Denník N

Narodil sa vo Viedni, býval v Prahe, no žil na Slovensku

Hra "Na slepú babu", Liptovská Lúžna, 1947. Foto – Slovenské národné múzeum v Martine © Karol Plicka dediči
Hra „Na slepú babu“, Liptovská Lúžna, 1947. Foto – Slovenské národné múzeum v Martine © Karol Plicka dediči

Táto kniha je monumentálne dielo. Kultúrny počin roka, v každom ohľade. Potvrdzuje, že Karol Plicka bol a ostáva znalcom tej podoby našej krajiny, ktorú obrusovali stáročia života žitého na dohľad od vlastnej kolísky, stola a hrobu.

Kým som bol malý chlapec, Karola Plicku som si mýlil s Andrejom Hlinkom. Samozrejme, na fotografiách. Keď v roku 1982 vo vydavateľstve Osveta vyšla kniha Básnik obrazu, práve som sa chystal stať vysokoškolákom. Stála osemdesiatpäť korún československých a to bol na tie časy úctyhodný peniaz. Bohvie, kde na to Ježiško vzal, ale priniesol mi ju. Jej autor, profesor Martinko Slivka, nechodieval často do rodnej dediny, ale keď už prišiel, stálo to za to. Niekedy so sebou priviedol aj ďalšieho význačného človeka. Tak sa stalo, že som v to leto po prvý raz mohol načúvať človeku, o ktorom niekto napísal knihu, a tú knihu som mal pritom pod pazuchou. Lebo to leto ujo Martin Slivka priviedli pána profesora Karola Plicku.

Debatovalo sa dlho do noci a ja som mal to šťastie, že som smel načúvať. Občas som sa dokonca osmelil a s trémou stiahnutým hrdlom aj čosi opýtal. Odpovede som potom overoval v tej peknej knižke a fascinovalo ma, že ani jeden z nich sa počas celého dlhého večera nepomýlil. V knižke tvrdili presne to isté čo naživo. O fotografovaní, o piesni ako inšpirácii obrazu, o obraze, bez ktorého by záznam piesne nebol úplný. Moja už aj tak nábožná úcta k obom vzrástla ešte viac. Predovšetkým Plickove portréty ma fascinovali.

Žena s deťmi pred domom, Rajecká Lesná, 30 roky 20. storočia.
Žena s deťmi pred domom, Rajecká Lesná, 30. roky 20. storočia.

Vydavateľstvo Slovart sa v rámci osláv svojho 25. výročia odhodlalo vydať knihu s magicky príťažlivým názvom. Volá sa Karol Plicka. Kým budem pokračovať a rozmieňať svoje nadšenie na drobné, nech mi je dovolené zreteľne a nahlas povedať, že je to monumentálne dielo. Edičnou politikou vydavateľstva počínajúc, pokračujúc prístupom autora Mariána Pauera k téme, prácou digitalizátorov, retušérov, grafikov, tlačiarov a kníhviazačov.

obalkaKto bol Karol Plicka (1894 – 1987)

Zberateľ folklóru, fotograf, filmár, muzikant, spisovateľ a pedagóg. Zostalo po ňom dielo, aké nemá obdobu: 40-tisíc záznamov ľudových piesní, tisícky fotografických negatívov, štyri celovečerné filmy aj niekoľko kníh.

Určite nedokážem na niekoho ne­zabudnúť, no okrem autora sprievodného textu musím spomenúť ešte aspoň technickú riaditeľku Danu Klímovú a riaditeľa vydavateľstva Juraja Hegera. Bez ich zapálenia pre vec, tvrdohlavosti a vynaliezavosti by sa kniha venovaná jednému z najfundovanejších znalcov rurálneho Slovenska, ale aj najvýraznejších reprezentantov počiatkov systematickej etnografie, fotografickej a filmovej tvorby na Slovensku knižným skvostom nestala. Navyše – kto túto knihu vezme do ruky, viera v tlačenú knihu sa mu triumfálne a sebavedome usadí v duši. Síce len v kútiku, ale tom radostnom.

Dievčatko z Važca, 1932.
Dievčatko z Važca, 1932.

Profesor Plicka bol prvý dekan Filmovej fakulty AMU v Prahe, profesor Slivka prvý dekan Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave, jeden natočil obrazovú báseň Zem spieva, druhý dokument Odchádza človek. Oba filmy boli zaradené do zoznamu svetového nehmotného dedičstva UNESCO napriek vlažnému či odmietavému počiatočnému ohlasu. Tomu, čo Slivka, blízky spolupracovník Plicku, o svojom vzore napísal, nakrútil a povedal, je v Pauerovej knihe venovaný veľký priestor. Svedčí to o autorovom poctivom úmysle – vzdať hold tomu, čo je na Plickovom diele to najpozoruhodnejšie a bez zbytočného autorského predvádzania sa.

Mnoho iných paralel, zabudnutých súvzťažností, paradoxov, prostých spomienok, dôležitých okamihov, udalostí a mien autor textu usporiadal do súvislostí, ktoré pripomenú hodnotu Plickovho diela v jeho komplexnosti, precíznosti a predovšetkým objavnosti – motivickej, technickej aj umeleckej. Nezasvätenému, no nepredpojatému čitateľovi umožnia nahliadnuť do našej minulosti z čias, keď hranica chotára bola aj obzorom človečej sebarealizácie. A s filmom zaznamenávajúcim jedinečnosť podstatného rozmeru identity pastierov, roľníkov a kresťanov dokázal na benátskom bienále zaujať natoľko, že v tridsiatom treťom si odtiaľ odniesol jednu z hlavných cien.

