Denisa Havrľová: Kotlebu vidím v parlamente, idú zlé časy

Okamžite treba zastaviť nezmyselné konferencie o Rómoch v drahých a luxusných hoteloch, tvrdí Denisa Havrľová.

Ešte pred niekoľkými rokmi bola smutnou kôpkou nešťastia, ktorá v médiách otvorene priznávala, že cíti úzkosť a samotu. Podpísala sa pod to nielen strata jej ochrankyne a šéfky Daniely Hivešovej – Šilanovej, ale aj vedomie, že nech pre Rómov urobí čokoľvek, nedočká sa od nich ani náznaku uznania.

Trvalo dlho, kým pochopila, že riešiť rómsku otázku nie je jej povinnosťou. Z východného Slovenska sa presťahovala do hlavného mesta, kde začínala od nuly – bez práce, zázemia a priateľov. Dnes vraví, že je konečne šťastná.

Niektoré veci ju však stále šokujú. Keď ju nedávno v mestskej doprave okradli a zbili dve Rómky, nik sa jej napriek plnému autobusu nezastal. „Žeby preto, lebo to len Cigánky okradli Cigánku?,“ pýta sa neveriacky. DENISA HAVRĽOVÁ

Pred šiestimi rokmi ste mi v rozhovore pre Sme povedali, že rómska otázka je neriešiteľná. Trváte na tom dodnes?

Opakovane som nad tým premýšľala a názor som nezmenila. Áno, zrejme je veľkou tragédiou, ak to hovorí Rómka, ale tak to je. Rómska otázka je neriešiteľná minimálne dovtedy, kým sa ňou budú zaoberať ľudia bez sebareflexie, pretože im skutočne nejde o vec.

Apatiu už dokonca vidím aj na mnohých z tých, čo kedysi stáli v prvej línii pomoci Rómom. Akoby po čase prišli na to, že to fakt nemá zmysel. Postupne rezignovali, čo je vlastne to najhoršie posolstvo, aké mohlo vzniknúť.

Fakt nevidíte takých, ktorí by mali šancu s tým pohnúť?

Nie, lebo na kompetentných miestach sú zase ľudia, ktorí na to objektívne nemajú. Ide im skôr o vlastné záujmy než o zásadné riešenie problémov.

Máte na mysli aj splnomocnenca vlády pre rómske komunity Petra Polláka?

Áno, aj, vrátane jeho spolupracovníkov. Rómska reforma sa totiž len tvári, že niečo rieši, je to však nezmysel, hoci do nej prevzali aj veci, ktoré dávno predtým vypracovali bývalé splnomocnenkyne Klára Orgovánová či Anina Botošová. Pollák jednoducho nepriniesol nič nové, a aj to, čo priniesol, nefunguje.

Kaliňák, Matovič a Pollák sa teda chvália bublinou, ktorá spľasla?

Tá bublina predsa ani nestihla vzniknúť, hoci najskôr som si fakt myslela, že to bude inak. S Petrom Pollákom sa totiž osobne poznám roky, dokonca sme kamaráti. Nechcem byť k nemu neobjektívna, musím však hovoriť pravdu.

Pamätám si ho, ako viedol svoje občianske združenie, chodil do terénu a skutočne sa snažil pomáhať Rómom, dokonca sme si vtedy v skupinke viacerých ľudí vraveli, že keby sme sa dostali na zodpovedné posty, tak by sme presne vedeli, čomu sa vyhnúť a ako veci posunúť dopredu.

Petrovi sa ten post nakoniec podarilo získať, dokonca keď sa dostal do parlamentu, hovorila som si, že konečne. Stalo sa mu však to, čo sa zrejme stáva každému mladému chlapcovi, ktorý sa dostane tak vysoko.

Čo? Že sa prispôsobí starým dinosaurom?

Presne tak. Zo začiatku možno aj chcel veci zmeniť, šiel tam s ideálmi a snami splniť všetko, čo si predsavzal, teraz je však len figúrkou a bábkou v rukách druhých.

Sedí tam za OĽANO, teda za opozíciu, navyše pozícia splnomocnenca roky nemá adekvátne kompetencie. Smer sa len alibisticky zbavil horúcej agendy. Je férové viniť ho?

V takom prípade by bolo dobré, keby z tej funkcie odišiel. Možno tak nakoniec aj urobí.

Je dôležité, aby pozíciu splnomocnenca mal v rukách Róm?

To určite nikdy nebudem tvrdiť. Nech je tam človek, ktorý naozaj dokáže pomôcť a berie to zodpovedne. Pravdou je, že u Rómov sa často stretávam s názorom, že „toto je naše, preto tam musí byť niekto od nás, my sa tomu rozumieme najlepšie.“ Realitu však práve vidíme.

Tvrdíte, že Pollák sa obklopil čudnými ľuďmi. Obklopil sa nimi sám, alebo mu ich tam vnútili?

Má tam tých, ktorí mu pomáhali vo voľbách, takže si ich vybral sám. Je to vlastne dar za to, že mu pomohli. Zvíťazil, a tak ich bolo treba odmeniť, aspoň ja to tak vnímam.

Nevyberá si teda podľa odbornosti, ale podľa zásluh?

Asi tak. Je mi jasné, že za tieto slová ma budú kritizovať, možno dokonca zavolajú do TASR, čo som si to ako redaktorka dovolila vysloviť, ale nedokážem nebyť otvorená.

Pollák pritom rómskej téme rozumie, čo dokazujú jeho aktivity v minulosti, zrejme sa však príliš nechal ovplyvniť druhými. Jednoducho nemá vlastný názor. A aj keby mal, nemôže si ho dovoliť vysloviť, lebo je limitovaný ľuďmi a záujmami okolo neho.

Rómske elity mlčia, hoci by mali kritizovať aj vlastných

Čo vás najviac vytáča na rómskych elitách?

Že mlčia, keď treba nahlas hovoriť.

Napríklad?

Keď Rómovia brutálne prepadli dôchodcu na východnom Slovensku, prečo nedali nejaké vyhlásenie? Prečo sa vtedy neozve ani splnomocnenec? Kde sú vtedy tí takzvaní rómski intelektuáli a tie dve akože rómske politické strany?

Nemali by to náhodou nahlas a razantne odsúdiť? Prípadov, keď nemali byť ticho, je už totiž za tie roky priveľa. Mlčia len preto, lebo to urobili „naši“? Veď ak sa niečo také stane, slušní Rómovia musia okamžite vydať jasný signál, že toto netolerujú a odsudzujú.

Niečo ako keď predstavitelia moslimov na Slovensku mlčia, miesto toho, aby sa hlasno a odsudzujúco vyjadrili k popravám, ktoré páchajú džihádisti? (Stanovisko Islamskej nadácie na Slovensku tu, pozn.) V Česku ich k nejakému vyhláseniu, hoci alibistickému, dokopal otvoreným listom aspoň kňaz Tomáš Halík, ktorý hľadal podporu pre na smrť odsúdenú sudánsku kresťanku.

Presne tak. Aj preto vravím, že tie rómske elity sú vlastne ľudia bez odvahy a vlastného názoru. Budú reagovať len vtedy, keď zistia, že z toho niečo budú mať a niečo z toho vytlčú. Lenže aké PR medzi Rómami by už len mali rómski intelektuáli, keby ostro kritizovali vlastných? Radšej teda mlčia, akoby sa nič nedialo.

Medzi rómske elity a aktivistky mnohí radia aj vás. Vy ste niečo také odsúdili?

