Denník N

Prezident Mečiar, favorit Kotleba: Aké by boli voľby bez druhého kola

Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič. V 90. rokoch kolegovia, v roku 2004 prezidentskí súperi. Foto – TASR
Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič. V 90. rokoch kolegovia, v roku 2004 prezidentskí súperi. Foto – TASR

Dvojkolový väčšinový volebný systém, ktorý používame pri voľbe prezidenta a županov, znižuje riziko prekvapení či víťazstva antisystémových politikov, ktorí inak nemajú podporu väčšiny voličov. Čo sa môže stať, keď ho v župách zmenia?

Slovensko pred trinástimi rokmi. O pár mesiacov, v apríli 2004, sa majú konať prezidentské voľby. Len druhé, v ktorých o hlave štátu rozhodujú priamo občania. Podľa prieskumu agentúry MVK je jasným favoritom podpredseda SDKÚ Eduard Kukan, ktorého by volila štvrtina voličov.

Nasleduje Vladimír Mečiar s preferenciami okolo 20 percent, Ivan Gašparovič s dvanástimi a Rudolf Schuster s desiatimi percentami. Po volebnej noci je však všetko inak. Prvé kolo pomerne suverénne vyhrá Mečiar, ktorý nakoniec presvedčí až tretinu ľudí. Gašparoviča aj Kukana volilo asi 22 percent voličov, no kandidát SDKÚ nakoniec so stratou pár tisíc hlasov zostane až tretí.

Teraz si predstavme, že by slovenské prezidentské voľby nepoznali druhé kolo, tak ako to pri voľbe županov najnovšie navrhuje Martin Glváč zo Smeru. Mečiar by predstúpil pred národ s inauguračnou rečou a len krátko po tom, čo Slovensko vstúpilo do Európskej únie, by krajinu viedol prezident zodpovedný za to, že sa prístupové rokovania načas prakticky zastavili. (To všetko je, samozrejme, len teoretická možnosť a nezohľadňuje, že kandidátov by mohlo byť menej a ľudia by sa sústredili najmä na tých, ktorí by mali šancu vyhrať.)

Druhé kolo však bolo a ľudia Mečiara odmietli. I keď bol Gašparovič roky Mečiarovou pravou rukou, pre väčšinu voličov bol prijateľnejší.

 podopora_kraje

Od Ducha svätého sú až dve tretiny

Dvojkolové či viackolové volebné systémy majú pomerne dlhú tradíciu, inšpirovali ich voľby vo Vatikáne. Kardináli tradične volili pápeža v množstve kôl, kým nedosiahli zhodu. V minulosti musela byť zväčša jednomyseľná, lebo meno pápeža má byť tradične výsledkom vnuknutia Ducha svätého, ktorý vedie rozhodnutie kardinálov.

Počas dvanásteho a trinásteho storočia sa považovalo za dostatočné, ak takéto vnuknutie dostanú dve tretiny členov konkláve, dnes je to dokonca tak, že dvojtretinová väčšina sa vyžaduje počas prvých siedmich kôl, potom už stačí väčšina nadpolovičná.

U nás si dvojkolovo volíme prezidentov a županov. Do druhého kola postúpia dvaja najúspešnejší kandidáti z prvého kola a snažia sa osloviť aj tých, ktorí za nich nehlasovali, no dokážu sa s nimi zmieriť ako s „druhou voľbou“. To ukázali posledné prezidentské voľby v roku 2014, keď s Robertom Ficom súperilo viacero kandidátov bližších vtedajšej opozícii (Radoslav Procházka, Andrej Kiska, Milan Kňažko, Pavol Hrušovský, Gyula Bárdos).

V prvom kole sa hlasy medzi nich rozdelili a Robert Fico vyhral s náskokom štyroch percentuálnych bodov pred Kiskom. V druhom však už Kiska Fica jasne porazil. „Dvojkolový systém je oproti jednokolovému založený na myšlienke dodať víťazovi silnejšiu legitimitu, ale nemusí to platiť vždy,“ vysvetľuje politológ Peter Spáč z Masarykovej univerzity, ktorý sa volebnými systémami zaoberá.

„Ak pre druhé kolo nie je požadovaná minimálna účasť, môže sa stať, že víťazný kandidát dostane menej hlasov ako prvý postupujúci z prvého kola. Bežné to však asi nie je.“ V spomínaných prezidentských voľbách v roku 2014 bola účasť v druhom kole dokonca výrazne väčšia ako v prvom (50 percent oproti 43 percentám).

V prezidentskom paláci víta Kiska Fica. Mohlo to byť naopak. Foto N – Tomáš Benedikovič
V Prezidentskom paláci víta Kiska Fica. Mohlo to byť naopak. Foto N – Tomáš Benedikovič

Menej prekvapení, menej extrému

Okrem toho, že by dvojkolový systém mal dodávať novému prezidentovi či županovi väčšiu legitimitu, má zväčša dva základné účinky. Koriguje prekvapenia z prvého kola a vo väčšine prípadov aj bráni víťazstvu antisystémových síl, ak v skutočnosti idú proti vôli väčšiny voličov.

„Druhé kolo môže slúžiť ako vhodná poistka mainstreamu proti extrémom,“ vysvetľuje Spáč. Typický príklad je Francúzsko, kde sa dvojkolovo v menších obvodoch volí aj v parlamentných voľbách. Tam síce dlhodobo Národný front Marie Le Penovej dosahuje slušnú podporu verejnosti, ale zisky poslaneckých kresiel tomu nezodpovedajú.

„Dôvodom je práve druhé kolo, kde Národný front iba ťažko získa voličov nad rámec vlastných sympatizantov, kým súper môže ťažiť z neochoty verejnosti, aby zvíťazil nominant z kraja spektra,“ dodáva Spáč s tým, že v krajine je bežnou stratégiou, že ľavica alebo pravica stiahne svojho kandidáta a podporia si navzájom toho, kto môže Národný front poraziť.

Podobné je to aj v susednom Česku, kde sa dvojkolovo volia senátori. Druhé kolo tu bráni uspieť komunistom. Napríklad v roku 2012 postúpili do druhého kola dvanásti ich kandidáti, no senátorom sa stal len jeden. Ak by sa pozeralo len na výsledky prvého kola, mali by v Česku hneď štyroch komunistických senátorov.

Vladimír Maňka odovzdáva funkciu Marianovi Kotlebovi. Foto – TASR
Vladimír Maňka odovzdáva funkciu Marianovi Kotlebovi. Foto – TASR

Kotleba, výnimka v Banskej Bystrici

Všeobecne sa teda dá povedať, že dvojkolové voľby oslabujú extrémistov, no každé pravidlo má svoju výnimku. Výsledky totiž ovplyvňujú aj ďalšie faktory, napríklad volebná účasť či mobilizácia voličov. „Dvojkolový systém dokáže oslabiť extrémy, ale ako ukázali minulé župné voľby v Banskej Bystrici, nefunguje to tak vždy. Podstatná je aj ochota voličov naprieč spektrom prísť a voliť proti,“ hovorí Spáč.

Čo sa v Banskobystrickej župe v roku 2013 stalo? V prvom kole zvíťazil kandidát Smeru Vladimír Maňka, ktorý získal 49,5 percenta. Do druhého kola, ktoré sa teda takmer nekonalo, sa s ním prekvapivo dostal Marian Kotleba, za ktorého hlasovalo 21 percent ľudí. Bolo to viac ako v minulosti, ale Kotleba už aj v roku 2009 získal v župných voľbách nad desať percent.

Smer a Robert Fico z Kotlebovho úspechu vinili pravicu a jej kandidáta Ľudovíta Kaníka, ktorého v debate televízie Markíza prirovnal k sociálnemu netvorovi a povedal, že by ho porazilo aj vrece zemiakov. Neskôr si tento výrok začal žiť svojím životom a ujala sa verzia, že Fico to myslel na Kotlebu, teda, že aj vrece zemiakov by porazilo šéfa ĽSNS.

V každom prípade, Smer župné voľby v Banskej Bystrici úplne vypustil. „Voľby v druhom kole suverénne vyhrá Vladimír Maňka,“ vyhlasoval Fico sebavedomo a Maňku na rozdiel od kandidátov Smeru v iných župách neprišiel pred druhým hlasovaním osobne podporiť.

Voličov poriadne nemobilizoval ani Maňka, kandidáta Smeru podporila len časť pravice, zato Kotleba k urnám prilákal mnoho protestných voličov. To všetko spôsobilo, že Maňka dostal ešte o pár tisíc menej hlasov ako v prvom kole, zatiaľ čo Kotleba pozberal 50-tisíc nových. A tak prekvapivo vyhral. Účasť v oboch kolách bola pritom prakticky rovnaká.

