Denník N

Posledný krok nech urobí divák

Palo Macho: Zátišia. Foto - Jana Hojstričová
Palo Macho: Zátišia. Foto – Jana Hojstričová

Palo Macho sa vo svojich maľbách na sklo cielene vyhýba rozprávaniu príbehov, teraz však vyrozprával ten svoj. V kníhkupectvách pribudla výpravná monografia, ktorá mapuje celú jeho doterajšiu tvorbu.

Jeho mama mu vraj hovorievala, že chodí ako vietor. Chodí ako vietor a často sa smeje, ale na električky už vraj neuteká. „Kým utekáš, je to dobre. V momente, keď nad ňou mávneš rukou a počkáš na ďalšiu, uvedomíš si, že čosi sa asi stalo,“ hovorí akoby vážne, ale v podstate je to len tak do vetra. To dôležité je iné. „Nemám rád atrakciu a zábavu v umení. Je to hrozné, keď umenie zabáva alebo keď sa priživuje na nejakej téme. Zabaviť sa viem aj inde, nemusím preto chodiť do galérie,“ vraví a smeje sa pritom na plné kolo.

Všetko, čo robí, sa roky poctivo učil, aby sa neskôr roky učil, ako mnohé z tých pravidiel porušiť, lebo inak by sa nedostal ďalej. Ďalej alebo bližšie. Ďalej od toho, čo už pozná, bližšie k tomu, ako sa vyjadriť.

Sklo miluje, no neznáša, keď sa hovorí len o jeho afekte, o odleskoch, o technológii, o jeho prirodzenej kráse. „Pozrite sa, akú nádhernú dúhu nám to hádže na stenu. Vtedy mi naskakuje husia koža, som na to alergický,“ hovorí Palo Macho.

So sklom pracuje od strednej školy, no tak ako jeho prirodzený afekt ho nikdy nelákal ani dizajn. Ten je podľa neho skoro ako architektúra a on mal vždy radšej literatúru. Literatúru alebo film, film alebo divadlo. Napokon, veď sám píše, vyšli mu dve zbierky básní. No kniha, ktorá vyšla teraz s jeho menom, je z celkom inej kategórie. Je to veľká krásna monografia.

monografia

Palo Macho: Z cyklu Košele môjho detstva. Foto - Jana Hojstričová
Palo Macho: Z cyklu Košele môjho detstva. Foto – Jana Hojstričová

Takto nie

Načasovanie je presné. Vo februári otváral veľkú autorskú výstavu vo Fínsku s premiérovým uvedením skladieb Petra Zagara, ktorý zhudobnil niektoré z jeho textov. Vlani mal päťdesiat. Vtedy už naozaj môžete urobiť čosi, čo sa volá monografia. Má to však svoje nástrahy.

„Keď sme na nej začali pracovať, pozreli sme si s fotografkou Janou Hojstričovou, s ktorou už dlho spolupracujeme, všetky knihy o skle, ktoré mám doma a povedali sme si: tak takto nie. To bolo to hlavné. Ani sa len nepriblížiť knihám o skle. A neurobiť z toho pamätník,“ hovorí Palo Macho.

Na radu Ivana Csudaia oslovil grafického dizajnéra Petra Nosáľa, lebo vedel, že nebude exhibovať. Že jeho rukopis tam síce bude jasný, ale skrytý, nenápadný, tak ako je skryté a nenápadné remeslo v jeho dielach.

„Poslal som mu fotky a on mi zavolal, že musí prísť a vidieť tie sklá naživo, aby mal predstavu, ako vyzerajú v priestore. Prišiel, urobil som mu prehliadku a od toho momentu som vedel, že sa nemusím báť,“ hovorí. Už mal iba jednu požiadavku – nech je tam radosť. „Ja mám totiž ohromnú radosť z roboty. A chcel som, aby ju tam bolo cítiť.“

Tá radosť tam je. A možno práve preto, že na žiadnej fotke nie je spokojný sklár vyťahujúci svoje sklo z pece. A dokonca je tam čitateľný aj jasný príbeh o tom, ako jeho obrazy vznikajú, hoci príbehy sú čosi, čomu sa Palo Macho vo svojej tvorbe cieľavedome vyhýba.

„Prvým obrazom, ktoré som urobil, som nedával ani len názvy. Nechcelo sa mi do nich vnášať čosi ďalšie, dal som im iba čísla. Stále som sa vzďaľoval od konkrétneho smerom k abstraktnému. Nechcem rozprávať príbehy, nechcem, aby mi nejaký motív začal hrať divadlo a zabávať,“ hovorí.

