Monika Tódová
Ak si niekto myslí, že slovo mafia je preňho česť, tak pre nás to bolo niečo hrozné, hovorí v rozhovore matka policajta Jána Čurillu a geja Mariána Čurillu, ktorý s partnerom vychováva dve deti.
Zoznámili sme sa v Košiciach na Pucungu, kde som moderovala debatu s vaším synom Jánom Čurillom a jeho kolegom Pavlom Ďurkom. Prišli ste ich tam podporiť s príbuznými a priateľmi zo Stropkova. Keď Jána vidíte na pódiu, ste naňho pyšná alebo máte skôr obavy?
Som naňho veľmi pyšná, ale, samozrejme, je tam aj obava, čo s ním ďalej bude. Vidíte, čo mu všetko robia, čo podnikajú, aby odišiel zo služby, ktorú má tak rád a ktorej by sa chcel aj naďalej venovať. Teší nás, že to nevzdáva a bojuje.
V Košiciach ste mi takisto hovorili, že to je celé tak trochu aj vaša vina. Ako ste to mysleli?
Pretože aj kvôli mne sa stal policajtom. Končila sa mu vojenská základná služba a ja som v tom čase robila ako občianska zamestnankyňa na polícii na okrese v Stropkove. Bola som na ekonomickom oddelení v pokladni, robila som výplaty, rozbory a podobne. Naša personálna pracovníčka vedela, že Janko je na vojne, a spýtala sa, či by nechcel ísť robiť policajta. On si už medzitým dal prihlášku na vysokú školu drevársku, bavila ho stolárčina, ale nakoniec na skúšky nešiel. Mne sa ten nápad celkom zapáčil, on bol také žihadlo, zdal sa mi súci na policajta. Zavolala som mu na vojnu, či by to nechcel skúsiť. Išli sme do Bratislavy na skúšky, psychotesty, tie urobil a už tam zostal pracovať.
Boli ste spokojná, keď ho prijali?
Veľmi. Ešte keď som bola mladá, strašne som túžila pracovať na polícii. Asi to má po mne. Bavilo ma robiť poriadok a tak, ale viete, ako to bolo vtedy v Stropkove, je to malé mesto a moja mama mi povedala: „Na políciu? A vieš, čo by o tebe ľudia rozprávali, že ty na polícii medzi samými chlapmi robíš?“ Také bolo vtedy myslenie. Takže keď som sa tam medzi policajtov dostala, hoci už aj v starobe ako občianska zamestnankyňa, bola som veľmi spokojná. Tak ako som bola vtedy rada, tak som si teraz, keď sa to s Jankom celé začalo, hovorila, bože, nemohol ísť na tú drevársku? Ale to už je osud.
