Tomáš Bella
Predchádzajúca kniha holandského autora Rutgera Bregmana Ľudskosť bola svetovým aj slovenským bestsellerom, pretože priniesla nádej v depresívnej dobe (aj nám vysvetlila, že nemáme pravdu, ak ju nazývame depresívnou dobou).
Hovorila, že ľudia sú v jadre dobrí a že svet sa, napriek zdaniu, v skutočnosti stále zlepšuje. Čítať ju bolo ako sedieť v mäkkom kresle pred televízorom a sledovať kuchársku šou, kde sa mihajú farby a chute a krásni talentovaní ľudia kúzlia optimistické kreácie, a nakoniec sa všetci dobre najedia a veľa sa pritom v spomalených záberoch nasmejú.
Nová kniha Morálna ambícia, odhadujem, už až takým bestsellerom nebude (aj tú vydáva Denník N, kolegom sa za veštbu ospravedlňujem), lebo Bregman v nej hovorí: už ste dosť sedeli pred televízorom, teraz sa musíte postaviť a začať pracovať. Áno, presne vy.
Bregman začína tam, kde pred ním jeho kolega antropológ David Graeber pred rokmi skončil: konštatovaním, že mnohí z nás robia prácu, o ktorej si sami myslia, že je skrz-naskrz zbytočná. Medzi psychológmi je takýchto ľudí považujúcich vlastnú prácu za zbytočnú viac ako medzi hasičmi, medzi programátormi viac ako medzi novinármi a medzi marketingovými pracovníkmi viac ako medzi bankármi.
(Pripomeňme si pre istotu, že Graeber vždy trval na tom, že každý dokáže vyhodnotiť len užitočnosť svojej vlastnej práce, aj tieto čísla teda ukazujú, koľko ľudí svoju vlastnú prácu považuje za nezmyselnú. Neukazuje, čo si psychológovia myslia o HR manažéroch a naopak.)
Bregman si zobral za úlohu zmenšiť počet bystrých talentovaných ľudí, ktorí premárnia svoje životy v bankovníctve alebo optimalizovaním internetovej reklamy, a robí to tak, že sa vás na začiatku najskôr pokúsi poriadne rozčúliť.
Vysvetlí, že kniha je vlastne určená len pre tínedžerov, maximálne dvadsiatnikov, pretože „kto má labradora, tortovú lopatku a elektrickú kosačku, je zvyčajne stratený prípad“ – rozumej, už je malá šanca, že zmení svoj život na zmysluplnejší.
Potom rozbúra mýty o tom, akí sme dobrí ľudia a zodpovední občania, ktoré si každý z nás okolo seba pre svoje pohodlie vybudoval.
V prvom rade, hovorí Bregman, je úplne jedno, že si myslíte, že ste na správnej strane – povedzme nemáte radi Fica, nadávate na korupciu a dokonca dávate opozícii úplne nezištné rady na Facebooku – ak nič NEROBÍTE, vaše názory sú bezcenné.
Čo je ešte horšie, ak triedite odpad, kupujete fair-trade kávu a staré oblečenie dávate na charitu – to stále neznamená takmer nič. (Fair-trade ako spôsob pomoci chudobným takmer vôbec nefunguje, svet nepotrebuje žiadne ďalšie obnosené oblečenie.)
Niekedy to dokonca môže byť ešte horšie ako nič. Bregman si všíma, že dáta napríklad neukazujú žiadnu súvislosť medzi tým, či konkrétny človek akceptuje naliehavosť problému klimatickej zmeny a nakoľko využíva leteckú dopravu.
Inými slovami: že máme „správne“ názory je pre mnohých z nás spôsobom, ako si povedať, že už vlastne nemusíme nič ďalšie robiť. Čím hlasnejšie a častejšie človek deklaruje svoje vznešené postoje, tým viac by sme sa mali mať na pozore pred tým, či niečo aj robí.
Lebo slová nie sú činy – len činy sú činy.
Chvála kompromisu
Bregman nemá žiadnu trpezlivosť ani s morálnymi puristami, ktorí v pretekoch o tom, kto je lepší a správnejší, stále zvyšujú latku správnosti postojov pre ostatných. Tu sa kritika, samozrejme, týka najmä jeho vlastného kmeňa progresívcov.
Ak je niekto ochotný s vami spolupracovať pri téme Ukrajina, ste idiot, ak sa nedohodnete len preto, lebo máte odlišný názor na Gazu. Ak je niekto spolu s vami za väčšie práva gayov, ste idiot, ak ho budete najskôr lustrovať, či má rovnaký názor aj na práva transrodových ľudí.
Našou morálnou povinnosťou nie je zúčastniť sa, ale vyhrať, hovorí Bregman.
Ak treba schváliť zákon,
