Plastický chirurg Šimko: Často sa tvárime, že sme prirodzení, no nie sme. Moje zákazníčky v médiách tvrdia, že nikdy nič nepodstúpili

Súčasným spoločenským trendom, ktorý poháňajú najmä mladí ľudia, je prirodzená krása a plastická chirurgia je s ním logicky v rozpore.

„Aj ja mám mnoho zákazníčok, ktoré sú mediálne známe, a hoci v médiách tvrdia, že nikdy nič nepodstúpili, v skutočnosti ku mne pravidelne chodia. Je to do istej miery neférové voči zvyšku populácie – tvárime sa, že sme prirodzení, no v skutočnosti nie sme,“ hovorí plastický chirurg Lukáš Šimko.

S plastickou chirurgiou je podľa neho stále spojená aj určitá stigma. „Bežní ľudia si výsledky plastickej chirurgie často spájajú s niekým, komu sa zákrok nevydaril. Pritom práve tí, ktorým boli zákroky vykonané kvalitne a prirodzene, zostávajú nepovšimnutí,“ hovorí lekár.

Lukáš Šimko v rozhovore vysvetľuje aj:

• o aké operácie je aktuálne najväčší záujem;
• prečo odmietol pacientku, ktorá prišla na facelift;
• aké možnosti pri zmene penisu existujú;
• akú najzvláštnejšiu požiadavku dostal a ako na ňu zareagoval;
• v čom je vhodnejšia metóda s názvom „vnútorná podprsenka“;
• ako pristupuje k operáciám transrodových ľudí.

Mladí ľudia v súčasnosti uprednostňujú prirodzenú krásu. Všímate si to vo svojej praxi?

Určite je viditeľný trend, že percento mladých ľudí, ktorí podstupujú estetické zákroky, je nižšie ako v minulosti. No napriek tomu, že v reklamách a médiách sa ľudia prezentujú ako prirodzení, realita je často iná. Aj ja mám mnoho zákazníčok, ktoré sú mediálne známe, a hoci v médiách tvrdia, že nikdy nič nepodstúpili, v skutočnosti ku mne pravidelne chodia. Je to do istej miery neférové voči zvyšku populácie – tvárime sa, že sme prirodzení, no v skutočnosti nie sme, a tento obraz ďalej šírime cez médiá. Tým vzniká ilúzia, ktorá nezodpovedá realite.

Ako prakticky vyzerá táto zmena a posun k trendu prirodzenosti?

Ako som už spomenul, dnes mladšia populácia podstupuje zákroky menej často. Skôr mám pacientky z vyšších vekových kategórií, ktoré sa chcú zamerať na anti-aging, spomalenie starnutia. V minulosti sme sa oveľa viac venovali takzvanej beautyfikácii – skrášľovali sme mladé ženy, ktoré už boli pekné, no chceli si ešte niečo upraviť, napríklad pery. Alebo sme vytvárali tzv. „top model look“, keď sa kyselinou hyalurónovou upravovali lícne kosti. Často sme robili aj bradové alebo sánkové implantáty, aby tvár pôsobila výraznejšie. Dnes sa tieto zákroky robia už len veľmi zriedkavo.

Prečo mnohí tvrdia, že sú prirodzení, hoci podstúpili menší zákrok? Hanbia sa za to alebo niektoré svoje zákroky jednoducho nevnímajú ako „skutočnú“ plastickú operáciu?

Myslím si, že s plastickou chirurgiou je stále spojená určitá stigma. Najmä preto, že bežní ľudia si výsledky plastickej chirurgie často spájajú s niekým, komu sa zákrok nevydaril. Máme takpovediac odstrašujúce príklady – nie je ich síce veľa, ale existujú a niektoré z nich sú aj mediálne známe. Aj preto, keď niekto prizná, že podstúpil plastickú operáciu alebo estetický zákrok, ľudia ho automaticky zaškatuľkujú a očakávajú, že bude vyzerať ako niekto z týchto známych prípadov. Pritom práve tí, ktorým boli zákroky vykonané kvalitne a prirodzene, zostávajú nepovšimnutí – nikto nezistí, že niečo podstúpili. Takýchto ľudí potom ani nezaradíme do kategórie „po zákroku“, pretože si to nikto nevšimne. Všetci si všímajú len tých, ktorých vzhľad je prehnaný alebo nepodarený.

Trend prirodzenosti dnes udávajú aj ľudia, ktorí sami podstúpili estetické zákroky. Je to podľa vás bežné a neprotirečí si to?