Pred kostolom v Polomke, 1932.
Pred kostolom v Polomke, 1932.

Dnes, rovnako ako v Plickových časoch, sa určite ozvú hlasy, ktoré jeho dielo odmietnu ako patetické staromilstvo. Nájdu sa však aj takí, ktorí si v súlade so skutočnosťou a spolu s tvorcami temer 400-stranovej veľkoformátovej knihy povedia, že Plicka nebol ani príčinou, ani advokátom zaostalosti Slovenska. Bol a ostáva znalcom tej jeho podoby, ktorú stáročia života žitého na dohľad od vlastnej kolísky, stola a hrobu obrusovali tak urputne, až z neho urobili pastorálny kánon. Plicka ho vedel vidieť tak, že mu neupieral nič z inšpiratívnej sily. Zazname­nával ho empaticky, len tu a tam si kvôli kontrastu pomohol odrazovou plochou z plátna vybieleného slnkom a potočnou vodou.

Dunaj pod Bratislavským hradom, 40. roky 20. storočia.
Dunaj pod Bratislavským hradom, 40. roky 20. storočia.

Čo je na knihe Karol Plicka také úchvatné? Teda okrem prostej skutočnosti, že prináša veľkú časť jeho fotografického diela? Vysoká technická úroveň spracovania čiernobielych fotografií, často dolovaných z neodborne uchovávaných zdrojových podkladov, citlivá rekonštrukcia ich neopakovateľného čiernobieleho pôvabu, výber, radenie a usporiadanie jednotlivých súborov, zrozumiteľný komentár uvádzajúci fakty do dobového kontextu, bez zachádzania do zavádzajúcich detailov, prehľadné a logické členenie publikácie na kapitoly nadpísané citátmi pochádzajúci­mi prevažne priamo od Karola Plicku… Toto všetko a mnohé iné (úplný zoznam použitej literatú­ry, fotografií a register mien) svedčia o svedomitej, trpezlivej a suverénnej práci redaktorky Daniely Marsinovej a editorky Andrey Kellö Žačokovej.

Chlapček s vetvičkou, Závadka 1932.
Chlapček s vetvičkou, Závadka, 1932.

Osobitnou kapitolou je grafické spracovanie a sadzba. Uvádzanie hojných citátov z pramennej literatúry autorov, ktorí s profesorom Plickom pracovali a písali o ňom, tým istým rezom písma, ako je prítomný autorský text. Odlíšené len jemnou zmenou čiernej na sivú nielenže nevtieravo naznačuje úctu k vymoženostiam čiernobielej fotografie, ale aj citlivo prispieva k pôžitku z čítania tým, že odbúrava zbytočné interpunkčné znamienka, respektíve nenarúša rytmus čítania potrebou oka prehadzovať rýchlosť pre zmenu rezu, verzie či typu písma.

Úroveň tlače knihy, o ktorú sa zaslúžila banskobystrická tlačiareň TBB a. s., sa približuje ku kvalite, ktorú bolo možné dosahovať len hĺbkotlačou. Valéry sivej, ktoré sa grafikom a tlačiarom podarilo vykresliť na drvivej väčšine použitých záberov, by robili radosť nielen Plickovi, ale hádam aj Rembrandtovi. Ostrosť kresby, práca s kontrastom a so svetlom v záberoch, napríklad v porovnaní s publikáciou spomínanou v úvode tohto textu, je v monografii z roku 2016 jednoducho skvelá. A čitateľ si prekvapene uvedomí, ako dobre sa tu snúbia vymoženosti techniky dneška s inšpiratívnym materiá­lom z čias staroveku fotografie.

Orba, Púchovská dolina, 30. roky 20. storočia.
Orba, Púchovská dolina, 30. roky 20. storočia.

Nie som špecialistom na čiernobielu fotografiu, v žiadnom prípade sa nepasujem za znalca tlačiarenských technológií či knihárskej roboty. Som len ich nadšeným fanúšikom. A jedno viem odhadnúť celkom isto – kniha Karol Plicka vo vydavateľstve Slovart vznikala tak, ako sa patrí. S nasadením, fortieľom a láskou všetkých zainteresovaných. Nikto mi o tom hovoriť nemusel. Je to na nej vidno. A aj keď si to možno budeme uvedomovať len pomaly a váhavo, som presvedčený, že o ďalších dvadsaťpäť, ale celkom isto aj o sto rokov bude patriť k tým reprezentantom našej doby, kvôli ktorým naši potomkovia nebudú môcť nad našimi časmi len tak mávnuť rukou.

Šuhaj zo Ždiaru, 1960.
Šuhaj zo Ždiaru, 1960.

V knihe Karol Plicka sa spája minulosť a budúcnosť tej najcennejšej časti našej kultúrnej pamäti. Ako som kdesi počul – je to kniha, kvôli ktorej si človek rád urobí poriadok na pracovnom stole. Na tom mojom sa na mňa usmieva už nejaký ten týždeň a myslím, že ešte dlho bude. Nielen preto, že som presvedčený, že zábery nazvané Sušenie ľanu pochádzajú z polí za mojou rodnou dedinou. A pokiaľ ide o ten omyl z detstva, dnes už mám preň aj iné vysvetlenie, než len fyzickú podobu (ostrý profil, polodlhé svetlé vlasy, oduševnenie v očiach…).

Aj keď si už Hlinku s Plickom nemýlim a nechcem porovnávať neporovnateľné, nedá mi nepoznamenať, že keby sa emancipačné snahy Slovenska a Slovákov boli bývali uberali Plickovou cestou dôslednejšie, dnes sme mohli v spoločenstve európskych kultúr sedieť na vyššej stoličke.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie