Putin vymenil väzňov a prehral

Keď v marci ruský súd odsúdil ukrajinskú pilotku Nadiju Savčenkovú na 22 rokov, ukrajinská vojačka sa pustila do ostrého útoku proti „totalitnému režimu“ prezidenta Vladimira Putina, vyskočila na lavicu a sudcovi ukázala prostredník. Jej samej, jej obhajcovi, prokurátorovi i sudcovi bolo jasné, že tak dlho sedieť nebude: vymenia ju za iných väzňov. V stredu sa vrátila na Ukrajinu.

Proces i výmena sú súčasťou bolestivého a chaotického konfliktu na východnej Ukrajine, a ilustrujú veľký rozdiel medzi dvoma režimami.

Mosty špiónov

Výmena väzňov počas nevyhlásenej vojny je stará tradícia. Pre špionážne služby, aj tie ruské, je vecou hrdosti, aby sa ich agenti dostali späť. Jednu z prvých takýchto výmen počas studenej vojny nedávno zobrazil Steven Spielberg vo filme Most špiónov. Sovietsky zväz vymieňal všetky druhy rukojemníkov – ruských disidentov, západných novinárov a akademikov – za zajatých špiónov.

V období novej „studenej vojny“ medzi Ruskom a Západom si Rusko s USA či s Veľkou Britániou rukojemníkov nevymieňa, zameriava sa však na svojich susedov – iné postsovietske štáty. Minulý september pri klasickej scéne na moste vymenili estónskeho spravodajského dôstojníka Estona Kohvera, o ktorom Estónsko tvrdí, že ho zajali na jeho území, za Alexeja Dressena, ktorý bol v roku 2012 odsúdený za špionáž pre Rusko.

Ukrajinská hrdinka

Tridsaťpäťročná Savčenková vždy snívala o tom, že sa stane vojačkou. Po tom, čo rok študovala žurnalistiku, sa dostala na vojenskú akadémiu a slúžila v ukrajinských vzdušných silách. Absolvovala dokonca aj misiu OSN v Iraku. Neskôr sa kvalifikovala na pilotku vrtuľníka.

Keď na jar 2014 začali proruské sily na východe Ukrajiny ozbrojený boj, ukrajinská armáda takmer nebola schopná bojovať. Obranu Ukrajiny vzali do rúk takzvané dobrovoľnícke prápory, kde často slúžili aj krajne pravicoví aktivisti. Hoci bola Savčenková stále v aktívnej službe, pripojila sa k dobrovoľníckej jednotke.

Podľa Savčenkovej verzie, ktorú pomerne presvedčivo opísala v knihe napísanej v ruskej väzbe (túto verziu potvrdili aj ukrajinskí predstavitelia), ju v júni 2014 zajali separatistickí militanti v blízkosti Luhanska a previezli ju do Ruska. Tam ju obvinili, že je spolupáchateľkou vraždy dvoch novinárov z ruskej štátnej televízie. Podľa ruských prokurátorov úmyselne naviedla paľbu na oblasť, kde novinári zahynuli.

Väzenkyňa bola vzdorovitá, na súde rozprávala len po ukrajinsky, nosila tričká s ukrajinskými symbolmi, vyhlásila a predlžovala hladovku. Na Ukrajine sa rýchlo stala hrdinkou, symbolom neskrotného ukrajinského ducha, symbolom, že ak už nepríde vojenské, tak aspoň morálne víťazstvo nad Ruskom.

V novembri 2014 ju dala na kandidátku jedna populistická strana a zvolili ju do ukrajinského parlamentu. Prezident Petro Porošenko sa opakovane zasadzoval za jej návrat a do Kyjeva ju priviezlo jeho osobné lietadlo. Ukrajinské úrady sa postarali o to, aby sa o jej kauze dozvedela aj zahraničná verejnosť a minulý rok jej Atlantická rada udelila Cenu slobody.

Zajatí Rusi

Zdalo sa, že Rusko má so Savčenkovou svoje plány. Kremeľský režim využíval skupiny vojenských spravodajcov, aby na východe Ukrajiny rozdúchavali nepokoj a koordinovali operácie rebelov. Nevycvičeným domácim bitkárom sa nedalo veriť a naivní nacionalistickí dobrovoľníci z Ruska by boli ešte horší. Jedného dňa mohli ruskí spravodajskí dôstojníci padnúť do pasce a následne by ich bolo treba zachrániť.

To sa stalo pred rokom. Ten istý dobrovoľnícky prápor, v ktorom bojovala Savčenková, zajal dvoch zranených operatívcov GRU Jevgenija Jerofejeva a Alexandra Alexandrova. Obaja priznali svoju príslušnosť a GRU rýchlo oznámila, že oboch prepustili pred mesiacmi a že ak bojovali na Ukrajine, tak len ako dobrovoľníci na strane rebelov. Pred súdom sa Jerofejev i Alexandrov označili ako nezamestnaní.

Kontrast v porovnaní so Savčenkovou nemohol byť ostrejší. Rusko vyzeralo ako krajina, ktorá sa o svojich ľudí zajatých na Ukrajine veľmi nezaujíma, pretože popieranie vojenského angažmán bolo dôležitejšie.

Dve ruské tradície

Bolo pravdepodobnejšie, že výmenu iniciuje Rusko, ktoré je v týchto veciach omnoho skúsenejšie. Porošenko popieral, že s tým bude súhlasiť. „Toto nie je vec výmeny. Nie, nie, nie, nie, nie,“ povedal minulý september pre Washington Post, kde rozprával aj o „obrovskom rozdiele“ medzi ukrajinskými „hrdinami a bojovníkmi agresora, ktorí boli zajatí na mojom území so zbraňami v rukách“.

Putin zjavne čakal, kým ukrajinská súdna mašinéria vynesie rozsudok – štrnásť rokov pre oboch rozviedčikov –, aby mohol začať vyjednávať. Potom očividne telefonicky hovoril s Porošenkom. Obaja prezidenti neskôr simultánne väzňov omilostili.

Na kyjevskom letisku Boryspil vítal Savčenkovú dav novinárov a politikov so slávnostnou náladou. „Tak ako sme dostali späť Nadiju,“ povedal Porošenko po tom, ako ju privítal doma, „tak dostaneme späť Donbas a Krym.“

Hoci to možno čítať tak, že navrhuje nejakú formu výmeny za územia okupované Ruskom a rebelmi, bolo to prevdepodobne len úprimné nadšenie lídra, ktorý v poslednom čase nepočul veľa dobrých správ.

Na moskovskom letisku Vnukovo čakali Alexandrova a Jerofejeva len ich manželky. Putinov hovorca Dmitrij Peskov povedal, že Putin nemá v pláne stretnúť sa s nimi. Kým Savčenkovú oslavujú, bude z nej nacionalistická politička a možno aj magnet pre radikálne sily, ruskí rozviedčici upadnú do zabudnutia. Ruské spravodajské služby si splnili svoju tradičnú povinnosť, no podľa inej ruskej tradície im ich zajatie zabráni, aby sa z nich stali hrdinovia.

Ukrajinské víťazstvo

Ani Rusko, no ani Ukrajina nie sú v konflikte bez viny. Aidar, Savčenkovej ultranacionalistický prápor, by zrejme v každej európskej krajine postavili mimo zákon. Ale príbeh Savčenkovej a dôstojníkov GRU ukazuje, prečo je ľahšie sympatizovať s Ukrajinou.

Savčenkovej vzdor a oduševnelá ukrajinská obrana vojačky boli čistejšie a ľudskejšie ako oficiálne ruské odmietnutie a zdráhavá záchrana Alexandrova a Jerofejeva. Nakoniec, Savčenková svoje zajatie vysvetlila lepšie ako ruskí dôstojníci: obraňovala svoju krajinu. Muži z GRU poslúchali rozkazy, ktoré nespochybňovali, a bojovali proti susednej krajine, ktorá Rusko nenapadla.

V tomto zmysle nešlo o vyrovnanú výmenu, ale o morálne víťazstvo Ukrajiny.

© Bloomberg