Denník N

Sociálny dumping, sociálni demokrati a politická slepota

Je zrejmé, že rozdiely v platoch európskych zamestnancov vyvolávajú napätie na oboch stranách. Stredoeurópske krajiny sa ho rozhodli riešiť spôsobom, ktorý veci ešte viac skomplikuje.

Autor je šéfredaktor portálu EurActiv.sk

Európska komisia neprichádza často s návrhmi, ktoré by mohli posilniť sociálne práva v Európskej únii. Pri posledných eurovoľbách však Juncker musel prisľúbiť pár konkrétnych krokov. Medzi nimi aj revíziu takzvanej smernice o vyslaných pracovníkoch. V marci prišla Komisia s návrhom, ten však narazil na odpor prevažne stredo- a východoeurópskych krajín. Ich parlamenty dali revízii „žltú kartu“.

Čo vlastne vysielanie pracovníkov znamená? Vezmime si príklad. Slovenská (poľská, litovská, rumunská…) firma získa kontrakt napríklad na stavebné práce v Nemecku (často ako subkontraktor domácej firmy). Vyšle tam svojich, slovenských (poľských, litovských, rumunských…) zamestnancov – máme predsa jednotný trh, a s ním slobodu pohybu služieb. Tu nastáva problém: Aké pracovné zákony sa majú na „vyslaného“ zamestnanca uplatňovať? Aké pravidlá o dĺžke pracovného času či výške mzdy?

Technicky ostáva zamestnancom slovenskej firmy – hoci pôsobí v inej členskej krajine Únie. Mohli by sme jednoducho konštatovať „slovenské“, no to by malo niekoľko dôsledkov. Po prvé, nepáčilo by sa to asi nemeckým firmám, ktoré so slovenskou súťažili o ten istý kontrakt. Voči svojim zamestnancom musia uplatňovať iné (prísnejšie) štandardy, platiť im vyššie platy. Z toho by vyplývali ďalšie dôsledky.

Firmy z bohatších krajín by boli motivované, aby si otvárali pobočky v chudobnejších kútoch Európy, s menej vyvinutými sociálnymi systémami. Cez ne by mohli obchádzať (nie porušovať, „len“ by využívali dieru v legislatíve) zákony vlastnej krajiny. Zároveň by tým v nej vytvárali tlak na znižovanie miezd a štandardov. Klasický príklad toho, ako jednotný trh vyrovnáva rozdiely v Európe. Akurát že opačným smerom – nadol.

Sociálny dumping…

Je zrejmé, že situácia by vyvolávala politické napätie a volanie po obmedzení voľného pohybu pracovnej sily (respektíve v tomto prípade služieb). Problém mala čiastočne riešiť smernica o vysielaných pracovníkoch. Zaviedla povinnosť uplatňovať aspoň minimálne štandardy hostiteľskej krajiny pri výške platu, dĺžke pracovného času či platenej dovolenke. To možno ako-tak stačilo v roku 1996, keď bola prijatá, už menej však po rozšírení v roku 2004 (a 2007). Dnes spája jednotný trh krajiny s veľkými rozdielmi v životnej úrovni a sociálnych štandardoch. Len na ilustráciu – v roku 2014 stála hodina práce zamestnanca v Dánsku 40 eur, v Bulharsku 3,8 eura.

V roku 2014 pracovali týmto spôsobom v zahraničí takmer dva milióny Európanov, od stavebníctva cez niektoré sektory výrobného priemyslu, sociálne služby až po podnikateľské služby. Počet ďalej stúpa. Prax ukázala, že vysielanie pracovníkov má presne ten efekt na trh práce, aký sa dal očakávať – funguje ako mechanizmus sociálneho dumpingu. Podľa Európskej komisie v niektorých štátoch a sektoroch zarábajú „vyslaní“ pracovníci za rovnakú prácu polovicu z toho, čo domáci. Musia síce dostávať aspoň minimálnu mzdu hosťovskej krajiny, no už nie iné zákonné príplatky či bonusy.

Vykonávacie predpisy, ktoré k smernici pred dvoma rokmi vydala Európska komisia, riešili len čiastkové problémy, ako sú informovanosť pracovníkov o ich právach či zamedzenie využívania „schránkových firiem“. Preto Brusel v marci prišiel s návrhom väčšej revízie. Najdôležitejšou, a ako sa ukázalo, politicky najkontroverznejšou časťou, je zavedenie princípu „rovnakej odmeny za rovnakú prácu“. Inak povedané, státisíce Slovákov, Rumunov, Poliakov, Litovcov… už nemajú byť v Nemecku (vo Francúzsku, v Dánsku…) zamestnancami druhej kategórie s omnoho nižšími platmi.

…sociálni demokrati…

Začiatkom mája sa ukázalo, že to bude zložitejšie. Jedenásť parlamentov, prevažne východo- a stredoeurópskych krajín, vrátane slovenského, dalo proti návrhu takzvané odôvodnené stanovisko. Revízia smernice tým dostala „žltú kartu“. Komisia podľa nich porušila zásadu subsidiarity a proporcionality – nevysvetlila dostatočne, že stanovený cieľ (znížiť neférové rozdiely v mzdách) sa dá najlepšie dosiahnuť na úrovni Únie (stanovením zásady „rovnakej odmeny za rovnakú prácu“).

Hlavným argumentom slovenského Výboru NRSR pre európske záležitosti napríklad je, že „stanovenie výšky odmeny pracovníkov je vo výlučnej právomoci členských krajín“. To však tak úplne neplatí. Európska legislatíva zasahuje rôznymi spôsobmi do stanovovania výšky miezd – jedným z nich je koniec-koncov súčasná smernica o vysielaní pracovníkov z roku 1996, s povinnosťou dodržiavať minimálnu úroveň miezd hosťovskej krajiny. A s tou problém nebol.

Prečo teda výbor, v ktorom má väčšinu vládna koalícia vedená (údajnou) sociálnou demokraciou, protestuje proti legislatíve, vďaka ktorej by už Slováci, Rumuni, Litovci… „vyslaní“ na práce v bohatších krajinách nemuseli byť zamestnancami druhej kategórie? Za odôvodnené stanovisko hlasovali všetci členovia výboru s výnimkou predsedu, ktorý sa zdržal. Zasadnutie výboru sa údajne snažil odďaľovať, no „tlak zhora“ politicky nezvládol.

Podľa neoficiálnych informácií vyšiel alarm z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny (vedeného, mimochodom, ďalším údajným sociálnym demokratom), ktoré sa zľaklo, že mu po sprísnení pravidiel pristane na hlave ďalších 80-tisíc nezamestnaných Slovákov. Pravdou totiž je, že od európskeho trhu je naša „exportne orientovaná ekonomika“ závislá aj týmto spôsobom. Hromadne vyvážame pracovnú silu – pracovných migrantov, živnostníkov, či „vyslaných pracovníkov“. Keď už nie kvalifikovanú, tak aspoň lacnú. Bonus: na svoje si prídu aj slovenské firmy, a najmä ich majitelia. Štátne zákazky sú fajn, ale biznis treba robiť aj inde…

…a sľúbená politická slepota

Obava, že nejaká legislatíva spôsobí nárast nezamestnanosti, je úplne legitímna. Hoci od sociálnych demokratov by človek očakával, že sa budú snažiť chrániť zamestnanosť inak než udržiavaním nízkej ceny práce. Ale to by bolo, v slovenskom prípade, asi príliš odvážne očakávanie.

Problémom je, že (ani) v tomto prípade sa náš inštinktívny odpor voči „zasahovaniu z Bruselu“ neopiera o žiadne dáta. Národná rada ani slovenské ministerstvá netušia, koľkí z tých 80-tisíc ľudí by sa museli vrátiť domov, pretože to jediné, čo ich zamestnávateľ dokáže v zahraničí predať, je ich nízka cena. Ak by tušili, mohli by sme to porovnať s prínosom vyšších miezd, ktoré by dostávali ďalší, čo by si vďaka revízii smernice výrazne polepšili.

Vážnejší je politický rozmer. Naša vláda (a výbor Národnej rady, ktorý poslušne rozhodol tak, ako to potrebovala) svojím postojom potvrdzuje najhoršie obavy odborárov v Nemecku, vo Francúzsku, v Holandsku či vo Veľkej Británii. Robí to v čase, keď silnie volanie po obmedzení pracovnej migrácie a keď ústupok Cameronovi otvoril dvere na obmedzovanie sociálnych práv migrantov z chudobnejších krajín Únie. Mimochodom, zaznamenali, že sa o podobnú možnosť začína zaujímať Nemecko?

Žltou kartou sa to totiž zďaleka nekončí. Pre Komisiu to síce bude politická komplikácia, ale tá urobí len to, čo jej Lisabonská zmluva umožňuje – návrh smernice ešte raz odôvodní, a posunie ho Rade a Parlamentu.

V Rade revíziu takmer určite zablokuje podobná skupina krajín, aká sa vyzbierala na žltú kartu. Opäť sa asi odvolajú na princíp subsidiarity. A každému bude opäť jasné, že skutočný dôvod je iný. Revízia smernice bude zablokovaná. Bohatšie krajiny EÚ budú hľadať iné cesty. Ak nemôžu sociálnemu dumpingu zabrániť zavedením rovnakých pravidiel, pôjde to obmedzením pracovnej migrácie ako takej. Alebo drastickým znížením práv a sprísnením podmienok pre „cudzích“ zamestnancov.

V krajnom prípade sa budú znova kresliť hranice medzi „lepšou“ a „horšou“ Európou. V tom čase už budú mať východo- a stredoeurópske krajiny na rováši dosť na to, aby rozhodovanie nebolo ťažké.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie