Dnešný traktorista musí byť takmer informatik, hovoria farmári z juhu Slovenska o živote poľnohospodárov

Dnešný farmár musí byť agronóm, účtovník, ekonóm, veterinár, mechanik aj živiteľ rodiny. Hovoria to poľnohospodári z južného Slovenska, s ktorými sme sa rozprávali o tom, prečo sa ich profesia dostala na okraj spoločnosti a aké šance majú na trhu farmári, ktorí riadia malé hospodárstva.

Neexistuje jednoznačná definícia toho, čo presne je malý farmár. Štatistický úrad klasifikuje farmy podľa metodiky EÚ, teda na základe ekonomického výkonu a veľkosti obhospodarovanej pôdy. No neexistuje presná hranica medzi malým, stredným a veľkým hospodárstvom.

V našom texte sa venujeme najmä tým, ktorí nehospodária na veľkostatkoch. Do štatistík sa totiž započítavajú aj najmenšie domácnosti, ktoré obrábajú záhradu alebo polia do pol hektára, ale aj obrovské farmy s výmerou 10- až 20-tisíc hektárov. Štatistika považuje za najväčšie tie farmy, ktoré majú viac ako tisíc hektárov.

Maďarský sociológ Imre Kovách vo svojej štúdii z roku 2016 rozdelil farmárov do troch kategórií: veľkostatkárov, malé a stredné farmy a domácnosti, ktoré produkujú výhradne pre vlastnú spotrebu.

Z lásky k pôde

O živote a práci malých a stredných farmárov sme sa rozprávali s dvoma odborníkmi – s Bálintom Vargom z Lehníc (okres Dunajská Streda) a Tomášom Tankóm z Rimavskej Soboty. Obaja sú súčasťou programu regionálnych poradcov Agrárnej komory Slovenska. Cieľom ich práce je pomáhať farmárom na juhu Slovenska.

Život rodiny, ktorá vedie hospodárstvo pre vlastné účely, ilustrujeme na príbehu manželov Jánosa a Barbary Csókovcov, ktorí opustili život vo veľkom meste a presťahovali sa na samotu, kde si vybudovali sebestačnú usadlosť.

„Bez citového puta k pôde to nejde,“ hovorí Bálint Varga, ktorý študoval ekonómiu, no keďže jeho rodičia boli farmári, vyrastal obklopený zvieratami a poľom. Aj dnes majú menšiu rodinnú farmu — najprv pestovali zeleninu, neskôr sa pustili aj do pestovania poľných plodín a do chovu zvierat.

Podobne je na tom aj Tomáš Tankó, ktorý je vyštudovaný poľnohospodársky inžinier. Jeho rodina hospodári na 240 hektároch pri Rimavskej Sobote, kde majú ornú pôdu, lúky aj pasienky. Okrem toho prevádzkujú aj vlastnú mäsovýrobu a mäso predávajú priamo vo vlastnom obchode.

„Nevyrábame toľko, aby sme mohli dodávať veľkým reťazcom, navyše ich podmienky sú pre menších producentov takmer nesplniteľné,“ vysvetľuje Tankó.

Tiene minulosti

Obaja farmári sa zhodujú, že klesajúci záujem o poľnohospodárstvo súvisí aj s dedičstvom kolektivizácie. „Ľuďom zobrali majetok, pracovali síce na tej istej pôde, ale už nebola ich. Preto potom svoje deti odhovárali od hospodárenia a posielali ich do priemyselných miest,“ vysvetľuje Tankó.

Po páde socializmu síce ľudia dostali pôdu späť, no mnohí už nemali silu ani motiváciu pokračovať. Farmári, ktorí začali hospodáriť v 90. rokoch, sú dnes často v dôchodkovom veku, no mladí, ktorí by ich nahradili, neprichádzajú.

Podľa Vargu je problém aj v tom, že poľnohospodárska práca stratila spoločenskú prestíž. Pre mladých nie je atraktívne, že si svoj čas nemôžu zorganizovať sami. „Nedá sa to robiť od ôsmej do štvrtej. Ak je žatva alebo treba pracovať, neexistujú víkendy ani sviatky. A ešte k tomu nás riadi počasie,“ dodáva.

Malí to majú ťažké

Malí a strední farmári sú v nevýhode oproti veľkým podnikom. Poľnohospodárstvo je kapitálovo náročné — stroje stoja státisíce eur, skladovanie je drahé a investície sa vracajú až po rokoch.

„Veľké podniky si môžu dovoliť právnikov, účtovníka, poradcu. Malý farmár všetko robí sám,“ vysvetľuje Varga. A prístup k úverom je ďalšia prekážka. „Ak farmár chce predať svoj podnik s pôdou, strojmi a budovami inému farmárovi za milión eur, banka sa mu vysmeje. Ale veľká firma na ten istý cieľ úver bez problémov dosiahne,“ hovorí Tankó.

Rovnako je to s dotáciami. Na stroje síce existujú príspevky, ale peniaze prídu až spätne, takže farmár si musí najprv zohnať celý objem peňazí.

Veľké podniky navyše nakupujú vo veľkom, preto majú výrazné zľavy na osivá, hnojivá aj agrochémiu. A keďže realizujú väčšie investície, dostanú vyššie investičné dotácie, hoci podmienky sú rovnaké pre malého aj veľkého farmára.

V prípade platieb na plochu je systém mierne výhodnejší pre menších do 150 hektárov, no podľa Vargu to nestačí. „Prebieha tu koncentrácia pôdy. Ak niekto skončí s hospodárením, jeho pôda často skončí u veľkých firiem.“

Sedliak musí byť superman

„Kedysi sa hovorilo ‚hlúpy sedliak‘. Sedliak však nikdy nebol hlúpy, a dnes musí byť zároveň agronóm, účtovník, ekonóm, veterinár, mechanik aj živiteľ rodiny,“ hovorí Tankó.

„Aj traktorista musí byť takmer informatik, aby vedel ovládať moderný traktor za 300-tisíc eur,“ dodáva.

Základné IT zručnosti sú dnes nevyhnutnosťou — komunikácia s úradmi, žiadosti o dotácie či administratíva prebiehajú výhradne online. Kým veľké firmy majú na to špecializovaných zamestnancov a drahé softvéry, malý farmár to musí všetko zvládnuť sám — popri práci na poli či pri zvieratách.

S tým sa snaží pomáhať sieť regionálnych poradcov, ktorí farmárom radia pri byrokracii, žiadostiach a upozorňujú ich na dôležité termíny.

Spolupráca ako riešenie

Riešením by mohli byť družstvá — podobne ako v niektorých západných krajinách. Viacerí farmári by si mohli spoločne kúpiť stroje, dohodnúť sa na spoločnom predaji a vyjednávaní s odberateľmi. Na Slovensku však stále pretrváva nedôvera a zlá skúsenosť s bývalými JRD.

Podľa Tankóa sa však čoskoro situácia zmení. Uvádza príklad: dnes už nikto nemá vlastný kombajn. Žatvu robí špecializovaná firma. Ale majitelia týchto firiem tiež starnú a pomaly nebude mať kto žať. Jediné riešenie je, že sa farmári poskladajú na kombajn a budú si sami žať.

Zmena musí prísť aj od spotrebiteľov

Aj keď sa môže zdať, že farmárske trhy prežívajú renesanciu – napríklad obľúbený trh v Tomášikove pri kaštieli Esterházyovcov – podľa Vargu ide len o úzku skupinu uvedomelých spotrebiteľov. Väčšina ľudí stále nakupuje v supermarketoch.

„Konzumná spoločnosť sa odtrhla od pestovateľov. Nevadí nám kúpiť v zime hrozno alebo melón, a pritom nepodporujeme domácich farmárov. V tomto zaostávame za krajinami ako Rakúsko či Poľsko,“ hovorí Varga. „Stalo sa mi aj to, že v kaviarni som si mohol objednať fľašu islandskej ľadovcovej vody, ale čerstvú vodu zo Žitného ostrova mi dali len v malom pohári.“

Život na samote

Sociológ Imre Kovách vo svojej už spomínanej práci rozdelil aj najmenšie hospodárstva produkujúce pre vlastnú spotrebu do dvoch kategórií: jednu skupinu tvorí vidiecka populácia žijúca v chudobe, pre ktorú je produkcia vlastných potravín akousi stratégiou prežitia.

Zároveň sa prax sebestačnosti v oblasti výroby potravín, „tvorba a konzumácia potravín považovaných za zdravé a pochádzajúce z bezpečných zdrojov, ako aj prevádzkovanie hobby fariem, stalo motiváciou aj pre rodiny strednej a vyššej strednej triedy“.

Nejde pritom iba o produkciu potravín, ale aj o únik z mestského života, ktorý sa v posledných rokoch stal trendom.

Príbeh manželov Csókovcov ukazuje, že hospodárenie môže byť aj životnou filozofiou. János pochádza z Dolného Štálu z okresu Dunajská Streda, Barbara z maďarského Kecskemétu. Oboch ich život zavial do Budapešti, kde sa zoznámili. V roku 2017 si kúpili starú usadlosť pri maďarskom meste Lajosmizse.

Predtým nemali žiadne skúsenosti s hospodárením. Do starého domu sa zamilovali a postupne ho premenili na sebestačné hospodárstvo. Veľa pomoci dostali od rodiny a priateľov, ale v podstate sami zistili, ako funguje hospodárenie a – ako hovoria – vytvorili malú oázu na maďarskej nížine.

Pestujú zeleninu vo vyvýšených záhonoch, vysadili 40 až 50 ovocných stromov, majú sliepky, kačky aj mangalice, ktoré si sami chovajú a spracúvajú. János, ktorý je vyštudovaný ekonóm, si väčšinu rodinného domu postavil vlastnoručne.

Zo starých budov farmy zostala len jedna, ktorú teraz používajú ako letnú kuchyňu.

Z potravín a ovocia vypestovaných bez použitia chemikálií a z vlastnej pálenky nepredávajú nič – pálenku ani nemôžu predávať. Čo nepotrebujú, rozdajú príbuzným a priateľom.

To všetko popri tom, že obaja stále pracujú. „Odvtedy, čo tu žijeme, neprejde deň, aby sme niečo nerobili,“ hovorí János. Tunajší život by už nevymenili za nič na svete, dodáva.