Ako na dejiny? Ako v amerických múzeách

Autor je šéfredaktorom týždenníka Respekt

Pri nedávnej debate v Brne sa pri mne zastavil mladý Slovák, ktorý študuje na Masarykovej univerzite a apeloval na mňa, aby médiá viac vzdelávali jeho generáciu o hnedej a červenej totalite. “V škole som sa o tom nedozvedel nič. Úplne nič. Ako je to vlastne možné?“Pýtal sa ma. Kládol otázky, ktoré  už roky rieši slovenská, ale aj česká spoločnosť. Môžem sa mýliť, ale pri debate s mojimi slovenskými priateľmi počúvam, že je to tu ešte o niečo horšie ako v Česku, čo sa mi skoro ani nechce veriť.

Otázky mi pripomenuli návštevu amerických múzeí, ktorú som podnikol pred niekoľkými dňami v americkom Austine. Vždy ma fascinovalo, ako je možné, že americká spoločnosť dokáže byť taká otvorená a liberálna, hoci sa v nej mieša toľko kultúr. A aj keď niekto chodí s turbanom na hlave, cíti sa byť hrdým Američanom. Múzeá, ktoré sa nejako venujú americkej histórii, ponúkajú čiastočnú odpoveď. Nielen že sú skvelé, plné interaktívnych vymožeností, ktoré spôsobujú, že sa nenudíte, ale keď do nich zavítate v dopoludňajšom čase, neustále stretávate stovky detí, ktoré sem chodia so školou či s rodičmi.

Ako mi vysvetlil môj známy, ktorý učí na americkej škole, vzdelávací systém je tu v mnohom opačný než u nás. Oveľa menší dôraz sa kladie na treťohory, viac sa rozpráva o amerických dejinách, teda najmä posledných troch storočí. V múzeu, ktoré sa venovalo texaským dejinám, som počúval diskusiu učiteľky s deťmi, ktoré mohli mať tak maximálne dvanásť rokov. Bol to svojím spôsobom rozhovor so seberovnými partnermi. Vždy porozprávala nejakú historku a okamžite sa pýtala detí, ako by reagovali ony. A to vrátane takej chúlostivej témy, ako je prístup Texasu  k černochom pred občianskou vojnou Severu proti Juhu, počas ktorej bol Texas na strane otrokárov.

Podobný zážitok som mal v Prezidentskej knižnici Lyndona B. Johnsona, ktorá je tiež v Austine. Johnson sa ujal úradu po atentáte na Johna F. Kennedyho, ale aj keď mu chýbal esprit jeho mladšieho predchodcu, zmenil Ameriku ako málokto. Bol to totiž on, kto presadil množstvo kľúčových ľudskoprávnych a sociálnych zákonov. Knižnica je súčasne aj múzeum s množstvom pozoruhodných artefaktov (napríklad biblia, nad ktorou skladal sľub v lietadle po tom, čo bol Kennedy zastrelený), dôležitejšie však je, že vďaka moderným technológiám sa tu návštevník môže na chvíľu stať partnerom prezidenta a pomáhať mu rozhodnúť sa, aké kroky má podniknúť a s akými argumentmi má prísť. Návštevník tak už nie je len hosť, stáva sa trochu aj aktérom a získava silnejší vzťah k tomu, čo sa v šesťdesiatych rokoch v Spojených štátoch odohrávalo.

Možno nebudem veľmi preháňať, keď poviem, že som sa z niekoľkohodinovej návštevy tohto múzea dozvedel o moderných dejinách viac, ako za celé svoje štúdium v škole. Evidentne to však nezaujalo len ma, deti sa tu nadšene bavili (je pravda, že keď neveriacky pozerali na vytáčacie telefóny, pocítil som pribúdajúce šediny) a pobehovali od jednej atrakcie k druhej.

Americký prístup je taký, že nie je úplne nutné poznať naspamäť všetky historické dáta, ale chápať, aké má krajina korene. Z čoho vychádza, a že taká obrovská krajina s toľkými odlišnými kultúrami môže fungovať jedine vtedy, ak ctí svoje základné hodnoty. Aké pevné tie základy sú, teraz napokon Amerika testuje v prezidentskej kampani.

Tento model vzdelávania-výchovy by sme mali prijať tiež. Umožňuje totiž dejiny vnímať, nie len čítať (a to navyše v tom lepšom prípade). Médiá môžu a majú o histórii informovať, ale nikdy nenahradia vzdelanie, ktoré môžu prinášať školy.