Áno, podľa mňa ide do určitej miery o začarovaný kruh. Človek sa chce predať ako ten, čo je sám sebou – teda prezentuje sa ako prirodzený, hoci v skutočnosti má za sebou určité estetické úpravy, ktoré však neprizná. Spoločnosť ho potom vníma ako niekoho, kto mal obrovské šťastie, že vyzerá tak dobre prirodzene. A práve to často vyvoláva ešte väčší obdiv, niekedy možno aj závisť, pretože ľudia veria, že ide o čisto prirodzený vzhľad. Ak by niekto otvorene povedal, že má za sebou viaceré zákroky, reakcia by možno bola: „V poriadku, dala si si to spraviť, preto tak vyzeráš.“ Obdiv by sa tak mohol presunúť skôr na šikovnosť plastického chirurga než na samotnú osobu.

Vy máte na sebe niečo upravené?

Áno. Pravidelne si už približne štrnásť rokov aplikujem botulotoxín a asi desať rokov aj kyselinu hyalurónovú. Operáciu som však zatiaľ nepodstúpil – sám si ju totiž neviem vykonať.

A plánujete?

Kedysi som uvažoval nad úpravou nosa, ale keď som začal pracovať v plastickej chirurgii, uvedomil som si, že mám extrémne komplikovaný typ nosa na operáciu – najmä kvôli veľmi hrubej koži. Výsledok by pravdepodobne nebol taký, ako by som si predstavoval, a preto som od toho nakoniec upustil.

Stáva sa, že klienti zvažujú zákrok, ale zároveň sa boja, aby neskončili „preplastikovaní“ alebo neprirodzení? Narážajú pritom na známe odstrašujúce príklady?

Áno, najmä pri faceliftových zákrokoch, keď riešime pacientky okolo päťdesiatky, často sa zameriavajú na to, aby nepôsobili ako „natiahnuté bábiky“. Ako ste spomínali, napríklad v prípade herca Mickeyho Rourka ide často o nadmerné používanie výplňových látok – predovšetkým kyseliny hyalurónovej. Výsledkom je takzvaný „preplnený vzhľad“ alebo „overfilled face“.

Podobne aj Zac Efron je známy tým, že v určitej fáze pôsobil výrazne staršie, než by zodpovedalo jeho veku. A aj Tom Cruise mal obdobie, keď mal tvár výrazne „napichanú“, no medzičasom si výplne nechal rozpustiť. Dnes už opäť vyzerá prirodzenejšie – podstúpil klasický facelift, pri ktorom sa odstráni nadbytočná koža a vzhľad sa tým upraví späť do prirodzenejšej podoby.

Ako sa podľa vás v posledných rokoch mení prístup ľudí k plastickej chirurgii?

Pokiaľ ide o operácie prsníkov, tam sa situácia príliš nemení. Pacientky prichádzajú približne v rovnakom množstve a vekovom zložení ako doteraz. Dá sa to rozdeliť do troch kategórií – prichádzajú veľmi mladé ženy, okolo osemnásť až devätnásť rokov, potom ženy vo veku približne dvadsaťšesť až dvadsaťsedem rokov, napokon tretia skupina – ženy po pôrode. To sa výrazne nezmenilo.

Zmena je skôr pri beautyfikačných zákrokoch – tam vidíme výrazný pokles záujmu. Najmä pri úpravách tváre je toho citeľne menej. Zákroky ako aplikácia kyseliny hyalurónovej do pier zostávajú na približne rovnakej úrovni, ale čo sa týka výraznejších zmien tvaru tváre, tam je dopyt naozaj nízky.

Aký je zákonný vekový limit pre plastickú chirurgiu? Napríklad pri tetovaní musí byť človek starší ako osemnásť rokov, inak potrebuje rodičovský súhlas. Platí niečo podobné aj v plastickej chirurgii?

Áno, určité vekové obmedzenia platia. V zásade však pacientky mladšie ako osemnásť rokov na zákroky väčšinou neprichádzajú. Výnimkou sú prípady ako napríklad korekcia odstávajúcich uší – tam prichádzajú aj deti, niekedy už od štyroch alebo piatich rokov. V takýchto prípadoch je zákrok, samozrejme, vždy realizovaný so súhlasom a za prítomnosti rodičov.

V minulosti som mal dojem, že plastická chirurgia bola prevažne doménou žien. Zmenilo sa to?

Približne pred desiatimi rokmi začalo chodiť oveľa viac mužov, ale odvtedy ich počet opäť mierne klesol. V tom čase sme zaznamenali určitý vrchol, keď muži tvorili približne dvadsať percent pacientov. Dnes sa opäť pohybujeme na úrovni okolo desiatich percent, čo je zhruba rovnaké ako v minulosti. Pomer je teda približne jedna ku deväť – jeden muž na deväť žien, plus-mínus.

Na internete som zachytil pojem „vnútorná podprsenka“. V čom spočíva?

