ňu pôsobia kozmetické firmy: domnieva sa totiž, že nízke sebavedomie žien využívajú na to, aby im predali svoje produkty.

„Požiadavky na vzhľad sú neúprosné. Líčenie môže ženám – v úvodzovkách – pomôcť. Myslím si však, že tá pomoc nie je skutočná. Súhlasím s tým, že treba, aby si ženy budovali sebavedomie, ale nemalo by byť závislé od kozmetických produktov,“ zdôvodňuje svoj postoj aj to, prečo sa chcela vymaniť z pociťovanej manipulácie. Mejkap však vníma ako skvelý nástroj na tvorbu umenia.

Odmietavý postoj ku kozmetickým firmám u nej navyše zosilnila osobná skúsenosť. „Moja príbuzná pracovala v kozmetickej firme, ktorá funguje na princípe pyramídy. Zistila som, že som bola jedným z ich cieľov, lebo chceli, aby som si kupovala ich produkty alebo aby som lákala ďalšie ženy,“ približuje.

Odvtedy sa podľa nej jej vzťah s príbuznou odvíjal len od toho, či a ako často sa líči. To ju mrzelo a podporilo v nej rozhodnutie úplne s líčením skončiť.

Pridali sa však aj iné dôvody, než je spoločenský tlak na dokonalý vzhľad a snaha vzdorovať kozmetickým firmám. Odložením mejkapu Klára Šprochová ušetrila niekoľko stoviek korún ročne a obmedzila kupovanie plastových obalov. Spokojný bol aj jej priateľ, ktorému už nezostávali oranžové fľaky na košeli.

Aj na svadbu by chcela prísť nenalíčená, aj keď si zatiaľ nie je istá, či to tak naozaj bude.

„Chcem sa dostať k takému mindsetu (spôsobu myslenia, pozn. red.), že to nebudem ľutovať. Zároveň sa bojím toho, že práve v deň svadby budem mať výrazné akné. Bojím sa, že by som vtedy možno siahla po nejakom krytí, pretože chcem mať zo svadby pekné fotky,“ hovorí a praje si, aby svoje plány nespochybnila ani v tento deň.

Pokojne s okuliarmi, hlavne zdravá

Na odloženie mejkapu môže existovať veľa dôvodov, ktoré sa odvíjajú zväčša od osobného presvedčenia. Ale čo ak jeho používanie znemožní zdravotný stav?

Príbeh tridsaťosemročnej Kateřiny Krejčovej upozorňuje na to, že zahodenie líčidiel je niekedy nutnosť, a pýta sa, aká dôležitá vonkajšia krása skutočne je.

Pre Kateřinu Krejčovú bol výzor vždy veľmi dôležitý a líčenie bolo pre ňu každodenným rituálom, na ktorý bola zvyknutá dvadsať rokov. Naposledy si však urobila mejkap zhruba pred šiestimi mesiacmi. V tom čase totiž podstúpila operáciu očí, ktorá úplne zmenila jej doterajšie fungovanie vrátane prístupu k vlastnému zovňajšku.

Po obvykle nekomplikovanom laserovom odstránení dioptrií na diaľku na jednej pražskej klinike ju totiž začalo trápiť nečakane dlhé a bolestivé hojenie rohovky a ťažký syndróm suchého oka.

Kvôli neprestávajúcej bolesti, rezaniu a páleniu očí jej prekážalo svetlo monitora a práca na počítači, musela preto skončiť v práci, odsťahovať sa kvôli ústrednému kúreniu z bytu alebo obmedziť sociálny život.

To, že sa nemohla líčiť, je pre ňu v tomto kontexte to posledné, čo ju trápi. Pred operáciou to bolo pritom niečo, čo si dokázala len ťažko predstaviť.

„Hovorili mi, že mejkap nebudem môcť mať asi štrnásť dní. Dnes sa mi to zdá groteskné, pretože vtedy sa mi aj to zdalo ako veľký problém a myslela som si, že to nezvládnem. Ešte som si neuvedomovala, že ma čakajú komplikácie, ktoré vraj, ako mi lekári neskôr vysvetlili, nie sú po operácii úplne časté, ale ani nie sú úplne vylúčené. A ktoré mi znemožnia maľovať sa úplne,“ vraví.

Odkazuje predovšetkým na to, že si musí často kvapkať umelé slzy a očné kvapky s lipidovou zložkou, ktoré by hneď rozmazali akýkoľvek mejkap, a pol roka po zákroku aj kortikosteroidy. „Oči mám stále také boľavé a precitlivené, že si ani nedokážem predstaviť, že by som ich ešte dráždila riasenkou a odličovačom,“ opisuje.

Iróniou osudu pritom je, že okrem slobody bez okuliarov bol pre ňu dôležitou motiváciou aj výzor. „Niekde hlboko vo vnútri som musela byť presvedčená, že vyzerám bez okuliarov lepšie. Kontaktné šošovky som zle znášala, a tak som dvadsať rokov nosila len okuliare. A keď som si konečne našetrila peniaze, tešila som sa na operáciu aj preto, aby som si mohla naplno užiť aj to, že sa maľujem, čo bolo s okuliarmi menej vidieť,“ spomína.

Pre problémy spôsobené operáciou začala premýšľať o tom, aké bežné bolo podobné zmýšľanie o nosení okuliarov, keď dospievala, a ako formovalo jej generáciu.

„V každej premene, ktorú som videla ako násťročná v časopisoch, vždy začínali tým, že človeku vzali okuliare. Vnímam, že sa to považovalo za niečo, čo ženám uberá na kráse. Že žena nemôže byť krásna, kým má okuliare. A aj keď som si myslela, že som dnes už voči týmto týmto tlakom imúnna – som tridsiatnička, mám tri vysoké školy a zaujímajú ma iné veci ako vzhľad –, uvedomila som si, že niekde hlboko vo vnútri imúnna vôbec nie som.“

Nejednému milovníkovi filmu Denník princeznej sa pritom vybaví scéna, keď sa z krásnej Anne Hathaway po zložení okuliarov stane dievča hodné stať sa následníčkou svojej kráľovskej babičky.

Skúsenosť priniesla Kateřine Krejčovej nový pohľad na život aj na samu seba. „Myslím, že mi to celkovo napravilo hodnoty. Ľahkovážne som naskočila na marketing, ktorý sľuboval rýchle a bezbolestné odstránenie dioptrií, ako by išlo len o kozmetické ošetrenie. Nevedela som, aké bolestivé komplikácie si môžem spôsobiť. Keby sa to dalo, vzala by som drahú operáciu späť, vrátila sa k okuliarom a vôbec by som už nemyslela na to, ako vyzerám alebo nevyzerám,“ zveruje sa.