Kampaň HZDS proti „pomaďarčovaniu Slovenska“ v Trnave v roku 2001. Foto – TASR
Kampaň HZDS proti „pomaďarčovaniu Slovenska“ v Trnave v roku 2001. Foto – TASR

Obratov bolo málo, brojilo sa proti Maďarom

Od roku 2001, keď sa na Slovensku konali župné voľby po prvý raz, to bol len piaty takýto obrat v hlasovaní. Zväčša platilo pravidlo, že kandidát, ktorý mal najviac hlasov v prvom kole, no nezvíťazil, lebo nemal viac ako 50 percent, svoje prvenstvo obhájil aj v druhom kole.

Z celkových 32 županských súbojov sa o víťazovi osemkrát rozhodlo už v prvom kole. Z tých zvyšných sa nedá odpozorovať nejaký trend, komu druhé kolo prospelo a komu ublížilo. Dvakrát naň doplatili kandidáti pravice (Juraj Kopčák v Prešovskom kraji v roku 2001 a Jozef Klokner v Trnavskom kraji v roku 2005), ktorých preskočili politici z HZDS a zo Smeru.

Naopak, v roku 2001 zasa pravicový kandidát Rudolf Bauer v Košickej župe na druhýkrát porazil Alojza Engliša z HZDS, ktorý mal predtým hlasov viac. No a v roku 2005 sa v Trenčíne rozhodovalo medzi Miroslavom Chovancom zo Smeru a Pavlom Sedláčkom z HZDS; tesne vtedy vyhral Sedláček.

V minulých rokoch nemali antisystémové strany na Slovensku priveľkú podporu, preto skúsenosť s účinkami dvojkolového systému ako istej bariéry proti ich ziskom nie je. Paradoxne, dvojkolovú voľbu pre hlasovanie v župách podporovali mnohé slovenské strany skôr preto, aby zamedzila maďarským politikom uspieť v Trnavskom či Nitrianskom kraji.

Tí boli vždy v týchto regiónoch silní a neraz dokázali presvedčiť aj tretinu voličov (József Kvarda v roku 2001 získal v Trnave 30 percent, Miklós Fehér v tom istom roku v Nitre dokonca 36 percent). Zatiaľ to však nikdy nestačilo na prvé miesto ani len v prvom kole.

Mobilizácia proti maďarským kandidátom bola pred pätnástimi rokmi veľmi silná. Kým druhé kolo pri župných voľbách priláka zväčša menej voličov ako prvé, keď v roku 2001 postúpili Kvarda a Fehér, v druhom kole prišlo hlasovať viac ľudí. O tri, respektíve päť percentuálnych bodov. No nie na ich podporu. Kvardovi aj Fehérovi pribudlo pár tisíc hlasov, ich súperom však desaťtisíce.

Víťazstvu maďarských kandidátov malo brániť aj územné členenie na osem krajov, v pôvodných plánoch reformy verejnej správy sa totiž uvažovalo o dvanástich župách. Politici vtedajšej SMK presadzovali vznik komárňanskej župy, kde by ich strana mohla dominovať. Väčšina ostatných politikov nakoniec uprednostnila zachovanie ôsmich krajov.

Robert Fico ešte v minulosti hovoril o tom, že by Slovensku pokojne stačili aj tri kraje doplnené špeciálnym postavením Bratislavy. Sieť zasa pred dvomi rokmi prišla s nápadom na členenie 3 + 2, kde by okrem Bratislavy boli samostatným územím aj Košice. V súčasnosti však debaty o zmene počtu krajov utíchli.

K čomu by viedli jednokolové voľby

Keď toto všetko vieme – aké dôsledky by mohlo mať zavedenie jednokolovej voľby, ako to navrhuje podpredseda parlamentu Martin Glváč?

Politológ Peter Spáč upozorňuje, že v jednokolovom systéme sa môže výrazne prejaviť šírka ponuky, ktorá môže roztrieštiť hlasy ideových táborov, čo práve otvára možnosti pre prekvapenia.

Prirodzene, strany by si toho boli vedomé a aspoň časť by sa zrejme snažila vytvárať ešte širšie koalície ako doteraz. Jednokolové voľby by teda boli dobrým argumentom pre strany súčasnej vládnej koalície, aby v regiónoch postupovali spoločne.

Podľa posledného májového prieskumu Focusu sa podpora strán vládnej koalície vo väčšine krajov šplhá k polovici voličov. I keď sa tieto čísla nedajú úplne preniesť do reality a v župách sa navyše často volí podľa osobností, aj to by mohlo jej politikov motivovať na vytvorenie veľkých koalícií. Výnimkou je Bratislavská župa, kde je teoretický opozičný blok SaS, OĽaNO a Sme rodina silnejší.