V minulosti bol pri implantátoch častý problém, že ak sa vložili do prirodzene voľnejších prsníkov, mali tendenciu „sadnúť si“ – teda prsníky začali ovísať. Neskôr sa objavila technika, pri ktorej sa používajú vnútorné stehy na fixáciu podprsnej ryhy k rebrám, vďaka čomu implantát lepšie drží na mieste. Ide o jednu z foriem tzv. „inner bra“ metódy. Táto technika sa však ešte častejšie využíva pri samotných úpravách prsníkov – napríklad pri ich zmenšení alebo podvihnutí (mastopexii). Pri týchto zákrokoch sa vo vnútri prsníka používa väčšie množstvo stehov, ktoré formujú a spevňujú jeho tvar. Cieľom je, aby prsník zostal dlhodobo zdvihnutý a časom opäť neovisol. Táto metóda sa na Slovensku používa približne sedem až osem rokov.

Ako sa podľa vás môžu implantáty v budúcnosti vyvíjať – napríklad vďaka odľahčeným materiálom? A aký dosah môžu mať tieto inovácie na výsledky a spokojnosť pacientov?

Firmy sa vždy snažia odlíšiť od konkurencie, aby mali lepšie marketingové postavenie. Keď totiž predávate to isté čo susedná firma, súťaž sa zredukuje len na cenu. Preto ak chcú vyniknúť, vyvíjajú nové produkty. Podľa mňa je jedným z dobrých trendov napríklad vývoj odľahčených implantátov B-Lite. Tieto implantáty sú obzvlášť výhodné pri väčších veľkostiach, pretože sú približne o 30 % ľahšie než klasické silikónové. Napríklad implantát s objemom 450 ml váži pri klasickom silikóne asi 440 gramov, zatiaľ čo B-Lite implantát rovnakej veľkosti váži približne 300 gramov.

Ide teda o výraznú úsporu hmotnosti. Tým sa znižuje aj záťaž na krk a ramená – najmä trapézy – pri nosení podprsenky a celkovo sa znižuje zaťaženie chrbta. Považujem tieto odľahčené implantáty za veľmi vydarený produkt a pomerne často ich používam, najmä pri väčších objemoch. Aj pacientkam ich rád odporúčam, pretože v ich prípade skutočne prinášajú citeľný benefit.

Keď uvažujete o implantátoch či iných estetických úpravách, zohľadňujete aj to, ako môžu ovplyvniť zvyšok tela? Napríklad držanie tela, trapézy, chrbát a podobne? Riešite tieto súvislosti vo svojej praxi?

Áno, vždy sa snažím vyberať implantáty, ale aj všetky ostatné zákroky tak, aby ladili so zvyškom tela. Mojím cieľom je vyhnúť sa disproporciám a možným komplikáciám.

Ak si dá osemnásť- či dvadsaťročná žena vložiť implantáty a po pätnástich či dvadsiatich rokoch si ich chce dať vybrať, je to bezpečné? Alebo môžu nastať komplikácie?

Samotné vybratie implantátu nikdy nepredstavuje zdravotný problém. Skôr ide o estetickú otázku. Keď vložíme implantát, koža sa prirodzene natiahne. Predstavte si to ako balón – keď ho raz nafúknete a potom vypustíte, už nie je taký hladký ako predtým, ale zvrásnený. Rovnako aj koža: keď je raz natiahnutá, po odstránení implantátu ostáva voľná, ochabnutá a už nepôsobí tak pekne ako predtým.

Čo sa s tým dá prakticky urobiť?

V niektorých prípadoch je možné prsia upraviť tak, že sa odstráni nadbytočná koža. Výsledkom je však ďalšia jazva. Ak mala pacientka pôvodne veľmi malé prsia, môže byť niekedy náročné nájsť vhodné riešenie.

S akými novými trendmi či požiadavkami sa vo svojej praxi stretávate v posledných rokoch?

Pred pár rokmi bol napríklad výrazný trend zväčšovania pozadia, ktorý vznikol pod vplyvom tzv. „kardashianskeho boomu“. To sú však typické trendy, ktoré prídu a časom odídu. V súčasnosti sa ma na tento zákrok nikto nepýtal už možno dva roky.

Rovnako sa kedysi riešili aj tzv. „foxy eyes“ – teda zákroky, pri ktorých sa mierne nadvihujú vonkajšie kútiky očí, inšpirované vzhľadom Megan Fox. Istý čas sme na tieto úpravy mali dopyt, no aj to bol len módny výstrelok, ktorý rýchlo pominul.

Takéto trendy osobne nepodporujem. Keď ku mne príde pacient alebo pacientka so žiadosťou o zákrok tohto typu, väčšinou ich odmietam. Ide totiž o krátkodobú estetickú módu, ale samotná operácia má dlhodobý, často trvalý efekt.

To znamená, že človek potom nosí niečo, čo už nie je „in“, a jediná možnosť, ako to zmeniť, je ďalšia operácia. Preto týchto pacientov zvyčajne od zákroku odrádzam a odporúčam im, aby si to dobre premysleli.

