Exminister školstva Juraj Draxler vydal politický triler. Prečítajte si úryvok z jeho novej knihy

Predmestská univerzita hučala ako rozvášnený kravín, krik sa zabodával do múrov z červených tehál, dôstojne hranatá vstupná hala a priľahlé schodištia získavali v návale pulzujúcich tiel bizarné hundertwasserovské krivky.

„Napravo sú Angličania, vychovaní na slanine a klobáskach, na ovsenej kaši alebo na cornflakes. Rozpoznáš ich podľa toho, že tie prvé dve kategórie majú hrubé krky a hranaté brady, tí vločkoví sú trochu jemnejší a majú veľké vnímavé oči. Sme to, čo jeme, brat.“

Veľkú černoch na mňa kamarátsky šibrinkoval hrubým palcom.

„Aha.“ Na viac som sa nezmohol.

„Vy Východoeurópania ste jasný chlieb s maslom na raňajky a mäso so zemiakmi na obed. Tak trochu nevyrovnaní, to pramení z kombinácie extrémov yin a yang.“

Niekto z druhej strany ma chytil okolo pliec a vzápätí smerom k černochovi zaznelo:

„A ty ješ čo?“ Vedľa mňa stál podsaditý chalan s čiernymi vlasmi a v obleku. Na klope mal malý odznak s niečím, čo vyzeralo ako tri opásané mokré vlasy.

„Ja jem každý deň fazuľu, zdravé a chutné bielkoviny,“ naklonil sa k nám čierny kazateľ.

„Preto veľa prdíš. Vypadni,“ povedal ten, ktorý ma stále držal okolo pliec. Adresát sa však medzitým už aj tak obrátil na druhú stranu, hlasno sa s niekým pozdravil a začal sa predierať hustnúcim davom.

„Nenechaj sa terorizovať tými dietetickými expertami,“ povedal chalan a podal mi ruku: „Ja som Ben.“ Velšan, ako mi neskôr hrdo vysvetlil, tri mokré vlasy bol vlastne pór, symbol jednej z troch keltských častí Spojeného kráľovstva.

Potom nás konečne vpustili do veľkej auly, kde rektor slávnostne otvoril nový školský rok, pričom osobitne privítal aj skupinku Východeurópanov, ktorej som bol členom. Pri východe z budovy som sa opäť stretol s mojím novým kamošom. Navrhol mi posedenie pri pive, a ja som rád prijal.

Rachman bol poľský Žid, ktorý sa po vojne usadil v Londýne. Investoval do nákupu podradných obytných domov, a tie prenajímal za horibilné ceny imigrantom, vystrašeným a bezradným, prichádzajúcim zo všetkých kútov rozpadajúceho sa impéria s cieľom uniknúť chaosu a uchytiť sa v relatívne prosperujúcej spoločnosti. Kým konečne niektorí z nich pochopili, že sú pod ochranou zákonov a dali Rachmana na súd, bol už dostatočne známy svojimi zbohatlíckymi maniermi a miesto v histórii si potom posichroval kamarátstvom s istou Christine Keelerovou, lepšou prostitútkou, o ktorú sa inak delil britský minister obrany so sovietskym vojenským atašé. Ministra to potom stálo funkciu. Niektoré obytné bloky na okrajoch Londýna dodnes miestni volajú Rachmanove domčeky. Do jedného takého som sa s Benom nasťahoval.

