Návrat do života po rakovine je ťažší ako liečba, hovoria dve ženy, ktoré mali karcinóm prsníka

„Asi to najhoršie, čo som počula, boli reči typu, že aj tak raz všetci zomrieme,“ rozpráva Jana Šišková, ktorá sa dvakrát liečila na rakovinu prsníka.

Absolútne nemiestne je aj spomínanie na iných ľudí z rodiny, ktorí mali rakovinu a zomreli, alebo vety typu „to zvládneš“.

„Ak chce rodina a blízki pre ženu niečo urobiť v prvých fázach, keď je ako pacientka v úplnej hmle a nevie sa príliš zorientovať v liečbe a postupoch, nech si vyhľadajú dôveryhodné zdroje a nájdu informácie napríklad o možnostiach second opinion, teda druhého lekárskeho názoru. Ale nezaťažovať ju nejakými podrobnosťami, čo si naštudovali,“ odporúča Žofia Lysá, ktorá prekonala ťažkú formu karcinómu prsníka.

Vo videopodcaste O čom ženy nehovoria obe bývalé onkopacientky a priateľky hovoria, že ešte náročnejšie obdobie prišlo po liečbe, keď už ich okolie očakávalo, že všetko má byť ako predtým a aj ony majú fungovať ako pred chorobou. Pritom ani po prekonaní operácií, chemoterapií a ožarovaní sa človeku fyzicky ani psychicky nemusí uľaviť a často sa naďalej cíti slabý a nepochopený.

Nádorové ochorenie alebo aj akékoľvek iné ťažké ochorenie zasiahne človeka veľmi hlboko, v sekunde sa ocitne v hraničnej situácii. Ako vám lekárka alebo lekár oznámili, že máte karcinóm prsníka?

Jana Šišková: Mne dosť otvorene. Nahmatala som si hrčku, prišla som k lekárovi, ktorý mi urobil sono, a v podstate som už z toho, ako sa správal počas vyšetrenia, videla, že tam nie je všetko v poriadku. Hneď som sa spýtala, čo sa deje, a on mi odpovedal, že to, žiaľ, vyzerá na karcinóm prsníka. Mala som hneď informáciu, že je to na 99 percent karcinóm prsníka.

Oznámil vám to lekár či lekárka primerane citlivo?  

Jana Šišková: Prvý moment tej komunikácie si vôbec nepamätám, lebo mňa v tom momente, ako mi povedali, že je to karcinóm prsníka, vyplo. Nevedela som to emocionálne uchopiť.

Žofia Lysá: Ja si na ten pocit presne pamätám. U mňa diagnóze predchádzal dlhší diagnostický proces, čo sa u mladších žien do štyridsať rokov môže stať. Niekedy býva karcinóm diagnostikovaný v pokročilom, treťom štádiu. To sa stalo aj mne. Keď mi odobrali vzorku na biopsiu, už som tušila, že ten výsledok pravdepodobne nebude dobrý.

Spomínam si na to čakanie v čakárni. Pripadala som si ako pred nejakou štátnicou. Pamätám si, že keď mi pán doktor oznámil diagnózu, tak sa vo mne rozlial pokoj, že po tom dlhom období čakania a neistoty som vedela, čo mi je.

A spomínam si, že po informácii, že mám agresívny typ karcinómu prsníka, okamžite nasledovala aj informácia, že na tento typ karcinómu prsníka existuje jedna fantastická moderná liečba, ktorá zapadne ako kľúč do zámku a zneškodňuje nádorové bunky. S tou ťažkou správou si pamätám aj povzbudenie.

Stretli ste sa u svojich priateliek alebo známych z občianskeho združenia Amazonky aj s nejakými neprimeranými oznámeniami diagnózy, ktoré sa ich dotkli?

Žofia Lysá: Určite. Myslím si, že množstvo žien sa to dozvie dosť necitlivým spôsobom alebo s tou informáciou zostanú následne samy a nevedia, čo ďalej. Stáva sa to. Koľko je ľudí, toľko je lekárov a prístupov k pacientovi.

Jana Šišková: Stretávam sa s tým, že najmä u mladých žien sa podceňuje a zľahčuje, keď prídu s nejakými príznakmi. Ani odborníci im neveria, že by to mohol byť karcinóm. Poznám príbeh, keď jednej 26-ročnej žene dosť trvalo, kým si vybojovala to, aby dostala príslušné vyšetrenia. Tam vidím problém.

Obe ste prekonali rakovinu prsníka. Pre mnohé ženy s touto diagnózou je už ochorenie veľmi citlivá vec, nie o tom ešte s niekým hovoriť. Možno im hneď napadne, že prídu o prsník, že je to obrovský zásah do tela. Čo ste cítili vy, keď ste o tom doma premýšľali? 

Jana Šišková: Prvýkrát mi nádor vybrali, takže vtedy som to až tak neriešila. Ale dosť som riešila vlasy a vzhľad. To som si vedela predstaviť – ako vyzerajú onkopacienti. No vôbec som si nevedela predstaviť, čo ma čaká po psychickej, fyzickej a emočnej stránke.

Žofia Lysá: V mojom prípade to bolo trošku iné, u mňa už mal karcinóm prsníka aj iné sprievodné príznaky ako napríklad výrazné chudnutie. Vlastne som už na začiatku liečby mala takzvanú nádorovú podvýživu, preto u mňa už veci ako prsník a vlasy šli úplne bokom. Moje telo muselo zvládnuť náročnú rok a pol trvajúcu liečbu, ktorá ma čakala. Určite som sa bála bezprostredného ohrozenia života. Myslela som na deti.

Spomínam si, že som pociťovala odhodlanie, že to musím nejako zvládnuť. Ale, samozrejme, sú fázy prijatia ochorenia, je to dlhodobý proces. Zaplavia vás silné emócie, človek postupne prechádza fázou smútku, že život sa naozaj prevracia naruby, potom nasleduje fáza prijatia, že rakovina je na nejaký čas súčasťou nášho života a musíme život do veľkej miery prispôsobiť liečbe.

Jana Šišková: Ja som ešte mala aj fázu hnevu. Hnevala som sa, cítila som sa ukrivdená, že som