Pri akých požiadavkách najčastejšie odmietate pacientky či pacientov? Módne výstrelky ste už spomínali, ale čo ďalšie býva dôvodom na odmietnutie?

Vo všeobecnosti je vždy dôležité odmietať pacientov, ktorí sú extrémne zameraní na detaily. Takíto pacienti sú často problémoví, pretože nikdy nebudú úplne spokojní. Ľudské telo nie je dokonale symetrické ani stopercentne presné a drobné odchýlky má každý z nás. Ak sa ma niekto začne pýtať, či bude výsledok o milimeter väčší alebo menší, viem, že s týmto človekom nechcem pracovať. Nikdy nebude spokojný, pretože jeho problém nie je v realite výsledku, ale niekde inde – často skôr psychologického charakteru než medicínskeho.

Potom sú tu aj pacienti, ktorí chcú prehnané korekcie. Napríklad opakovane podstupujú zákroky a chcú stále niečo vylepšovať, aj keď už ide o operované oblasti, ktoré sú zjazvené alebo vyčerpané z hľadiska tkaniva. V takých prípadoch viem, že výsledok sa už objektívne nedá zlepšiť – a ak by som zákrok predsa len urobil, mohlo by to stav ešte zhoršiť. Aj takýchto pacientov radšej odmietam, lebo viem, že by z toho nič dobré nevzišlo.

Koho ste odmietli naposledy?

Naposledy som odmietol pacientku, ktorá prišla s požiadavkou na facelift. Bola to relatívne mladá žena, mala okolo tridsaťsedem rokov. Začínali sa jej jemne črtať tzv. „syslíky“ v dolnej časti tváre a veľmi jej prekážalo, že už nemá úplne hladkú kontúru sánky. Ja však facelifty robím tak, že chcem, aby bol výsledok výrazný – aby bolo už na prvý pohľad vidieť rozdiel medzi fotografiou pred zákrokom a po ňom. Nemám rád, keď po operácii sledujem fotografie a musím zisťovať, čo sa zmenilo – či je niečo len trošku lepšie tu a tam. Facelift je veľký zákrok – nadvihujeme celú tvár a krk, pričom nesie so sebou riziká ako hematóm, poškodenie nervu alebo nekróza kože. A keď je výsledok len veľmi mierny, skrátka sa to neoplatí. V takýchto prípadoch pacientku radšej pošlem domov s odporúčaním počkať, pretože ten zákrok jej v danom štádiu jednoducho nestojí za podstúpené riziko.

Ako vyzerá príprava pacienta pred plastickou operáciou? Zohľadňujete aj špecifické vlastnosti pokožky alebo iné fyzické faktory, ktoré môžu ovplyvniť výsledok či riziko komplikácií? Napríklad ak má niekto hrubšiu kožu, špecifickú štruktúru tkaniva a podobne.

Existuje množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú výsledok plastickej operácie. Ak zostanem pri príklade faceliftu, jedným z kľúčových je napríklad fajčenie. Ak je pacient fajčiar, veľmi dôrazne mu odporúčam, aby aspoň určitý čas pred operáciou prestal fajčiť. Nikotín totiž výrazne ovplyvňuje mikrocirkuláciu kože, čo zvyšuje riziko komplikácií, ako je nekróza – teda odumretie časti kože, najmä v oblasti krku alebo pred ušami.

Pri zákrokoch na prsiach je dôležitým faktorom typ tkaniva. Ak má pacientka veľmi mäkké a voľné prsné tkanivo, no očakáva, že bude mať pevné a „stojace“ prsia, je dôležité ju upozorniť, že tento efekt je len dočasný. Prsia môžu síce prvých päť až šesť mesiacov po operácii vyzerať pevne a zdvihnuto, ale neskôr tkanivo opäť povolí – jednoducho preto, že je prirodzene mäkké a pružné. Preto vždy pacientom zdôrazňujem, že nemôžu mať nerealistické očakávania. Výsledok operácie musí rešpektovať biologické a anatomické limity ich tela.

Je plastická chirurgia medicínsky odbor, ktorý sa rýchlo vyvíja, alebo skôr stojí na tradičných základoch a mení sa len pomaly?

Myslím si, že plastická chirurgia je v niektorých oblastiach pomerne progresívna, no v iných zasa stojí na overených metódach, o ktorých vieme, že fungujú – a preto nemáme potrebu ďalej špekulovať. Najviac to vnímam na sebe. Keď som bol čerstvo po atestácii, bol som ochotný viac experimentovať s novými materiálmi, ktoré firmy uvádzali na trh. Dnes však pristupujem oveľa opatrnejšie – radšej si počkám, kým danú vec vyskúšajú iní, a sledujem ich výsledky. Na väčšinu problémov už mám osvedčené riešenia, ktoré sa mi dlhodobo osvedčili v praxi, a necítim potrebu za každú cenu skúšať nové systémy. Samozrejme, ak príde situácia, kde je nutné hľadať nové riešenie, venujem sa tomu. Ale pravdupovediac, už dávno som sa nedostal do stavu, že by som si povedal: „Neviem, čo s týmto urobiť.“ Také niečo sa dnes stáva len zriedka.

