Denník N

Zastavte olympijské hry

Foto – TASR/AP

Ak olympijské hry nedokázali a ani nemôžu dosiahnuť svoje vznešené ciele, aký je cieľ tejto súťaže poznačenej firemným a vládnym gigantizmom?

Autor je komentátor The Washington Post
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Ak niekto, kto číta tento komentár, ešte stále verí na „olympijské ideály“, nech mi zavolá. Vlastním štadión v Riu de Janeiro a rád by som vám ho predal.

Zvláštna minulosť

Olympijské hry, dávno diskreditované rozsiahlou korupciou a nacionalizmom, ktoré mali pôvodne prekonať, zasiahla vlna škandálov, ktoré sú trápne aj v porovaní s úbohými štandardmi pokryteckého „olympijského hnutia“.

Je ťažké povedať, čo je hanebnejšie: nové a vieryhodné obvinenia Ruska, že okrem Zimných olympijských hier v Soči v roku 2014 zorganizovalo aj tajný, štátom podporovaný dopingový program, alebo fakt, že Medzinárodný olympijský výbor zveril prípravu podujatia despotickému režimu, ktorý vedie bývalý agent KGB bažiaci po sláve?

Aj čistotu Olympijských hier v Pekingu v roku 2008, ktoré mali tiež slúžiť ako výkladná skriňa diktatúry, neskôr poškvrnil objav dovtedy nezisteného dopingu, ktorý sa týkal 31 športovcov z dvanástich krajín. A podobné zistenia môžu pošpiniť aj londýnsku olympiádu z roku 2012.

Francúzski žalobcovia, pre zmenu, vyšetrujú podozrenia, že tak ako veľakrát v minulosti, aj pri rozhodnutí MOV prideliť olympijské hry v roku 2020 Tokiu hrali úlohu i úplatky.

Rovnaká prítomnosť

V Brazílii, kde sa má 5. augusta začať letná olympiáda, našla polícia a prokuratúra dôkazy, že sa olympijská infraštruktúra stala prameňom rôznych odmien a úplatkov. Potenciálne sú v tom zapletení niektorí z politikov, čo už teraz lietajú vo väčšom korupčnom škandále, ktorý destabilizuje brazílsku vládu. A to sa deje presne v čase, kedy by mala venovať pozornosť bezpečnosti a fungovaniu olympiády.

V odpovedi na obvinenia predstavitelia MOV chrlia rozhorčené vyjadrenia a vyhrážajú sa previnilcom, teda robia to, čo sme v minulosti videli už miliónkrát.

Pravdepodobnosť, že sľúbené reformy budú úspešné, je tiež rovnaká ako v minulosti. Pravdou je, že rôzne stimuly vplývajú na správanie ľudí. Účastníci olympiády na všetkých úrovniach sú konfrontovaní s obrovskými finančnými i politickými stimulmi, aby podvádzali alebo sa pokúsili podvádzať. Či už tak, že budú brať povzbudzujúce prostriedky, zmanipulujú výber dejiska hier, budú čerpať z vládnych fondov, ktoré organizátori púšťajú plným prúdom v snahe premeniť ich na efemérny ekonomický stimul. A nechcite, aby som začal písať o rozhodcoch.

Za harmonický rozvoj

Celé je to obrovský výsmech nádhernej myšlienke, ktorú formuloval zakladateľ moderných olympijských hier Pierre de Coubertin: „Na olympijských hrách nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa, pretože základnou vecou v živote nie je dobývať, ale dobre bojovať.“

Pri pohľade do minulosti – tá zahŕňa aj odpornú berlínsku olympiádu z roku 1936, kde bol hostiteľom Adolf Hitler – vyznievajú podobne prázdne aj slová z Olympijskej charty, že „cieľom olympizmu je zapojiť šport do služby harmonického rozvoja ľudstva s cieľom podporovať mierovú spoločnosť, ktorá sa stará o zachovanie ľudskej dôstojnosti“.

V skutočnosti sa olympijské hry opakovane stali javiskom, kde sa prejavila medzinárodná rivalita, napríklad v podobe vzájomných amerických a sovietskych bojkotov v časoch studenej vojny alebo v podobe teroristických útokov, ktoré pokazili letné olympiády v Mníchove v roku 1972 a v Atlante v roku 1996. Hrozba ďalšieho podobného incidentu núti hostiteľské krajiny, aby zebezpečili nevyhnutné, no tiež nevhodné bezpečnostné opatrenia, ako je napríklad mobilizácia polície a armády, aby patrolovali pri oslave medzinárodného mieru a harmónie.

Niektoré hostiteľské krajiny využili prípravu na olympiádu ako ospravedlnenie toho, že sa zbavovali nepohodlných domácich záležitostí. Bolo to tak v Mexiku, kde zmasakrovali protestujúcich študentov, aby zabránili nepokojom, ktoré mohli pokaziť olympiádu v roku 1968. Bolo to tak aj v Južnej Kórei, kde internovali tisíce soulských bezdomovcov, ktorí by mohli pokaziť imidž krajiny počas olympiády v roku 1988.

Svet bez hier

Ak olympijské hry nedokázali a ani nemôžu dosiahnuť svoje vznešené ciele, tak potom akému zvláštnemu účelu – okrem obohatenia firiem s dobrými stykmi a k nafukovaniu štátneho ega – slúži táto súťaž vo firemnom a vládnom gigantizme?

Nič mi nenapadá. Špičkové medzinárodné súťaže vo všetkých športoch, na ktoré si spomeniete, už predsa existujú. Ak máte, tak ako veľa iných ľudí, radi športovú drámu, dostanete svoju dávku aj tu. Aj tieto súťaže sú skomercializované a náchylné ku škandálom, ale aspoň nepredstierajú, že podporujú mierovú spoločnosť a zachovávajú ľudskú dôstojnosť.

Bez olympijských hier by bol svet každé dva roky o niečo menej vzrušujúci, no tiež značne čestnejší.

© Washington Post

Teraz najčítanejšie