Bol to vlastne dvojposchodová zle omietnutá škatuľa v radovej zástavbe. V prvom poschodí sme bývali my s Benom, na druhom bol ďalší byt, ktorí okupovali dve vysokoškoláčky pôvodom z Yorku, patrične vykŕmené na severanskom jedle bohatom na sádlo. Jedna, tá menej našuchorená, sa volala Eve a druhá, tučnejšia, Sally. S Eve som sa vcelku skamarátil, aj keď mala trochu čudné záľuby. Raz ma presvedčila, aby sme si spolu trochu vyrazili a sľúbila, že ma predstaví niekoľkým svojim priateľom. Sadli sme na double-decker a vybrali sa na okružnú cestu okrajovými štvrťami Londýna. Moji noví známi takmer nikdy vo voľnom čase nevyrážali do centra, čo som nevedel pochopiť, pretože mňa to ťahalo skôr na Trafalgarské námestie, do múzeí, do Barbicanu. Ale tieto inštitúcie akosi patrili k establishmentu, s ktorým moji spolužiaci nechceli mať nič spoločné. Keď sme dorazili do podobne bezútešnej štvrte, ako bola tá, kde sme bývali, Eve ma zaviedla do akéhosi dvora a potom do dverí, vedľa ktorých bola tabuľka s nápisom Geomantická spoločnosť. V úzkej chodbe visela nástenka s odkazmi a poloprivreté otrieskané dvere odhaľovali útroby niekoľkých miestností, z ktorých jedna vyzerala ako knižnica a ďalšie ako kancelárie. Všade sa povaľovalo množstvo papierov a ošúchaných kníh. Vyšli sme na prvé poschodie a obišli niekoľko ďalších dverí s nápismi ako Bioenergetické centrum alebo Inštitút pre aplikáciu Kirlianovej metódy („Vyfotografujeme vašu auru v pondelok a štvrtok medzi treťou a piatou poobede – prineste si 5 libier“). Potom sme vstúpili do miestnosti bez označenia, ktorá sa zdala prekvapivo veľká, zrejme preto, že v nej nebol žiaden nábytok, až na niekoľko stoličiek. Vo vzduchu bolo cítiť čerstvú omietku.

Postávalo tu niekoľko ľudí. Eve povedala: toto je Pavol a všetci ma pozdravili. Potom sa opäť bavili medzi sebou a Eve sa na mňa usmievala. Dovtedy som nevidel toľko rôzne vyzerajúcich ľudí na jednom mieste. Jeden chlapík podľa oblečenia vyzeral ako typický bankový úradník, aj sa tak umelo usmieval. Vedľa neho stál chalan s typickým afro účesom, ale bol to beloch. Baba, ktorá ho sprevádzala, bola Číňanka, oblečená v tričku s Jimom Morrisonom. Pod ním sa jej rysovali celkom pekné malé prsia. Starší pán v ošúchaných rifliach vyzeral ako predavač zeleniny, bol tam plecnatý chalan, asi robotník, a veľmi upravená, veselá starenka. Vošla mladá žena s hrubými okuliarmi, jej tvár mala ostré germánske črty. Eve ma predstavila aj jej a potom sme si posadali.

Hovorilo sa o tom, čo má kto nové a vôbec o každodenných záležitostiach. Potom žena v okuliaroch, ktorá celú konverzáciu viedla, navrhla, aby afro chalan so svojou babou zahrali vzájomnú hádku. Urobili to dosť realisticky a potom si vymenili role. Keď skončili, žena v okuliaroch vymyslela novú situáciu a vybrala ďalší pár, aby ju zdramatizoval. Hrali sme rôzne situácie vo dvojiciach, v trojiciach a väčšinou to isté ešte raz, ale s vymenenými úlohami. Potom sa nám naša vedúca poďakovala a chvíľku opisovala svoje pozitívne pocity z toho, ako dobre sme sa vžili do úloh. Zaželala nám príjemný zvyšok týždňa.

Keď sme boli s Eve na ulici, vysvetlila mi, že cieľom „psychodramatických sedení“ je prečistenie citových kanálov a posilnenie schopnosti empatie. Zastavili sme sa v krčme na jedno pivo a potom sme spoločne nakúpili. Na ďalšie psychosedenia som už nešiel, ale Eve sa ukázala ako dobrá kamarátka a o niekoľko dní mi veľmi pomohla, keď mi sprostredkovala prácu v obchodnom dome.

Univerzita sa mi páčila. Prednášajúci boli väčšinou prívetíví starí páni, ktorí nám s radosťou odpovedali na všetky otázky a hocikedy si so študentami sadli na čaj.

Ale myslím si, že všetkých z Východnej Európy zaujímal predovšetkým život za múrmi školy.

Aby som ušetril, zo začiatku som chodieval do školy peši. Trvalo mi to síce trištvrte hodinu, ale tieto ranné prechádzky boli často najúžasnejšou časťou mojho dňa. Staromódne, bruchaté double-deckre mraučiace od vysokých obrátok si razili cestu neorganicky štrukturovanou hmotou červených tehál, z ktorej sa skladala naša štvrť. Cestou som si kúpil niekde v kiosku mäsový piroh ako raňajky. Občas som pozdravil ležérne patrolujúcich, ale dôstojne sa tváriacich policajtov, bobbies s vysokými kruhovitými prilbami, tieto typické ukážky ostrovnej obrazotvornosti.