Áno, v rámci svojich možností. Verejne som svoj názor napísala na Facebooku, v tom konkrétnom prípade dôchodcu som dokonca až zúfalo reagovala, ako veľmi sa mi to nepáči a odsudzujem to. Chýba tu však hlas najmä tých, čo naozaj môžu vyslať relevantný signál celej spoločnosti. Ja to zrejme nie som.

Spomenuli ste apatiu a rezignáciu tých, čo sa kedysi snažili Rómom pomôcť. Asi tristné zistenie v situácii, keď sa kotlebizuje spoločnosť a kandidát v Košiciach si drzo dá na plagáty čosi o letenkách pre Rómov a sterilizácii rómskych žien.

Presne tak, a to je ten človek právnik. Lenže ja sa tej rezignácii ľudí nečudujem. Na začiatku ste sa pýtali, či som po šiestich rokoch nezmenila názor na to, že rómska otázka je neriešiteľná. Realitou predsa je, že po šiestich rokoch je to tu ešte horšie, nie?

Rómovia nemôžu donekonečna nariekať, akí sú utláčaní a čo všetko sa im deje, hoci sa im naozaj deje veľa zlého a je to veľmi smutné. Riešiť to však musia aj oni, nemôžu byť takí zaslepení sami sebou, že všetko čakajú od druhých. Práve tam niekde vnímam to fatálne zlyhávanie rómskych elít.

Kotlebu vidím v parlamente, nečakajú nás dobré časy

Čo o našej spoločnosti vypovedá, že kedysi marginálny Kotleba je županom?

Veľmi veľa. Najskôr som sa smiala, že neexistuje, aby taký človek vyhral. Bola som presvedčená, že ho nik inteligentný a rozumný nemôže voliť. To, koľko hlasov mal, je však až absurdné.

Nie je to však len dôsledok neriešenia rómskej otázky? Zviezol sa na lacnej vlne s populistickými frázami, ale muníciu mu dodávali najmä tí neschopní, čo mali možnosť niečo urobiť.

Áno, ľudia sú často oprávnene a veľmi negatívne naladení, ale toto? Súhlasím však, že Kotleba je vlastne prvým jasným signálom, kam to pôjde, keď na to zodpovední budú naďalej kašľať.

Poznám viaceré obce v okolí Veľkého Krtíša, kde vyhral. Znie to čudne, ale faktom je, že ho nevolili len vyholené hlavy s bomberami. Navyše si tam robí kampaň, o akej iní politici ani nechyrujú. Chodí po dedinských slávnostiach, prispieva na ne dotáciami, ukazuje sa v kostoloch a tamojší ľudia získavajú pocit, že je jediný, čo sa o nich zaujíma aj mimo predvolebných kampaní.

Viem, veď takto bol aj v mojej rodnej Očovej, dokonca snáď v každej dedine kraja. Lenže stačí sa predsa normálne zamyslieť a hneď musíte vedieť, čo je v skutočnosti zač. Ako sa zachoval k tým hendikepovaným chudákom v kaštieli? Ako sa v skutočnosti stará o ľudí? Všetko to boli len predvolebné sľuby, nič viac.

Nemal riešenia, len frázy typu malý dvor a veľký bič, Rómom lopaty do rúk a podobne. Prečo to ľudia zhltli, keď aj menej príčetný vie, že nestačí vykrikovať o povinnosti Rómov makať, ale že tú prácu treba aj zabezpečiť, zorganizovať, dávať výplaty, pracovné prostriedky a podobne, a to tak, aby to bolo dlhodobo udržateľné?

Lebo sľúbil radikálne riešenia problémov s Rómami. Ľuďom to stačí. Vykríkne, že ich donúti pracovať, že zriadi hliadky, ktoré dohliadnu, aby v obciach nebola rómska kriminalita, že bude komunikovať so starostami, a oni uveria. Jednoduché, hoci zahanbujúce.