V posledných rokoch rastie záujem o zákroky, pri ktorých sa využíva vlastné tkanivo pacienta. V čom podľa vás spočívajú hlavné výhody týchto prirodzenejších metód v porovnaní s klasickými výplňami alebo implantátmi?

Je to skôr marketingový trend, než že by to bolo niečo, čo by výrazne pomáhalo. Tieto zákroky sú atraktívne najmä pre ľudí, ktorí chcú ostať čo najviac „prirodzení“ a využívať výlučne vlastné telo – teda nechcú mať v tele žiadne cudzie materiály. Reálny prínos týchto metód je však často diskutabilný. Či už ide o plazmu, alebo o využitie vlastného tuku, ide skôr o preceňované typy zákrokov. Napríklad účinky plazmy sú ťažko dokázateľné. Zväčšenie prsníkov vlastným tukom je síce možné, ale len u vybraných pacientiek – nesmú byť úplne štíhle, pretože potrebujeme dostatočné množstvo tukového tkaniva. Okrem toho ide o proces, ktorý si vyžaduje viacero zákrokov – zvyčajne dva až tri, pretože nie je možné aplikovať veľké množstvo tuku naraz.

Každý z týchto zákrokov sa vykonáva v celkovej anestézii, trvá približne dve hodiny a každá anestézia stojí približne 3 000 eur. Ak teda pacientka chce dosiahnuť požadovaný objem prsníkov výlučne vlastným tukom, celkovo to môže znamenať až šesť hodín v anestézii a náklady okolo 9 000 eur. V porovnaní s tým klasická augmentácia implantátmi trvá približne 30 minút, stojí okolo 3 800 až 4 000 eur a výsledok je okamžitý. Samozrejme, ak si niekto implantát vyslovene neželá, má možnosť zvoliť si alternatívu s vlastným tukom, musí však rátať s tým, že na to potrebuje dostatočné množstvo tukového tkaniva, inak zákrok nie je možný.

Hanbia sa ľudia za svoje telo?

Myslím si, že vo väčšine prípadov nejde priamo o hanbu. Skôr ide o určitý druh spoločenského tlaku alebo masovej hystérie – ľudia vedia, že by niečo na sebe mohli zlepšiť, a jednoducho chcú vyzerať lepšie. Výnimkou sú prípady, keď niekto výrazne schudne. Vtedy sa často hanbia vyzliekať, pretože koža ostáva ochabnutá a je to na prvý pohľad veľmi viditeľné. Takíto pacienti prichádzajú s tým, že sa chcú zbaviť tejto stigmy, pretože ich to výrazne obmedzuje v bežnom živote. V takých prípadoch ide o reálny pocit hanby či diskomfortu. Ale keď napríklad niekto príde len so želaním zväčšiť prsia, zvyčajne to nie je z dôvodu, že by sa hanbil za to, ako vyzerá – jednoducho chce vyzerať ešte lepšie.

Robíte aj zákroky, ktorými sa ľudia snažia zakryť staršie následky choroby či úrazu – ako sú popáleniny, jazvy alebo výrazné znamienka?

Áno, napríklad pri rekonštrukciách prsníka k nám prichádzajú pacientky, ktoré podstúpili abláciu prsníka – teda odstránenie prsnej žľazy zo zdravotných dôvodov, najčastejšie kvôli diagnostikovanému nádoru. Tieto ženy si želajú rekonštrukciu, aby telo nepôsobilo asymetricky, čo je úplne pochopiteľné. Takéto zákroky robíme pravidelne a existuje množstvo spôsobov, ako ich technicky realizovať.

Ďalšou skupinou zákrokov sú kožné tumory, ktoré tiež spadajú pod plastickú chirurgiu. Väčšinou sú spôsobené slnečným žiarením, takže sa najčastejšie objavujú na tvári a iných exponovaných miestach. Ak si niekto nechá nádor vyrásť do väčších rozmerov, musíme následne riešiť nielen odstránenie samotného tumoru, ale aj rekonštrukciu vzniknutého defektu. Na to sa používajú takzvané lalokové plastiky, ktorými sa snažíme obnoviť čo najprirodzenejší vzhľad. Aj tieto typy zákrokov riešime pravidelne.

Ako vnímate svoju rolu plastického chirurga? Ste skôr odborník, ktorý robí najlepšiu možnú prácu, alebo cítite aj spoločenskú zodpovednosť?

Snažím sa vždy riadiť určitým morálnym kompasom. Napríklad spomínate otázku týkajúcu sa mýtov v plastickej chirurgii – medzi tie najčastejšie patrí predstava, že liposukcia je metóda na chudnutie. V skutočnosti to tak nie je – liposukcia slúži na doladenie kontúr tela, nie na redukciu hmotnosti. Pacientke v takom prípade vždy poviem: „Najprv musíte schudnúť, až potom môžeme riešiť ďalšie úpravy.“

Odporúčam im, aby namiesto investovania do liposukcie radšej zaplatili trénera a začali sa pravidelne hýbať. Rovnako často prichádzajú ženy, ktoré majú pekné, prirodzené prsia, no chcú ich upraviť. Vtedy im otvorene poviem, že to nie je potrebné a aby to neriešili. Ak napriek tomu pôjdu za niekým iným, kto im zákrok urobí, je to ich rozhodnutie, ale ja osobne si za týmto postojom stojím.

Ako zvyčajne zareagujú, keď im niečo také poviete?

Často sa stáva, že ženy, ktoré ku mne prídu, už majú všetko v hlave premyslené a sú úplne rozhodnuté. V takom momente narazíte na múr, je veľmi ťažké ich presvedčiť o inom pohľade. Vidno na nich, že v tej chvíli začínajú tvrdo premýšľať, a niekedy ich až zaskočí, keď im poviem, že možno nerozmýšľajú správne. Pre niektoré je to nepríjemné – ako keby som im narušil starostlivo naplánovanú predstavu.

Minulý týždeň som mal napríklad pacientku, ktorá už v minulosti podstúpila augmentáciu a teraz chcela implantáty vymeniť a niečo na nich upraviť. Lenže tie prsia boli v skutočnosti v perfektnom stave – naozaj im nič nechýbalo. Odmietol som ju a povedal jej, že úprava nie je potrebná. Ona na to reagovala: „Aj môj manžel mi hovoril, aby som s nimi nič nerobila.“ A v jej prípade som cítil, že to zabralo, rozhodla sa zákrok nepodstúpiť. Sú však aj prípady, keď viem, že dotyčná žena pôjde hneď na druhý deň za niekým iným, kto jej tú operáciu urobí. Vtedy si poviem, že som spravil, čo som mohol, no rozhodnutie je napokon na nej.

Je záujem aj o zákroky v oblasti intímnych partií?

Áno, myslím si, že ide o trend, ktorý pretrváva už dlhšie. Najmä pokiaľ ide o labioplastiky – teda zákroky, pri ktorých sa upravujú ženské intímne partie. Často ide o prípady, keď labia výraznejšie vytŕčajú a môžu byť viditeľné aj cez plavky, najmä dnes, keď sa nosia veľmi úzke strihy. V takých prípadoch môže nadbytočné tkanivo vytvárať viditeľnú hrčku, čo pôsobí neesteticky – mnohé ženy sa za to hanbia. Labioplastika preto patrí medzi najčastejšie zákroky v oblasti intímnych partií. Ide o veľmi bežne vykonávanú operáciu, ktorú robíme pravidelne.

A u mužov?

Najčastejšie sa pýtajú na možnosti zväčšenia penisu – konkrétne na jeho dĺžku. V tomto smere však musíme priznať, že sme skončili pri jedinom reálne funkčnom riešení, a to je zhrubnutie pomocou kyseliny hyalurónovej. Dĺžku penisu totiž takmer nemožno ovplyvniť – dá sa len opticky upraviť jeho vzhľad, ale reálne sa efektívna dĺžka nemení. Hrúbku však vieme zväčšiť – buď pomocou kyseliny hyalurónovej, alebo vlastného tuku. Pri vlastnom tuku však často vzniká nerovnomerný výsledok, môžu sa objaviť hrčky, čo nepôsobí esteticky. Preto takmer vždy ostávame pri kyseline hyalurónovej. Aj keď sa časom vstrebáva, pacienti sa často vracajú na doplnenie a sú s výsledkom spokojní.

Už sme riešili strach pred operáciou, ale čo obavy z regenerácie? Je rekonvalescencia po plastickej operácii naozaj taká náročná alebo riziková, ako si ľudia často myslia?

Pri väčších zákrokoch nechávame všetkých pacientov po operácii prespať u nás. Znamená to, že ich minimálne 24 hodín sledujeme, aby sme mohli v prípade potreby okamžite zasiahnuť. Zároveň im manažujeme bolesť – majú zavedenú kanylu, vďaka čomu im vieme podať lieky proti bolesti priamo do žily. Niektoré zákroky sú prakticky bezbolestné – napríklad facelift alebo úprava prsníkov zvyčajne nespôsobujú výraznejšiu bolesť. Naopak, zväčšenie prsníkov patrí medzi zákroky, ktoré pacientky často vnímajú ako veľmi bolestivé. Podobne je to aj pri nosných operáciách. Pri zákrokoch na viečkach však väčšina pacientiek tvrdí, že ani necítili, že sa vôbec niečo robilo. Veľmi záleží na konkrétnom type zákroku. Pri abdominoplastike, teda úprave brucha, ak sa odstraňuje len nadbytočná koža, nebýva bolesť výrazná. Iná situácia nastáva pri zošívaní diastázy – teda rozostupu brušných svalov, čo býva časté najmä u žien po pôrodoch. V takých prípadoch býva bolesť intenzívnejšia. Vždy sa snažím pacientkam dopredu jasne vysvetliť, čo môžu očakávať.