Do práce som chodil trikrát do týždňa. Najprv som absolvoval polhodinovú prax narábania s elektronickou pokladňou, prednášku o správaní v prípade požiaru a bezpečnostné školenie o tom, čo robiť pri podozrení na falošnú kreditnú kartu alebo v prípade telefonického varovania pred bombovým útokom, a mohol som ísť na pľac. Pre niekoho, kto vyrastal v radoch pred potravinami a v presvedčení, že svet sa skladá z nekonečného kruhu ľudí, ktorí hovoria „nemáme“, to bolo ako nečakaný transfer do raja. Z obrovského podzemného skladu som výťahom vynášal tovar a ukladal ho do políc, potom som sa prechádzal v tom nekonečnom voňavom a farebnom svete a s úsmevom pomáhal zákazníkom, ak mali nejaký problém. Obchodný dom poskytoval svojim zamestnancom lacné stravovanie vo vlastnej kantíne a nákupy za zvýhodnenú cenu. Začínal som mať pocit, že som sa celkom slušne zžil s novým prostredím.

Ben bol veľmi dobrý spolubývajúci, ak nerátam, že sa z neho skutočne vykľul militantný ľavičiar a ešte k tomu aj velšský nacionalista. Keď ho chytil amok, povešal po celej izbe zeleno-biele zástavy s červeným drakom a spieval nejaké bojové pesničky. Raz sme dokonca išli spolu na futbal, hral nejaký klub z predmestia tuším s Cardiffom a skoro sme dostali poriadnu nakladačku, keď Ben pomaľovaný bojovými farbami zo seba vyrazil bojový pokrik svojho klubu rovno pred krčmou natrieskanou londýnskymi rowdies. Našťastie sa spoza rohu práve včas vynorilo niekoľko policajtov.

Hovorieval, že si nechá zmeniť priezvisko na Llywellyn, čo bolo meno nejakého princa, ktorý pred sedemsto rokmi úspešne bojoval proti Angličanom a krstné meno tiež, hneď ako si nejaké vhodné vyberie. Ale mal som pocit, že to so svojím nacionalizmom tak trochu hrá, aby sa vyventiloval.

Inak vo voľnom čase chodil pomáhať spoločnostiam na podporu bezdomovcov a squatterov a navštevoval prednášky rôznych ľavičiarskych združení, od sociálnych demokratov a fabiánovcov až po radikálnych trockistov. Vlasť mi nijako zvlášť nechýbala, ale aj tak bolo príjemné, že sa Ben živo zaujímal o život v mojej krajine za socializmu a po ňom, čo sa nedalo povedať o väčšine Angličanov. Tým bola stredná Európa rovnako ukradnutá, ako ostatné regióny, ktoré netvorili ich bývalé kolónie, alebo kam sa nechodili v lete rekreovať.

Ben sa niekedy predo mnou vyjadril o Sally ako o Sally Army, čo bola ľudová skratka pre Salvation Army, čiže Armádu spásy. Prečo, to som pochopil jedného dňa, keď som prišiel z prednášok nečakane skoro. Na našom písacom stole sedela úplne nahá široká Sally, kilá sádla bezcieľne poletovali pod zvrásnenou pokožkou a občas pleskli o Bena, ktorý sa o Sally opieral, chrbtom ku mne, samozrejme tiež nahý. Zamrmlal som niečo ako prepáčte, a išiel som sa prejsť.

„Myslel som, že máš lepší vkus,“ povedal som večer Benovi.

„To nemôžeš pochopiť, je to tradícia,“ zaškeril sa. „Kým nepretiahneš dvestolibrovú ženskú, nevieš si vážiť skutočne pekné veci v živote. Okrem toho, baby sú väčšinou šibnuté, potrebujú sa prejsť do kina na nejaký hollywoodský slaďák a robia drahoty, ale Sally Army je poruke vždy, aby pomohla v núdzi.“

„Keby ste to aspoň nerobili na stole,“ povedal som bezradne.

„Robíme to hocikde.“ Spomenul som si, že som niekoľkokrát našiel svoju deku zrolovanú trochu inak, ako som ju ráno nechal. Spýtavo som sa pozrel na postel a potom na Bena. Znovu sa zaškeril a ja som sa v zúfalstve zamkol v kúpelni. Kým som vykonával potrebu, rozmýšľal som, či mu nemám do tuby so zubnou pastou vytlačiť želé po holení.