Pri roztrieštenej politickej scéne, nízkej účasti a rastúcej podpore Mariana Kotlebu je pravdepodobné, že by jednokolový systém v Banskej Bystrici prospel šéfovi ĽSNS – ak by teda proti nemu nevznikla široká koalícia s jedným silným kandidátom. „Víťazstvo Kotlebu v roku 2013 nie je možné považovať za dôkaz, že dvojkolový systém je výhodný pre extrémistov, respektíve kandidátov antisystémových strán, v drvivej väčšine prípadov je to naopak,“ myslí si politológ Vladimír Dančišin.

Hovorí, že oba systémy majú podobné charakteristiky a vo väčšine prípadov by sa výsledky až tak nelíšili. „Aj v jednokolovom, aj v dvojkolovom systéme voliči väčšinou volia strategicky kandidátov, ktorí sa v predvolebnom boji vyprofilovali ako favoriti a majú reálnu šancu na úspech. Pri dvojkolovom systéme je však oveľa väčší predpoklad, že v druhom kole neuspeje kandidát s extrémistickými názormi.“

Nízka účasť a veľa kandidátov z viacerých strán by v jednokolovom systéme v Trnavskej a Nitrianskej župe mohli teoreticky pomôcť aj maďarským politikom, lebo toto nastavenie pomáha stranám s regionálne koncentrovanou podporou. Predpokladalo by to však dohodu SMK a Mosta-Híd.

Vo väčšine ostatných žúp by pri súčasnej podpore strán jednokolový systém logicky najviac nahrával najsilnejšej strane, teda Smeru Roberta Fica.

volby_zupani

Zrelé na reformu? Voľba krajských poslancov

Podľa politológa Petra Spáča by sa politici mohli skôr ako nad voľbou županov zamyslieť nad systémom, v ktorom sa volia župní zastupitelia. Spáč nedávno v časopise Sociológia publikoval štúdiu, v ktorej ukázal, že súčasné nastavenie volieb preferuje kandidátov, ktorých priezvisko sa začína na písmeno zo začiatku či z konca abecedy. A to dokonca výrazne.

Voliči v krajských voľbách volia župných poslancov vo viacmandátových obvodoch, čiže krúžkujú hneď niekoľko kandidátov aj naprieč stranami. Ich mená dostanú na hlasovacích lístkoch zoradené podľa abecedy, bez ohľadu na stranu či koalíciu, za ktorú kandidujú.

Spáč so svojimi kolegami sledovali výsledky takmer 9-tisíc kandidátov, čo súperili o miesto poslanca v štyroch župných voľbách, ktoré sa na Slovensku konali. Analýzou ich ziskov zistili, že kým podiel kandidujúcich politikov s priezviskami začínajúcimi sa na „A“ medzi všetkými kandidátmi bol necelé dve percentá, podiel zvolených s priezviskom na „A“ dosahoval tri percentá.

„Osoby s priezviskami začínajúcimi sa na písmeno A dokázali v skupine zvolených oproti všetkým kandidujúcim zvýšiť svoj podiel o takmer tri štvrtiny,“ píšu autori. „V prípade ďalších popredných písmen bol daný nárast nižší, no naďalej významný.“

Kandidáti do župných zastupiteľstiev s priezviskami na začiatku abecedy sú volení častejšie ako tí zo stredu. Graf ukazuje pomer počtu kandidátov a pomer počtu zvolených poslancov podľa priezvísk k skupine všetkých kandidátov a poslancov. Zdroj - Sociológia 48, 2016, č. 1
Kandidáti do župných zastupiteľstiev s priezviskami na začiatku abecedy sú volení častejšie ako tí zo stredu. Graf ukazuje pomer počtu kandidátov a pomer počtu zvolených poslancov podľa priezvisk k skupine všetkých kandidátov a poslancov. Zdroj – Sociológia 48, 2016, č. 1

Ako dodáva Spáč a jeho kolegovia, aj pri parlamentných voľbách majú výhodu kandidáti z čela a konca kandidátnej listiny, tu však o poradí rozhoduje strana, ktorá takto voličov upozorňuje na svojich lídrov.

Pri župných voľbách získavajú politici s priezviskami na „A“ či „Z“ neodôvodnenú výhodu voči kolegom s menami zo stredu abecedy. Spravodlivým riešením by teda bolo náhodné poradie či losovanie, kto na ktorom mieste kandidátnej listiny bude.

[Kúpte si knihu Kotleba. Odkiaľ prišiel a ako je možné, že sedí v parlamente od novinára Daniela Vraždu.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Marian Kotleba

Slovensko

Teraz najčítanejšie