Ja som sa naozaj bála, že niekto z jeho okolia tie hliadky fakt presadí, že tu budú po dedinách pobehovať Kotlebove ľudové milície alebo čosi ako Hlinkova garda. Keby sa toto udialo, konečná, môžeme z tejto krajiny rovno odísť, lebo odovzdať spravodlivosť laikom mimo polície, prokuratúry a súdov… Ani to nechcem domyslieť.

Nie je problém aj v tom, že ľudia mali Kotlebu za hlupáčika, a tak jeho taktiku podcenili? Za takého mali aj Matoviča, ktorý to hral, hoci naivné nemehlo by len ťažko vybudovalo úspešnú firmu. Podcenili hru na tento imidž a zrazu skončil v parlamentných voľbách tretí.

Áno, veď presne toto som chcela dodať. Kotlebu volili aj intelektuáli, dokonca získal hlasy aj tam, kde žiadni Rómovia nie sú. Kotleba má dve vysoké školy, rozhodne teda nie je hlúpy. To isté však platí aj o ľuďoch z jeho okolia. Nehovorím to rada, ale ja toho človeka čoskoro vidím aj v parlamente. Nečakajú nás dobré časy.

Chcú zlikvidovať kvalitné rómske noviny, lebo píšu pravdu

Kedysi ste šéfovali rómskemu periodiku Romano nevo ľil, ktoré bolo jediné, čo sa dostalo aj do osád. Prečo ste odišli?

Prevzal to kolega Roman Čonka a zhostil sa toho s plným nasadením.

Prečo ste odišli?

Nezvládla som to tam, bola som vyčerpaná, doslova som vyhorela. Tvrdo ma totiž poznačila ťažká choroba a smrť Danky Hivešovej – Šilanovej, ktorá ma všetko naučila a bola mojou ochrankyňou. Keď stratíte veľmi blízku osobu, poznačí vás to.

Navyše som videla, ako sa Rómovia k Danke správajú, hoci pre nich robila všetko. Nepočula za to ani len slovko „ďakujem“. Síce si na tom nezakladala a ani to od nich nečakala, podľa mňa však poďakovanie padne dobre každému, kto sa snaží a ešte má aj výsledky.

Vtedy som pochopila, že to celé nemá zmysel, že sa dokonca rómskej téme možno už ani nebudem venovať. Dodnes síce tie veci sledujem, ale aktívne sa angažovať? Radšej už nie.

Tie noviny však dnes majú vážny problém. Prežijú?

Majú najväčší problém, aký môžu mať, lebo im chýbajú peniaze. Žili z grantov a dotácií, teraz však od splnomocnenca zrazu dostali minimum prostriedkov. Pre také médium je to likvidačná situácia.

Možno preto, lebo ministerstvo vnútra začalo pre Rómov vydávať vlastné periodikum Romane Nevipena. Aj s úvodníkom od Kaliňáka.

Pýtam sa však, načo tie noviny vznikli, keď už jedny dlhé roky zabehnuté existujú a čítajú ich aj v osadách? Na tie nové sa zbytočne vyhodilo 30-tisíc eur. Načo, keď noviny Romano nevo ľil majú kvalitných redaktorov a mapujú všetko, čo treba?

Osobne to vnímam ako snahu tie noviny zlikvidovať, aby vychádzali také, čo budú písať veci, ktoré si niekto želá, o presmerovaní dotácií ani nehovorím. Roman Čonka v Romano nevo ľil je totiž neovplyvniteľný, nik mu nemôže prikázať, čo a ako písať.

Je príliš objektívny a tí, čo sa potrebujú zviditeľniť, sú z toho nešťastní. Tie noviny totiž chodia nielen do osád a k iným Rómom, ale aj na obecné úrady, do škôl a na ministerstvá.

Čonka nikdy nedovolí, aby boli oslavou niekoho len preto, že si to želá, hoci si to nezaslúži, klobúk dole pred tým chlapom. V praxi to však, zrejme, tie noviny nakoniec pochová. Stačí si pozrieť, koho oslavuje nové ministerské periodikum.

Zastavte nezmyselné konferencie o Rómoch v luxusných hoteloch

Stále teda trváte na tom, že dotácie na Rómov sa rozhadzujú na nezmysly?

Na Úrade vlády je komisia, ktorá schvaľuje peniaze. V nej sedia aj ľudia z úradu splnomocnenca, čo je absolútne nelogické, lebo tí ľudia sú prepojení tak veľmi, že projekty sa schvaľujú aj štýlom kamarát kamarátovi, z vďačnosti ako protislužba a podobne.

Jedným z nezmyselných projektov z úradu splnomocnenca napríklad je, že rómske ženy čítajú svojim deťom rozprávky zo slovenských kníh. Bola som na tlačovke, kde to prezentovali ako čosi fenomenálne, dopadlo to však hrozne.

Konkrétne?

Redaktor Markízy sa bez ohlásenia vybral nakrútiť, ako to prebieha, a to, čo som tušila, sa aj potvrdilo. Rómske ženy nevedia dobre po slovensky, a tak im sú tie knihy nanič, lebo z nich len habkajú a obsahu vôbec nerozumejú. Tvári sa to síce ako užitočný projekt na vzdelávanie, reálny dopad je však nulový.

Ako keby totiž Rómovia nemali iné problémy. Už to vidím, ako si v chatrčke, kde sa tlačia dvanásti ľudia, žena po celodennom zhone v osade sadne k piecke, všetci stíchnu a ona im číta slovenské ľudové rozprávky. Komické a nelogické.

Lenže to už nie sú na prvý pohľad nezmyselné projekty ako v dávnej minulosti, keď neziskovky učili rómske ženy za šialené peniaze variť, zavárať a štrikovať.

Áno, dnes sa peniaze vyhadzujú sofistikovanejšie. Je to absurdné a takých projektov je viac, pričom sú súčasťou tej slávnej rómskej reformy. O čom si teda budeme hovoriť? Reformu tu v rámci jej odpočtu prezentovali ako veľký úspech, aká je však realita?

Dávku v hmotnej núdzi si už treba odpracovať. Nie je smiešne, že na jednej strane sa tu navodzuje dojem o tom, že aj Rómovia už budú mať kde pracovať, hoci v skutočnosti štát dlhodobo zhoršuje podnikateľské prostredie, ktoré by za normálnych podmienok samo generovalo pracovné miesta?

Ja tiež nerozumiem, prečo sa tieto veci riešia oddelene. Nedávno som po dlhom čase bola v niekoľkých rómskych osadách. Tí ľudia tam objektívne žijú v ešte väčšej chudobe ako predtým. Je to oveľa horšie ako v minulosti. Kam sa to potom posúvame?

Keď mi tie ženy vraveli, koľko majú na deň peňazí a čo všetko z nich dokážu urobiť, aby nasýtili deti, tak som mala pocit, že tam prebieha ekonomický zázrak. Zabudnite však na ovocie a zeleninu, jedia sa tam najmä cestoviny uvarené vo vode s troškou oleja. Tí ľudia jednoznačne potrebujú prácu, lebo robiť chcú.

Čo s tým všetkým?

V prvom rade okamžite zastaviť všetky tie nezmyselné konferencie o rómskej problematike, či už sú dvoj-, troj- či štvordňové, ktoré sa konajú v Bratislave v drahých a luxusných priestoroch so švédskymi stolmi.

Chodia tam akože kapacity, odprezentujú, čo akože urobili, a nakoniec z toho vznikajú publikácie, ktoré sú doslova výsmechom Rómov a ich pomoci. Žiaľ, občas sa tam musím objaviť ako novinárka, preto viem, že tie konferencie sú úplne zbytočné, nikomu nepomôžu a len sa na ne rozhadzujú peniaze z grantov a dotácií.

Veď je absurdné, aby sa také akcie konali v drahých hoteloch! Ďalšie zbytočné náklady vznikajú pozývaním zahraničných odborníkov, preplácaním ich cestovného a ubytovania. Je smutné, že sa to vôbec deje, Rómom to nijako nepomôže.

Viac ako krádež a bitka od Rómok ma mrzelo, že sa ma nik nezastal

Nedávno sa vás pokúsili okradnúť dve olašské Rómky v mestskej hromadnej doprave, nakoniec vás zbili. Nenaštartovalo to trochu predsudky aj vo vás? Mililóny kradnuté majoritou z verejných zdrojov ľudí nechávajú chladnými, ale ukradnutá peňaženka mnohých utvrdí v tom, že takí sú všetci Rómovia.

Samozrejme, že by som klamala, ak by som povedala nie, hoci sama som Rómka. Nemôžem však teraz tvrdiť, že každá olašská Rómka je zlodejka. Faktom je, že majú medzi sebou skupinky, ktoré sa živia presne takto.

Tie dve ženské som videla, už keď som nastupovala, ale nevenovala som im pozornosť. Na telefóne som totiž mala kolegyňu, ktorá ma niekam navigovala, takže nakoniec si aj ona vypočula celý incident.

Autobus bol úplne plný a zrazu som zacítila, ako mi jedna z tých žien siahla do vrecka, kde som mala služobný telefón. Schmatla som ju za ruku a začala kričať, nech mi okamžite vráti mobil. Obe mi začali po rómsky strašne nadávať, zlodejka nakoniec mobil od zlosti hodila o zem.

Vrhla som sa po ňom, lebo ako prvé mi napadlo, že nie je môj, ale služobný, a tak ho určite musím zachrániť. Ako som sa zohla, pochopili, že prišli o vec, z ktorej mohli mať peniaze, a jedna ma na zemi od zlosti začala kopať.

Čo spolucestujúci?

Napriek natrieskanému autobusu nič. Len jedna pani zakričala, že „čo to robíte?“ Boli sme vzadu a nik šoférovi nepovedal, aby okamžite zastavil a neotváral dvere, aby si po zlodejky mohla prísť polícia. Na zastávke teda vystúpili a normálne odišli.

Bola som mimoriadne nahnevaná, aj som si poplakala, ale spätne ma najviac mrzelo, ako mi nik nepomohol. Čo tým ľuďom bežalo v hlavách? Že veď to len Cigánky okradli Cigánku? Reagovali by inak, keby som nebola Rómka?

Čo to o nás vypovedá?

Že sme strašne ľahostajní. A že sme na tom naozaj horšie ako pred šiestimi rokmi.

No, pred rokmi si od vás policajt pri podávaní ruky vypýtal hygienický preukaz. Považujem to za oveľa horšie.

Áno, ale bolí ma, keď vidím, ako je už ľuďom všetko jedno. Prekračujú zbitých aj chorých, ktorí ležia kdesi na ceste, lebo jednoduchšie je povedať si, že dotyčný je opitý.

Koľkí sa pristavia? Každý chce mať pokoj, všetci sa niekam ponáhľajú, nedajbože sa venovať inému a jeho problémom. Veď v mojom prípade bol totálne plný autobus. To fakt nik nemohol zasiahnuť? Ani muži?

Nik nechcel mať problémy, akoby sa bál odvety. A keby na mňa tie dve vytiahli nôž? Budú sa všetci pozerať, ako ma zabijú? Veď by som nemala šancu.

Boli ste na polícii?

Každý mi neskôr tvrdil, že som jej to mala ohlásiť, aby hľadala neznámeho páchateľa. Načo? Kto by mi bol svedkom, keď všetci na to kašľali, hoci to videli na vlastné oči? Absolútne zbytočné.

Rozumiem, v tejto krajine dávajú aj za rozkopané hlavy pokutu 400 eur, spomeňme útok pred barom v Nitre. A aj to až potom, čo sa to ocitne v médiách.

Čo potom chceme? Fakt si môžem za 400 eur len tak niekomu kopnúť do hlavy? Keď som to čítala, neverila som vlastným očiam. Aké to bude mať následky, čo za signál to vlastne vysielame? Neviem, či si to vôbec väčšina uvedomuje. Keby to urobili Rómovia, okamžite by nastúpili kukláči.

Musela som padnúť na dno, vytriezvieť a dospieť. Dnes som šťastná

Pred rokmi ste mi spomínali, že stále márne pátrate po svojej identite. Citujem: „Rómovia mi tvrdili, že som ich, ale nežila som ako oni. Netuším, čo som, kto som, a či to, čo cítim, je nejaký predsudok alebo nie. Kto vlastne som? Každý povie, že Rómka a nemám to viac riešiť, ale ja musím.“ Podarilo sa vám ju nájsť?

Áno, podarilo. Vtedy som však bola vo svojom vnútri absolútne rozorvaná, všetko som vnímala citlivejšie. Mimoriadne mi pomohlo, že som odišla z východného Slovenska do Bratislavy. Totálne ma to prefackalo.

V akom zmysle?

Mala som veľké problémy zaradiť sa do normálneho života, lebo som nežila v realite. Roky som pri sebe mala ochrankyňu Danku Šilanovú, takže negatívne veci sa ku mne až tak nedostávali.

Po jej smrti som zrazu bola sama. Musela som sa naučiť žiť mimo snov a dospieť, doslova vytriezvieť. Predtým som totiž nemala žiadne finančné problémy, pracovala som v rómskych novinách, žila som si, ako som chcela, ale bola to len krásna bublina.

Tá praskla.

A zrazu bolo všetko inak, zúžil sa okruh mojich kamarátov, ostali len skalní. Mnohí, o ktorých som si myslela, že to nehrajú, ma začali ignorovať. Nemala som prácu, ani však o mňa nezavadili. Aj preto som dnes na seba pyšná. Viem, čím som si prešla, ako som sa musela odraziť z dna, aby som vôbec prežila.

Dokázala som si, že ak sa nevzdám a budem bojovať, nakoniec uspejem. Musím však poďakovať aj známej českej dokumentaristke Olge Sommerovej, ktorá ma mimoriadne povzbudzovala, inak by som ani nedokončila školu. Vynikajúca žena.

Kam ste sa posunuli?

Dnes dokážem vydržať sama so sebou, aj sa bez hanby pozrieť do zrkadla. Dokonca sa cítim šťastná, hoci mám 43 rokov, som slobodná a stále žijem v podnájme. Isteže by som raz chcela rodinu a vlastné bývanie, siliť sa to však nedá. Možno to raz príde a budem ešte šťastnejšia.

Mrzí vás niečo?

Ani nie, jedna chyba mi však ostala – hovorím si svoj názor aj vtedy, keď vopred viem, že si tým ublížim a budú ma čakať najmä útoky. Aj tento rozhovor mnohých Rómov nahnevá. Kritizovať ich niekto z vlastných radov? To sa predsa nemá. Cítim sa však slobodná a to je dobre.

Veľmi ma posunul aj náš spoločný rozhovor pre Sme spred šiestich rokov. Diskusia okolo neho mi veľa napovedala, ozvalo sa mi obrovské množstvo ľudí, dodnes mi ho spomínajú aj politici. Ten rozhovor bol v mojom živote doslova prelomový.

Kým niektorí Rómovia ma zaň kritizovali, ako som si vôbec mohla dovoliť tvrdiť, že rómsky problém je neriešiteľný či vôbec kritizovať prácu vlastných, mnohí iní mi vyjadrili veľkú podporu.

Viac ako náš rozhovor vám zrejme pomohlo to, že ste pochopili najdôležitejšie – že v pomoci Rómom sa nemusíte angažovať, že to vôbec nemusíte riešiť, lebo to nie je vaša psia povinnosť.