Nie je to pritom tak, že by príbehy v umení a o umení nemal rád. Len sa mu zdá, že umenie by nemalo byť iba ilustráciou niečoho. „Nevidím rozdiel medzi tým, keď sa dívam na škvrny a na konkrétny námet. Aj ten dokonca dokážem vidieť ako abstrakciu, kompozíciu majú rovnakú. Nemám nič proti príbehom, len ich nechcem robiť, nechcem iba čosi prerozprávať, nechcem urobiť ten posledný krok, chcem, aby ho urobil niekto iný – aby ho urobil divák.“

Palo Macho: Dobré nádoby. Foto - Jana Hojstričová
Palo Macho: Dobré nádoby. Foto – Jana Hojstričová

Palo Macho: Architektúry samoty. Foto - Jana Hojstričová
Palo Macho: Architektúry samoty. Foto – Jana Hojstričová

Odučiť sa

Nič z toho sa nenaučil na škole. Tam sa učil remeslo, techniku, vzory, pravidlá. Mal však šťastie, lebo pedagógovia ho vždy posielali aj na prednášky, ktoré nemal v rozvrhu. Bolo jedno, akej oblasti sa týkali, väčšinou ich však viedli pedagógovia, ktorí toho veľa vedeli.

„Asi mi to ostalo, lebo aj neskôr som nevyhľadával iba odborníkov na sklo. Vyhľadával som ľudí, ktorí sa ‚vyškolili‘ ešte v niečom inom, než čo už som poznal, a tak to robím dodnes,“ hovorí Palo Macho.

Za tým, kde sa dnes nachádza disciplína umeleckého skla, je podľa neho ešte stále pohyb v 50. rokoch minulého storočia, keď Československo delegovalo výborných pedagógov do sklárskych škôl, aby obnovili cveng československého umeleckého skla. Palo Macho tam vyrástol, najprv strávil tri roky v Novom Bore a ďalšie tri roky v Kamenickom Šenove.

„Ale vieš, ako to je – roky sa niečo učíš, aby si sa potom učil, ako tie pravidlá porušovať. Ako ísť proti technológii, ak chceš dosiahnuť nejaký konkrétny výraz,“ hovorí. Pomohol mu k tomu aj fakt, že z Česka sa vrátil na Slovensko a pokračoval na bratislavskej VŠVU.

„Pretrhol som vzťahy so sklárskou obcou aj s rečami o technológii. Tu som sklárov nepoznal, a tak som našiel iných – maliarov Ivana Csudaia a Laca Terena. S nimi som trávil veľa času. Bola to pre mňa záchrana a zároveň mi to presne sedelo. Maliarom predsa nemôžeš rozprávať o nejakej technológii, to by bolo trápne. Či brúsim, alebo tavím – koho to zaujíma, technológia predsa nikoho nespasí. Musel som na ňu zabudnúť a baviť sa s nimi rovnocenne,“ hovorí.
O zázemí teoretikov, ktorí by sa venovali výlučne umeleckému sklu, tu tiež nemôže byť veľmi reč. Partnermi do debát sa mu aj preto stali filozofi Peter Michalovič, Vlastimil Zuska či filmár Lubor Dohnal, ktorý o ňom dokonca nakrútil dokument, a mnohí ďalší.

„Som rád, že som sa vrátil na Slovensko a neostal v tradícii českej maľby na sklo. Vidím, kam by ma to doviedlo,“ hovorí.

Palo Macho: Košele môjho detstva. Foto - Jana Hojstričová
Palo Macho: Košele môjho detstva. Foto – Jana Hojstričová

Palo Macho: Horizont. Foto - Jana Hojstričová
Palo Macho: Horizont. Foto – Jana Hojstričová

Od farby k ničomu

Fakt je však aj ten, že u nás tradícia maľby na sklo nebola takmer žiadna, a on ostal vo svojom záujme trochu osamotený. Na sklárske výstavy často ani nedostal pozvánku s vysvetlením, že jeho sklá sú príliš farebné a rušia tie ostatné.

„Zvykol som si,“ hovorí a zdá sa, že túto fázu má už dávno za sebou, rovnako ako tú ohľadom postavenia umeleckého skla na scéne medzi ostatnými disciplínami.

„Vôbec ma to nezaujíma. Pamätám si, ako v 90. rokoch prebiehali rôzne boje za zrovnoprávnenie skla medzi sochármi. My nie sme iba sklári, my sme sochári, hovorili mnohí, no zároveň sa nechceli vzdať istej exkluzivity, že robia čosi drahšie, výnimočnejšie. A niektorí do toho dávali aj celkom veľa energie. Mňa tieto debaty nezaujímajú, nemám na to čas. To radšej pokosím záhradu. Ale nebudem sa porovnávať ani s maliarmi. Maľujem na sklo, v hlave ho mám zakódované. Počítam so svetlom, s priesvitným podkladom, nechávam si v maľbe miesto, aby som to všetko nezapchal, aby som nechal hovoriť aj materiál. Takto som nastavený a takto pracujem,“ vraví Macho.

Proces práce čiastočne vidno práve na stranách knihy. Nie samotnú prácu s materiálom, ale prácu s kresbou, ktorá je prirodzenou súčasťou jeho tvorby. „Kreslím, ale skôr by som povedal, že čmáram. Potom sa na to dívam a vyberám tie časti, ktoré obstoja. Prekresľujem ich, dopĺňam, prekrývam – akoby som robil nejakú animáciu, až kým sa nedostanem k nejakému tvaru. Má to blízko ku krajine, figúre, zátišiam, architektúre. Premietnem to na sklo, prekreslím fixkou a myslím si, že presne viem, čo idem robiť. Ale potom začnem, a všetko je inak,“ hovorí so smiechom.

Všetko bolo kedysi inak. Vo svojich maľbách vychádzal z dos­kových, gotických či stredovekých malieb a používal výrazné farby. „Mali reliéf, plasticitu, zároveň plošnosť a ešte aj dekor niekde na pozadí. Štruktúra skla totiž vytvára prirodzený dekor, aj keď abstraktný. Plocha skla je ako podmaľba. Sedeli mi k tomu výrazné farby. Použil som všetky, akoby som mal na druhý deň umrieť.“

Dnes je spokojný, lebo farby sa takmer úplne stratili a zdalo by sa, že v tých jeho maľbách – sklách, už takmer nič nie je. Tenká linka, kresba, po ktorej ostáva len odtlačok. Hrana zataveného tvaru medzi dvoma tabuľami. Čo bude ďalej? Kde sa dá ešte ubrať? „Neviem, čo bude ďalej. Možno to zasa zahustím a potom to opäť budem čistiť. Ako keď má človek upratané, vždy čosi opäť rozleje a ide odznova, hoci nikdy to nie je tak úplne odznova.“

Palo Macho: Nádoby svetla. Foto - Jana Hojstričová
Palo Macho: Nádoby svetla. Foto – Jana Hojstričová

Palo Macho: Objatie
Palo Macho: Objatie

V kondícii

V jednej z posledných sérií, na ktorých pracoval, však využíva aj konkrétny motív – motív bielej košele. Ale aj tú sa snaží držať v strohej, abstraktnej rovine. Vníma ju ako divadelnú rekvizitu. „Mohla by byť veľmi emotívna, no práve tomu sa snažím zabrániť. Preto musí byť stále akoby vyžehlená, naškrobená.“

Do divadla chodí rád. Najmä na opery. Herci to na pódiu všetko odohrajú a vyriešia, lebo musia. Vždy sa to nejako skončí, či s tým v hľadisku súhlasíte, alebo nie. Hudobne na neho vždy zaberie Max Richter, Ligeti, Schnittke alebo ruské opery, z filmov mu ostal v halvne Turínsky kôň, ktorého nakrútil maďarský režisér Béla Tarr.

„Videl som ho aspoň sedemkrát. Je to sila. Neodčítal som všetko na prvý raz, chvíľu mi to trvalo. Chce to čas. Presne takto sa mi to však páči – keď obraz iba neilustruje príbeh. Vzniká tam čosi zvláštne, čo sa nedá vyrozprávať, dá sa to iba precítiť,“ hovorí Macho.

V skle sa mu momentálne páči tvorba svetových sklárok. Dnes už podľa neho nikto nemôže ohurovať rozmernými realizáciami, priestor tak dostávajú symboly, schopné hovoriť o rozličných témach, hoci i feministických. „Páči sa mi, akým smerom sa to vyvíja a vyvíja sa to práve vďaka týmto ženám, sklárkam. Ale napokon – so sklom dnes vo svete pracuje aj veľa umelcov, ktorí s ním bežne nepracujú, lebo technológie sú omnoho dostupnejšie a sklo je dobrý materiál,“ hovorí Palo Macho.

Keď spolupracoval so sochárom Jozefom Jankovičom, ten si vraj v jednej chvíli trochu „posťažoval“, že nech figúru do skla reže, ako len chce, stále je pekná.

„S tým materiálom sa nemôžete biť, môžete ho akurát rešpektovať,“ hovorí Macho. Jozef Jankovič pritom nebol jediný, s kým sa pustil do spoločnej práce. Už niekoľko rokov prizýva umelcov, zväčša figuralistov, aby spolu niečo urobili. „Udržuje ma to v kondícii. Musím byť pripravený. A som rád, keď vznikne čosi, čo by ani jeden z nás nikdy neurobil sám. Vzniká tak akýsi slovník možností medzi ľuďmi, ktorí majú svoj vlastný rukopis,“ vysvetľuje.

Ale to už bude predmetom inej knihy – knihy o spoluprácach s Lacom Terenom, Rudolfom Filom, Jozefom Jankovičom, Svätoplukom Mikytom, Janou Hojstričovou a s Ivanom Csu­daiom, ktorá už vzniká v spolupráci s Petrom Michalovičom. Všetci sa spolu zídu aj na spoločnej výstave v trnavskej galérii niekedy na jeseň. A asi to tiež nebude vyzerať ako tradičná výstava sklárov, maliarov, sochárov, fotografov či konceptualistov. Ale to je predsa jedno. Dôležité je iba to, či to bude dobré.

Palo Macho.
Palo Macho.

Palo Macho (1965)

patrí k výrazným predstaviteľom súčasného umeleckého skla, dlhoročne sa venuje predovšetkým maľbe na sklo. Vystavoval na mnohých samostatných i kolektívnych výstavách na Slovensku i vo svete. Vyšli mu dve básnické zbierky – Strelné modlitby (1995) a Mesiac na červeno (2006). Monografia, ktorá mapuje jeho tvorbu, obsahuje texty Sylvy Petrovej a Kataríny Bajcurovej.

Teraz najčítanejšie