Európska maturita

Na prahu nášho úniového predsedníctva sa o ňom síce veľa hovorí, ale neregistrujem zásadnejšiu verejnú reflexiu o tom, akej Únii to vlastne ideme predsedať, aké sú naše politické priority pre Úniu a ako dokážeme skĺbiť naše záujmy s úniovými dynamikami.

Technická diskusia

Diskusia o Únii zo strany našich vládnych predstaviteľov je obsahovo vyprázdnená. Ich prítomnosť v médiách je výrazná. Avšak drvivá väčšina ich príspevkov do verejnej diskusie sa sústreďuje na otázky technickej a procedurálnej prípravy predsedníctva. Doťahujú sa personálne kapacity, dolaďuje sa jazyková príprava úradníkov a otázky prezentačných predmetov, kupujú sa logá, rýchlosťou svetla sa opravujú cesty, zabezpečuje sa ozvučenie a catering na stretnutia a rokovania.

Toto všetko je dôležité, pretože naša krajina, ktorá ešte stále trpí tichými tikmi z niekdajšieho oprávneného onálepkovania ako „čiernej diery Európy“, si nechce v očiach Európy privodiť ďalšiu blamáž. Toto my Slováci musíme dať – a najmä sa nám nesmie stať taký trapas ako bratom Čechom, že by sa nám počas predsedníctva rozpadla vláda.

Predsedníctvo je skutočne z veľkej časti o schopnosti štátnej administratívy koordinovať úniovú politiku. Pri vstupe do Únie sme totiž museli spĺňať tri takzvané Kodanské kritériá, z ktorých jedno hovorilo o tom, že nová členská krajina musí mať verejnú správu schopnú efektívne prevziať zodpovednosť a fungovať v kontexte spoluvytvárania úniovej politiky. V roku 2004 naša štátna správa z hľadiska kvality ľudských zdrojov a efektívnosti fungovania jednoducho nebola pripravená v Únii fungovať a toto bola jedna z oblastí, pri ktorej sa pri hodnoteniach našej pripravenosti na vstup privieralo množstvo očí.

Šesť mesiacov predsedníctva tak bude určitým testom či maturitou, ktorá ukáže, či spĺňame tretie Kodanské kritérium, už teraz sa však dá povedať, že to, že stovky úradníkov vládnych rezortov absolvovali školenia v jazykoch a kurzy vedenia zasadnutí, je veľkým prínosom.

Otázkou však je, ako dlho hodlá tému administratívno-technických príprav predsedníctva rezort diplomacie ešte otáčať. Únia, ktorej politiky budeme šesť mesiacov koordinovať totiž čelí bezprecedentným krízam. A účasť Slovenska na politikách Únie takisto. Skúsme sa teda zamyslieť nad tým, čo sa to s Úniou deje a ako by sme mohli na to odpovedať.

Naše existenčné krízy

Únii reálne hrozí výrazné obmedzovanie výdobytkov, ktoré vznikli z integračnej spolupráce. Okrem objektívnych príčin súvisiacich s migračnou, finančnou a demokratickou krízou v Únii súvisia tieto rozpadové procesy aj s cielenými snahami putinovského režimu destabilizovať spoločnosti členských štátov.

Deje sa to za pomoci Kremľom podporovanej propagandistickej mašinérie blogerov a web-masterov, ako aj prostredníctvom finančnej a inej podpory xenofóbnych strán podrývajúcich spoluprácu v Únii. A máme tu aj fragmentačné tendencie súvisiace primárne s podhubím podpory brexitu, ale aj rôzne druhy regionálnych separatizmov od Škótska po Katalánsko.

Tento vývoj vzbudzuje obavy, pretože pre Slovensko je prináležitosť k dobre fungujúcej EÚ náhradou vlastnej idey štátnosti. Alebo, lepšie povedané, prináležitosť k Únii posilňuje našu slabo etablovanú štátnu identitu.

Veď čo nás skutočne zmobilizovalo k modernizačnému spoločenskému pohybu vedúcemu k odmietnutiu mečiarizmu v druhej polovici 90. rokov a k rozhodnutiu nanovo definovať civilizačnú príslušnosť Slovenska k Západu? Zrejme najmä hrozba, že tento štát nebude patriť do európskeho a transatlantického klubu a schengenské hranice nás obkolesia zo severu cez západ až na juh.

Komu veríme

Je známe, že Slováci dlhodobo kladne vnímajú EÚ a jej podpora v našej verejnosti sa blíži k 70 percentám, čo patrí k najvyšším hodnotám v Únii. Slováci tiež viac dôverujú európskym inštitúciám ako svojim vlastným. Ak vychádzame z dát Eurobarometra z roku 2014, Európskemu parlamentu dôverovalo 50 percent Slovákov, kým NR SR dôverovala len štvrtina populácie. Európskej komisii dôverovalo 47 percent ľudí, kým vláde SR len 27 percent Slovákov.

Na čerstvejšie čísla si budeme musieť počkať, avšak vzhľadom na fragmentovaný a politicky nejasný, respektíve hodnotovo pochybný charakter veľkej časti súčasnej NR SR sa dá očakávať, že dôvera v túto inštitúciu sa bude ďalej oslabovať. Podobne to môže byť aj s vládou SR, ktorá vznikla ako nevyhnutný konglomerát ideovo nekompatibilných koaličných partnerov.

Ukotvenie v EÚ je teda pre našu spoločnosť a štát stabilizačným a konštitutívnym faktorom. Konštruktívny vzťah k Únii je pri oslabenej dôvere vo vlastné politické inštitúcie dôležitým zdrojom aspoň akej-takej stability. Neznamená to nekriticky vnímať Úniu, ale snažiť sa o zachovanie a rozvoj jej funkčnosti v kľúčových oblastiach vládnutia.

Znamená to podporovať dlhodobé priority vrátane ochrany schengenu v jeho súčasných hraniciach, ochrany eurozóny a jej členských krajín, rozvoj ekonomickej a spoločenskej prosperity, stabilizáciu susedstva Únie a celkovo zachovanie jednoty členských krajín Únie pri zachovaní ich odlišností.

Naše priority

Na rozdiel od obdobia pred prijatím Lisabonskej zmluvy, teda pred rokom 2009, keď predsedajúce krajiny Únie výrazne presadzovali vlastné priority v politike Únie, je dnes predsedníctvo Rady EÚ primárne o administratívno-technickom zabezpečení behu množstva rokovaní v rôznych formátoch v Bruseli i v hlavnom meste predsedajúceho členského štátu.

Najvýraznejšou zmenou je oblasť spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, kde sú koordinačné úlohy pri príprave agendy zasadnutí pracovných skupín v Rade pre zahraničné záležitosti takmer úplne presunuté do bruselských inštitúcií, a to najmä do takzvanej Európskej služby pre vonkajšiu činnosť. No aj tak existuje priestor pre predsednícku krajinu, aby sa sústredila na dosiahnutie posunov v politických agendách, ktoré patria medzi jej priority.

V našom prípade sú prioritné viaceré oblasti. Patria medzi ne, po prvé, otázky usporiadania vládnutia a prípadného prehlbovania integrácie medzi krajinami eurozóny. Po druhé, otázky ekonomického rastu a rozvoja jednotného digitálneho trhu v Únii, energetickej Únie a Transatlantickej zóny voľného obchodu (TTIP). Po tretie, udržanie stabilného schengenského priestoru a ochrany jeho vonkajších hraníc. Po štvrté, udržanie perspektív ďalšieho rozširovania Únie a dôraz na podporu stabilizácie v krajinách susedstva EÚ.

Vo všetkých týchto oblastiach máme vlastné priority, ktoré priebežne v úniovej politike presadzujeme. Nie je to však tak, ako sa to niekedy prezentuje, že by nám ich úloha predsedníckej krajiny umožňovala silnejšie presadzovať či nebodaj partnerov valcovať. To robí podaktorý slovenský „preceda“, ale nie európsky predseda.

Úspech predsedníctva sa totiž tradične meria podľa schopnosti predsedníckej krajiny navrhovať spoločné a kompromisné riešenia. Garnitúra predsedníckej krajiny musí byť schopná obmedziť dôraz na vlastné záujmy a dokázať jednotlivé politiky vnímať zo širšieho európskeho pohľadu, berúc do úvahy perspektívy európskych partnerov i tretích strán. Miera schopnosti preukázať takúto formu reflexívneho vykonávania európskej politiky je skutočným testom európskosti krajiny.

Test európskosti

Preto sa musí sústrediť na viaceré otázky. Po prvé, ako zabezpečiť férové usporiadanie vzťahov medzi hlbšie politicky integrovanou eurozónou a krajinami, ktoré v eurozóne nie sú a v dohľadnom čase ani nebudú, teda s väčšinou našich susedov. Musíme tu premostiť prehlbujúce sa napätie medzi dvoma kľúčovými dôrazmi našej európskej politiky: udržiavanie stability eurozóny a stability nášho regionálneho ukotvenia vo vyšehradskom rámci.

Po druhé, skoordinovať imigračné politiky krajín s takými odlišnými prístupmi ako Švédsko a Nemecko na jednej strane a Slovensko a Maďarsko na strane druhej. Znamená to upustiť od nášho zaťatého postoja v otázke prijímania utečencov a posunúť sa aspoň k určitej miere pragmatickosti a snahe konštruktívne pomôcť. Zároveň priateľsky pripomínať nemeckým a švédskym partnerom, že ich ústavné a politické tradície sú v otázkach imigrácie iné ako tie naše a Európska únia je práve o schopnosti rešpektovať tieto odlišnosti v spoločnom politickom usporiadaní. Praktické kroky pri vytváraní spoločnej agentúry EÚ na ochranu hraníc môžu byť jednou z platforiem na konštruktívnu spoluprácu všetkých členských krajín.

Po tretie, je nutné pripustiť nutnosť predĺženia sankcií voči Rusku vzhľadom na pokračujúcu okupáciu Krymu, ktorá je v rozpore s medzinárodným právom, ako aj vzhľadom na pokračujúcu ruskú podporu vojnových aktivít na východnej Ukrajine.

Vo všetkých oblastiach európskych politík bude pre nás teda predsedníctvo v Únii testom, či dokážeme rozšíriť naše uvažovanie od administratívno-technického výkonu smerom k politickým prioritám, a tam potom rozlíšiť úzke národnoštátne vnímanie od celoeurópskej perspektívy.