Asi áno, určite mi pomohlo, že som od toho všetkého odišla. Samozrejme, keby som mala možnosť pomôcť, tak to urobím. Možno dokonca pomáham už tým, že o týchto veciach otvorene a verejne hovorím. A koniec koncov aj tým, že som vyštudovala a bez akejkoľvek pozitívnej diskriminácie pracujem, čo môže motivovať ďalších.

Na tlačovkách fungujú kobylky, ktoré nepíšu, len vyžierajú stoly

Ste redaktorkou TASR. Na Facebooku som zachytil vaše výhrady k istej skupine ľudí, ktorí sa hrajú na novinárov, pričom sa chodia na tlačovky iba najesť. O čo ide?

Existuje šesťčlenná skupinka ľudí, novinári ju nazvali holubia letka, ktorá presne vie, kedy a kam prísť. Na vládu a do parlamentu nechodia, lebo tam sú k dispozícii iba káva a keksy, prípadne nič.

Dozvedia sa však o všetkých tlačovkách súkromných firiem, občianskych združení, odovzdávaniach ocenení, takže prídu všade tam, kde sú obložené misy a bohaté stoly.

Skupinku tvoria starší bývalí novinári, ktorí roky nikde nepublikujú, hoci sa tak tvária. Kým ostatní žurnalisti pracujú, oni všetko zjedia a utekajú na ďalšiu akciu. Takto sa prestravujú celý deň.

Na ľudí to môže pôsobiť tak, že vás škrie, ako vám nič neostane.

Ja si tam dávam maximálne kávu a chlebíček, a aj to až po práci, takže ťažko, lebo nestíham. Tamtí nikdy do konca tlačovky neostávajú.

Organizátorom to neprekáža?

Pýtala som sa ich na to, ale musia ich tam vraj strpieť. Hovoria, že im nemôžu nič urobiť, lebo sa identifikujú preukazom zo Slovenského syndikátu novinárov. Tí ľudia normálne investovali do preukazu, aby mohli vyžierať rôzne akcie.

Do preukazu organizácie, ktorý prakticky žiadny skutočný novinár nemá?

Presne tak. Jeden z nich si pritom píše, že je z denníka Slovenská republika, ktorý už dávno neexistuje.

Pre mladších pripomeňme, že to boli propagandistické noviny Mečiarovho HZDS.

Áno. Tí zvyšní sú poučenejší a píšu si, že sú nezávislými novinármi. Dokonca sú až takí nezávislí, že pri sebe nemajú ani diktafón, ani kameru. Nekladú otázky, len prídu, najedia sa a zmiznú. Občas sú dokonca takí drzí, že sa zapíšu ako zamestnanci média, v ktorom nepracujú, jeden sa takto hral na človeka z Hospodárskych novín.

Keby mali aspoň svoje blogy, kde o akcii napíšu päť alibistických viet, ale oni nič. Jeden chlap spomedzi nich o sebe dokonca tvrdí, že vlastní dve firmy. Ako sa im venuje, keď celý deň trávi pri misách na tlačovkách, netuším.

Ako často chodia?

Stretávam ich každý deň. Úplne každý. Poznám len jednu inštitúciu, kam ich nepustia – Slovenské národné divadlo. Riaditeľ ich vyhodil, tam sa už teda neukazujú. Inde si však berú všetko – USB kľúče, perá, tašky, knihy, jednoducho všetko, čo organizátor poskytne ako prezent.

Zažila som aj tlačovku, kde som bola len ja a oni šiesti. Organizátor sa tešil, lebo netušil, že z nich ani jeden nepíše. Čisté kobylky. Vidíte, nakoniec sme skončili celkom veselo. (smiech)

Rozhovor bol autorizovaný, Denisa Havrľová v prepise nič nezmenila.