A čo sa deje po tom, ako pacienti od vás odídu domov? Zahŕňa regenerácia nejaké ďalšie konkrétne kroky?

Áno, každý pacient po zákroku dostáva základnú medikáciu – zvyčajne antibiotiká a lieky proti bolesti. Okrem toho podávame aj lieky na zmiernenie opuchov a modrín, aby sa organizmus rýchlejšie zotavil. Po telesných zákrokoch sa väčšinou nosí kompresná bielizeň. Pri úprave prsníkov slúži na to, aby si prsia udržali požadovaný tvar. Pri abdominoplastike alebo liposukcii pomáha odvádzať opuch a zabraňuje tomu, aby sa tekutiny hromadili v operovanej oblasti.

Ako dlho zvyčajne trvá regenerácia po plastickej operácii prsníkov? Spomínali ste, že bolesť býva intenzívnejšia?

Približne po siedmich dňoch prichádzajú pacientky na kontrolu rán. Ak je všetko v poriadku, môžu sa už sprchovať, kúpať a postupne sa vracať k bežným činnostiam. Dôležité je však telo nepreťažovať a šetriť hornú časť tela – najmä ruky. To je jedno z hlavných obmedzení v tomto období.

Objavujú sa aj na Slovensku extrémne prípady? Napríklad pacienti s výstrednými požiadavkami, ako sú rohy či iné netradičné úpravy – stretli ste sa s niečím podobným aj vo svojej praxi?

Stretávame sa naozaj s rôznymi požiadavkami – niekedy aj s bizarnými. Rohy ako také som osobne ešte neriešil, ale mal som napríklad nedávno pár, ktorý sa ma prišiel opýtať, či by som im vedel aplikovať botox do análneho zvierača. Ich cieľom bolo uľahčiť a spríjemniť análny sex tým, že by sa zvierač uvoľnil. Aj takéto požiadavky sa občas objavia.

A vedeli ste s tým niečo urobiť?

Nie, neurobil som to, pretože by to mohlo viesť k inkontinencii – teda k tomu, že človek stratí kontrolu nad zvieračom. A to sú naozaj vážne následky. Takže hoci technicky by sa to dalo urobiť, z medicínskeho hľadiska to rozhodne neodporúčam.

Stáva sa vám, že keď niekoho vidíte – v televízii, na ulici či kdekoľvek –, automaticky si všimnete, čo má upravené? Že si v duchu poviete „Toto nie je dobre spravené“ alebo „Toto mohlo byť inak“? Skrátka, pracuje vaše profesionálne oko aj mimo ambulancie?

Vždy hovorím, že ak si niekoho všimnete na ulici kvôli tomu, že na ňom niečo pôsobí neprirodzene, je to známka zlej práce. Ak niečo okamžite bije do očí a prvá reakcia je „ježišmaria, čo to má?“, potom je podľa mňa úplne jasné, že ten zákrok nebol dobre urobený.

Vykonávate aj operácie pri požiadavkách o tranzíciu. Ako túto tému vnímate, a to najmä v kontexte dnešnej spoločenskej debaty na Slovensku o pohlaví a rodovej identite?

Mám pocit, že v tejto oblasti ide vývoj momentálne trochu späť oproti tomu, kde sme boli pred pár rokmi. Napriek tomu mám takýchto pacientov pomerne veľa. Špecializujem sa iba na zákroky v oblasti prsníkov – nerobím úpravy intímnych partií, ale venujem sa odstráneniu prsníkov (mastektómii) alebo ich vytvoreniu. Najčastejšie ide o trans ženy a trans mužov – teda mužov, ktorí prechádzajú tranzíciou zo ženy.

Ako ste sa dostali k takýmto zákrokom?

Je to pomerne uzavretá komunita ľudí, a keď si medzi nimi získate dôveru, šíri sa to najmä cez referencie. Ak boli spokojní dvaja-traja pacienti, veľmi rýchlo začnú chodiť ďalší. Tak som sa vlastne dostal do tejto línie – robím tieto zákroky za rozumnú cenu, nejde mi o to, aby som na tom zarábal. Vnímam to čiastočne aj ako službu.

Sú títo pacienti niečím špecifickí?

Sú to veľmi vďační pacienti. Je na nich vidieť, že im človek skutočne pomohol – mnohých dlhodobo trápil nesúlad s vlastným telom. Vo všeobecnosti by som ich rozdelil do dvoch skupín. V tej prvej sú trans muži, pri ktorých je od prvého momentu úplne jasné, že sa identifikujú ako muži – svojím výzorom, správaním, vystupovaním. Tam nevzniká žiadna pochybnosť. Samozrejme, aj v týchto prípadoch vyžadujem oficiálny psychiatrický posudok, ktorý odporúča operáciu. Keď ho majú, ďalej to už nerozoberám.

Druhá skupina sú pacienti, ktorí síce takisto prinesú psychiatrický posudok, no v osobnom kontakte pôsobia menej jednoznačne. Napríklad poviem niečo odľahčené a oni zareagujú spôsobom, ktorý u mňa vyvolá pochybnosti – akoby som necítil, že ten človek je na tranzíciu vnútorne pripravený. V takých prípadoch som veľmi opatrný a väčšinou im odporúčam, aby ešte počkali.

A čo sa s tým v takých prípadoch dá robiť? Je to veľmi náročná situácia, pretože oproti túžbe ženy mať o jedno či dve čísla väčšie prsia ide v tomto prípade o omnoho hlbší psychologický rozmer. Môže to byť pre toho človeka veľmi citlivé a komplikované.

Je dôležité si uvedomiť, že ide o nezvratný zákrok. Keď ho raz vykonáme, už nie je cesta späť. Zvyčajne sa tranzícia rozdeľuje do viacerých fáz. Zahŕňa napríklad zmenu mena, dlhodobejšie užívanie testosterónu a splnenie ďalších kritérií, ktoré naznačujú, že pacient je na zákrok pripravený a vhodný kandidát. Pacienti, pri ktorých ešte nemám istotu, či sú na tento krok skutočne pripravení, často nemajú tieto fázy ešte úplne absolvované. Aj to býva signál, že je potrebné s operáciou ešte počkať.

Prečo sa špecializujete najmä na mastektómiu?

V rámci transrodových pacientov je len veľmi malé percento tých, ktorí chcú prejsť úplnou premenou. Väčšina z nich si dopredu naštuduje, že funkčnosť po takýchto zákrokoch býva obmedzená – aj keď je operácia technicky úspešná. Či už ide o vytvorenie neopenisu, alebo neovagíny, nikdy to nie je úplne porovnateľné s prirodzeným orgánom. Uvedomujú si, že ani z pohľadu sexuálneho.

Zároveň treba povedať, že takýchto pacientov je na Slovensku málo a ja sa týmto typom operácií ani nevenujem. Nie som známy tým, že by som ich robil, takže na ne nemávam ani dopyt. V minulosti sa takéto výkony vykonávali najmä v ružinovskej nemocnici, ale lekári, ktorí to robili, už sú na dôchodku. Momentálne to na Slovensku prakticky nikto nerobí, a preto väčšina týchto pacientov odchádza do zahraničia.

Politici často šíria obavy, že „LGBT propaganda“ spôsobuje, že deti zo škôl rovno utekajú na tranzíciu. Čo hovorí vaša prax na takéto tvrdenia?

Určite je to podporené týmto hnutím v tom zmysle, že sa ľudia už nehanbia. Keď to nebolo také verejne známe, títo ľudia tu podľa mňa boli v rovnakom percente ako dnes, len sa neukazovali, neboli takí viditeľní. Skôr sa schovávali, a preto ich spoločnosť menej vnímala – jednoducho to skrývali, ako sa len dalo. Ale čo sa týka samotného percenta, myslím si, že to zostáva rovnaké. Nemení sa to, ako sa tí ľudia sami cítia – cítili sa tak aj predtým, len teraz to dávajú viac najavo.

Chodia za vami aj deti, ktoré sú podľa niektorých názorov ovplyvnené „LGBT propagandou“?

Stáva sa, že prídu pacienti okolo šestnástich rokov, často v sprievode rodičov. Takéto požiadavky však vždy odmietneme. Pod osemnásť rokov sa týmto smerom pacientom nevenujem, prípadne ich len usmerním, že je potrebné ďalej situáciu riešiť iným spôsobom. Samotnú operáciu v takom veku určite nerobíme. Od osemnástich je to už zložitejšie, pretože človek je právne plne zodpovedný za seba. Ak sa rozhodne, a ak aj psychiater vyhodnotí, že ide o jasnú identifikáciu s opačným pohlavím, je veľmi ťažké povedať nie.

Psychiatrický posudok je povinnosť?

Nie je to síce zákonom stanovené, ale ja to mám ako vlastné pravidlo. Ide o dlhodobé psychiatrické sledovanie, ktoré prebieha zvyčajne rok až dva ešte pred tým, než vôbec psychiater predpíše testosterón. Nie je to záležitosť jedného sedenia, celý ten proces trvá dlhšie.