V škole pre nás študentov z Východnej Európy občas usporiadali koktejly, kde sme sa mohli stretnúť s miestnymi manažérmi a podnikateľmi. Brali si nás pod patronát, takže sme sa mohli pozrieť do ich firiem a trochu si ňuchnúť k atmosfére britského biznisu. Okrem iného som sa zoznámil s istým pánom Dobsonom, ktorý ma raz pozval k sebe na večeru.

V prestížnej londýnskej štvrti som našiel brečtanom zarastený dom s nenápadne zaparkovaným jaguárom pod stromami. Zazvonil som na zvonček a ochvíľu sa sa otvorila malá bránička pre peších, hneď vedľa hlavnej brány, plnej krásnych kovaných ornamentov. Kým som stihol otvoriť krémovo biele dvere s mosadzným klopátkom, vyšiel z nich môj hostiteľ a srdečne mi podal ruku. V chodbe za ním sa vynorila opálená štyridsiatnička, naklonila sa ku mne a ošacovala ma úsmevom zarámovaným parížskym rúžom. Pán Dobson mi ju predstavil ako svoju manželku. Prešli sme chodbou a posadili sme sa do kresiel vo veľkej obývačke.

„Hovoríte veľmi dobre po anglicky, ako ste sa to naučili?“ opýtala sa pani Dobsonová. Vysvetlil som, že popri hodinách v škole som si čítal knihy, ktoré mi nosil otec – zamestnanec okresnej knižnice. Kvôli prízvuku som počúval britský rozhlas.

„Skutočne,“ skonštatovala pani Dobsonová. Potom dodala: „Nebolo to u vás zakázané, počúvať BBC a čítať cudziu literatúru?“ Vysvetlil som, že až také prísne to nebolo.

„Nerobí vám problém sledovať hovorovú angličtinu?“ opýtal sa Dobson.

„Zo začiatku trochu,“ odpovedal som, „teraz to už ide dobre, ak práve niekto nehovorí so silným regionálnym akcentom.“

„Ale to robí problém aj mne!“ povedal so smiechom. „Obávam sa, že mančesterský dialekt je pre mňa menej zrozumiteľný ako kedysi v škole latinčina.“

Ako som po chvíli pochopil, večeru medzitým pripravovala akási domáca na čiastočný úväzok – pani, ktorá niekoľkokrát do týždňa prišla upratať a v prípade, že sa majitelia domu rozhodli navečerať doma, zapla sporák a tichúčko sa motala v obrovskej kuchyni, tak ako som ju uvidel cez poodchýlené dvere, keď som na chvíľu svojich hostiteľov opustil, aby som navštívil toaletu. Cestou som si pozrel fotografie na schodišti: portréty pána a pani Dobsonových v školských uniformách, v športovom oblečení s kriketovou či hokejovou palicou, nejaké fotky v parádnych interiéroch s venovaním od spolučlenov rôznych spolkov, pekne vygravírované boli zvlášť nápisy ako Primrose League či Institute of Directors.

Nad jedálenským stolom visel nefalšovaný krištáľový luster.

„Dobrú chuť,“ povedal som. Aby som zakryl svoje neobratné cinkanie strieborným príborom, dodal som: „U nás v Československu sa tiež vyrábajú také lustre.“

„Skutočne?“ opýtala sa pani Dobsonová. Pán Dobson sa k nej obrátil:

„V Karlových Varoch som videl nádherné veci, veľmi pekný porcelán aj sklo.“ Potom sa ma opýtal: „Sú Karlove Vary v Čechách alebo na Slovensku?“ A pokračoval: „Je pravda, že sa Československo rozdelí?“ Nevedel som mu odpovedať, vysvetlil som len, že ma politika veľmi nezaujíma.

„Ešteže takéto problémy máme tu v Británii už za sebou,“ uzavrela pani Dobsonová. Po večeri sme pili whisky so zázvorovým vínom a môj hostiteľ mi ukázal zbierku obrázkov od jedného autora z 19. storočia. Boli to vlastne karikatúry zobrazujúce rôzne komplikované stroje, ktoré robili veľmi jednoduché úkony: na konci monštrózneho systému pák a závaží sa hompáľalo kladívko na rozbíjanie škrupiny vajíčka natvrdo a podobne. Pán Dobson tvrdil, že má druhú najväčšiu zbierku originálov tohto autora.

„Čo je to Prvosienková liga?“ opýtal som sa Bena.

„Á, takže si bol na večeri u nejakého toryovského trapka,“ zdvihol sa z postele. „Organizácia založená po smrti Benjamina Disraeliho a pomenovaná po jeho obľúbenom kvete, jej cieľom je presadzovať konzervatívne posraté toryovské hodnoty,“ zarecitoval a otvoril skriňu. „Je najvyšší čas, aby si spoznal aj nejakú normálnu nearistokratickú zábavu.“

„Sally nepretiahnem, s tým nepočítaj.“

Zasmial sa a hodil po mne bundu. „Na to máš ešte čas, ideme si urobiť trochu prehľad o živote mimo zazobaných kruhov.“

V obchodíku s licenciou na predaj alkoholu sme si kúpili po plechovke lacného piva a pustili sme sa dole šedivou ulicou.

„Toto je úžasný podnik,“ povedal konečne môj kamoš po dlhšej prechádzke. Vošli sme do malej predmestskej krčmy.

Bolo tam akurát úžasne nafajčené.

„Na to nemáš právo.“

„Právo? Ja sa nepýtam na právo, všetci tí sviniari, aristokrati, manažéri, ktorí nás utláčajú sa odvolávajú na legitimitu, na zákony, ale na to sa ja nepýtam, ja sa pýtam, kde je spravodlivosť!“

„Čistá spravodlivosť je pekne depresívna myšlienka.“

Lacné pivo z vlastného pivovaru krčmy svižne padalo do pintových pohárov, Ben pozdravil nejakých starčekov, ktorí naňho krátko namierili tupé kolíky v kútikoch úst. Tie sa zatriasli súbežne s pohybom mľaskavých pier.

„Čau mladý.“

Niekto nás potľapkal po pleciach. Potom sa partia opäť obrátila k svojmu stolíku. Hrali karty. Horlivo debatujúca dvojica, na ktorú sme narazili pri vchode sa presunula v závese za nami k barovému pultu. Mladík rozdával nejaké letáky a debatoval s pánom v stredných rokoch, ktorý mu zúrivo oponoval. Poťahal som Bena za rukáv.

„Poďme odtiaľto.“

Ani ma nepočul. Mal v očiach zvláštny lesk, žilovité ruky mu ešte viac navreli, keď sa prevážil na pult, aby zakričal cez hustý cigaretový dym niečo na čašníka, niečo akoby vulgárne a zamilované naraz, až potom som si všimol, že spoza pípy v skutočnosti vyčnieva ženská hlava. Odpovedala mu rovnakým tónom, vysoko zdvíhala bradu a odhaľovala zdravé zuby aj bucľaté poprsie. Ben si od nej zobral pivo a v okamihu sa zaboril do slabej peny a obzeral sa pritom po lokále. Nozdry mal rozšírené, do tváre mu nabehla krv – mal som dojem, že jeho keltská nátura sa konečne dostala do prostredia, v ktorom mohla naplno existovať. Chytil ma za plecia a posadil ma na stoličku vedľa pultu.

Rezignovane som si objednal cider a pustil som sa do odlupovania laku zo starého pultu.

V lokále prekvapivo hrala rocková hudba. Ben sa pustil do diskusie s nejakým chlapíkom vyschnutého vzhľadu, nevedel som, k čomu sa snažia dospieť, ale celý čas sa statočne pridŕžali výrazov ako imperializmus, vykorisťovanie, oslobodenie.

„Nech žije Labour Party!“

„Čo? Do riti s tými všivákmi, nech žije anarchia!“

Starčekovia hrali karty, akoby sa ich debaty naokolo netýkali, asi vedeli svoje. Snažil som sa usmiať na ženu, ktorá za pultom neúnavne dojila ošúchané kohútiky. Nevšímala si ma. Šéf podniku sedel za ňou a nerušene si prezeral bývalý labouristický denník Daily Herald, dnes The Sun. Objednal som si ďalšiu pintu cideru a zamyslene som pozoroval vzduch kvitnúci od modravých obláčikov dymu.

„Konšpiračné teórie sú blbosť, hovorím ti.“ V Benovej reči som začal pozorovať jemne rolujúce r-ká, príznak velšského rodokmeňa.

„Áno, blbosť? Tak si to zoberme po poradí – Sovieti zasahujú v štyridsiatom deviatom proti štrajkujúcim robotníkom v Berlíne, v päťdesiatom šiestom utopia v krvi Budapešť vyhecovanú do povstania Hlasom Ameriky, v šesťdesiatom postavia Berlínsky múr, v šesťdesiatom ôsmom bez problémov okupujú Československo, v osemdesiatom prvom v pohode nechajú spacifikovať Poľsko. Celý čas získavajú informácie o americkom jadrovom výskume, rekrutujú britských špiónov na svoju stranu atakďalej. Ešte aj taký Fidel Castro dokázal v osemdesiatom roku bez problémov vyprázdniť väznice a kriminálnikov veľkodušne poslať s veľkým medzinárodným haló loďami do Miami ako „obyvateľov, ktorí sa slobodne rozhodli opustiť Kubu“ a to bez toho, aby mu na tento trik niekto prišiel predtým, ako bolo neskoro. A zrazu sa tento prešpekulovaný systém len tak rozpadne?“

Nemal som ani poňatia, o čom Benov vyschnutý spolubesedník hovoril a ani ma to veľmi nezaujímalo. Lámal som si hlavu nad tým, prečo má anglické pivo menej peny ako naše, ale nedarilo sa mi opýtať sa na to Bena, ktorý práve rozohrával ďalšie kolo debaty.

„V rámci projektu Starfish Američania odpálili vodíkovú bombu 400 kilometrov nad zemským povrchom,“ hovoril.

„Rusi tiež robili jadrové pokusy vo veľkých výškach,“ zapojil sa do debaty chlapík, ktorému hovorili Hugo.

„Ale nie s jeden a pol megatonovými bombami,“ kontroval mladík, ktorý predtým rozdával letáky.

Hugo bol marxista, ale neuznával bolševickú cestu k socializmu. Ani neviem, ako som sa to dozvedel. Informácia proste visela vo vzduchu.

„Sovietsky jadrový zbrojný program…“ vpadol im do reči ďalší chlapík a urobil významnú medzeru.

„Bol orientovaný výhradne humánne,“ dokončil, s istým otáznikom na konci a Ben sa ho hneď chopil.

„Ako môže byť zbrojný program orientovaný humánne?“

„Sovietske rakety… boli namierené na americké mestá, kým americké mali za cieľ vojenské objekty,“ vysvetľoval s určitou sebapovznášajúcou netrpezlivosťou chlapík s prešedivenými vlasmi. Malú matnú tvár osvetľovali okuliare s oceľovým rámom. „Voláme ho profesor,“ pošepol mi neskôr Ben.

„Ak si nechávaš možnosť prvého úderu, zameriaš sa na vojenské objekty, aby si znemožnil odvetu. Ak však hlaviciam dáš ako cieľ mestá, čo na prvý pohľad vyzerá neľudsky, znamená to, že zbrane určite nepoužiješ ako prvý,“ dokončil.

„Inými slovami, Sovieti mali čisto obrannú stratégiu,“ znovu sa zapojil do debaty Hugo.

„Presne tak,“ prisvedčil profesor.

„Potom sa môžeme opýtať, čo ich k tomu viedlo. Povedal by som, že obrana je v jadrovej schéme lacnejšia než útok, takže celý humánny ruský jadrový zbrojný program bol akurát lacným jadrovým zbrojným programom.“

„Non sequitur. Nemôžeš z druhej premisy implikovať prvú. Okrem toho, je síce pravda, že Američania mali prevahu v medzikontinentálnych balistických raketách, Sovieti však boli nútení podoprieť kredibilitu svojej odstrašovacej sily väčším počtom taktických rakiet, umiestnených v Európe.“

„Presne tak, načo boli Sovietom taktické jadrové zbrane v Európe?“

„Aby mohli ochrániť nové socialistické štáty, ktoré ešte neboli dostatočne silné na to, aby prípadne odolali útoku imperialistických krajín.“

Vyšiel som na čerstvý vzduch. Po niekoľkých krokoch ma Ben dohonil.

„Kam ideš? Za rohom je super diskotéka.“ Mávol som rukou.

„Neblázni, poď.“ Rezolútne ma stiahol do vedľajšej ulice, smerom k duniacej železobetónovej kocke. Bouncers pri vchode, dvaja statní černosi v čiernych kabátoch, nás dôkladne prešacovali. Vo vnútri to nevyzeralo najhoršie. Namiesto rockovej šťavy sa teraz na nás valil sladulinký pop. Parket kvitol sviežimi šestnástkami, ale my sme si radšej najprv sadli k baru. V ústach sa mi ešte prevaľovala voňavá jablčná chuť, preto som si objednal ďalšiu pintu cideru.

„Čau malá.“

V konečnom dôsledku mi bolo jedno, či sa vrátim do postele ešte pred východom slnka, po všetkých tých konvenčných poznámkach u Dobsona a drístoch v Benovej robošskej krčme som rád vysadil všetky mozgové závity. Ben sa sám odprevadil na parket a snažil sa obaliť svojimi širokými ramenami dve mladučké čerešničky. Našiel som si chladivý stĺp a oprel som sa oňho zátylkom. Postupne mnou prenikalo chvenie reproduktorov:

I can´t disguise the pounding of my

heart

It beats so strong

It´s in your eyes what can I say

They turn me on

I don´t care where we go

I don´t care what we do

I don´t care pretty baby

Just take me with you

Postupne som sa zosunul až k päte stĺpu a tak som sledoval Bena, ktorý pomaly hnietol krehučké ramená a knísal sa v pomalom slaďákovom rytme. Mal som silný pocit, že z nôh neďalekej stoličky cítim silicu. Odkiaľsi zboku sa vynorila prítulná ruka a objala ma na prsiach.

„Ty si Benov kamoš?“

Bola veľmi mladá, so slabým strabizmom, mala pekné hnedé vlasy a úzke červené pery. Opýtal som sa, prečo má na úpletovom tričku toľko vodorovných pruhov. Ben sa skláňal nad jedným z dievčat a niečo mu šepkal do ucha. Chróm, ktorý som stále cítil na zátylku, bol teraz teplý. Aj mne bolo teplo. V nohách mi silne bzučalo, ale navrhol som, že sa postavím.

Dream if you can

A courtyard

An ocean of violets in bloom

Animals strike curious poses

They feel the heat

The heat between you and me

Napokon som trafil ku dverám a vyšiel som von.

Pravou rukou som stlačil dokopy hánky na ľavej. Aha, diskotéka. Noc plná malých radostí, a teraz ležím, sedím a krvácam ako prasa po porážke. No, skoro.

„Si v poriadku?“

Starostlivosť maloletej cundričky. Underage tart.

„Buď ticho!“ zasyčal som cez opuchnuté pery.

„Čo budeme robiť?“ opýtala sa ma aj tak. „Môžeš chodiť?“

Skúsil som to. Po druhom kroku sa to nezdalo nemožné, po pár metroch už to išlo celkom ľahko.

„Vieš, nemal si skúšať… nemal si ma tak chytať.“

„Ako som mal doboha vedieť, že ťa sleduje celý gang. Chrápeš s každým z nich?“

Stisla pery a pozrela sa niekde preč. Nasledovala minúta ticha. Konečne som sa trochu začínal orientovať. Boli sme v parku. Budovy diskotéky, teraz už stíchnutá, vyčnievala z radov domov dve-dve tri ulice poniže nás.

„Ako dlho som tu vlastne ležal?“ opýtal som sa.

„Neviem,“ pokrčila plecami. „Desať, pätnášť minút.“

„Ukryla si sa?“

„Nie, kričala som, aby ťa nechali. Nepočúvali.“

Áno, kým som konečne zamdlel, pár sekúnd bolo počuť nejaký plač. To mi, samozrejme, veľmi nepomohlo, to kvílenie maloletej… no, nič.

„Nevieš, kde je Ben?“

„Asi išiel domov. Diskotéka už skončila.“

„To som bol tak dlho vonku?“

Matne som si spomínal na červený tehlový múrik, o ktorý som sa opieral, na lavičku v parku.

„Boli sme tu dosť dlho.“

Odviedla ma k pouličnej fontánke. Umyl som sa. Aj tak som ale potreboval doktora. Trvala na tom, že pôjde so mnou.

Keď som sa vynoril z ambulancie prvej pomoci na nejakej poliklinike, zašitý, prehliadnutý, vydezinfikovaný, ešte stále čakala. Pustil som sa dole ulicou. Išla popri mne.

„Spomínal si, že bývaš s Benom. Ja mám doma prázdno, rodičia sú preč.“

Išiel som teda k nej. Koniec-koncov som bol celkom zvedavý, ako celá tá bláznivá noc skončí. Cestou som sa z búdky pokúšal dovolať Benovi, ale telefón doma zdvihla akurát rozospatá Sally, ktorá bola v dome sama.

Predmestský dom budil zvláštny pocit prázdnoty – v podstate v ňom nič nebolo, okrem nástrojov na domáce práce a niekoľkých zvädnutých kvetov v oknách.

Naliala mi trochu vína.

„Nechaj ma hádať…“povedal som unavene. Začínalo sa mi čkať. „Chateau…nevie-aké, ročník 77.“

„Vtedy som sa narodila,“ povedala, mierne od veci, a posadila sa ku mne na gauč a naplnila aj svoj pohár. Potom si zložila kolená pod bradu a usrkla si.

„Odkiaľ vlastne si?“

„Zo Slovenska, je to v strednej Európe.“

„Chýba ti domov?“

Keď som sa zobudil, trochu mnou triaslo. Ak sa prebúdzam do nezvyčajných okolností, obyčajne ma chytí triaška. Ležala vedľa mňa. Zvonček nad vchodovými dverami neprestával zvoniť. Triaslo mnou čoraz viac. Nakoniec predsa len vstala a vybehla do predsiene.

„Mama! Povedala si, že budeš preč až do zajtra!“

Nasledovalo niekoľko ďalších viet, pritlmených, a potom matka vstúpila do miestnosti. Mala trochu mužské črty a krátke vlasy.

„Kurva, čo si tu vyvádzala!“ obrátila sa k svojej dcére, ktorej meno stále ostávalo zapadnuté kdesi v spodných zárezoch mojej pamäti. Tá sa zapýrila a odvrátila hlavu.

„Okej, v poriadku,“ povedala mama. Premeriavala si ma od hlavy po päty, akoby ma chcela vyzvať, aby som sa, preboha, obliekol. Lenže ja som bol oblečený celú noc. Odišla do kuchyne.

„Odišla na tú konferenciu a povedala, že tam bude celú sobotu,“ rýchlo mi povedala dcéra.

„Tak ja by som šiel… “ začal som sa drať ku dverám.

„Nikam nepôjdeš, dáš si s nami raňajky!“ zarazila ma mamina, ktorá sa znovu objavila vo dverách. „Potrebuješ si dať niečo silné do žalúdka, si aj tak dosť bledý.“ You are pile anywuy. Srandovný cockney dialekt, možno ešte s nejakou prímesou. Mala aj pehy a vlasy mierne doryšava.

Na raňajky bola slanina s vajíčkami, fazuľa z konzervy.

„Ježíš, tá slanina je spálená,“ zatiahla mladá. Na jej meno som si nevedel spomenúť.

„Ježíš, aký Ježíš, ako to rozprávaš, vieš, že takéto androcentrické výrazy v tejto domácnosti nepoužívame. Dôjde ti to raz?“ Will you ever ge´ i´?“ spustila opäť tá mužatka.

„Ja budem rozprávať, ako budem chcieť!“

„Tak to teda, do hajzlu, nebudeš.“

„Tak ja by som naozaj…“ začal som.

„Jedz,“ šepla dcéra.

„Seď a jedz, ty tu rozkazovať nebudeš,“ zahulákala jej mať.

Došlo mi, že ide o jednu z tých liberálnych feministiek. Nenechajme sa obmedzovať konvenciami v sexe, v reči, v obliekaní – mala na sebe zelené polyakrylové šaty a na nich texaskovú blúzu, s nejakým znakom na hrudi vedľa zipsu… Keď nado mnou stála s varechou v ruke, neodvážil som sa jej tento názor vyvracať. Len ten znak, tri prúty či čo… nevedel som ho nikam zaradiť. V tej chvíli zazvonil telefón.

„To je pre teba,“ povedala mi mladá, keď ho zdvihla.

Keď som došiel k aparátu oči mi padli na veľkú velšskú vlajku na stene chodby. Rodina feministov a ešte aj… velšských nacionalistov. No jasné, taká koncentrácia šibnutosti mohla byť len v jednej rodine!

„Ahoj, dúfam, že si sa mi o sesternicu dobre postaral,“ zaškeril sa cez drôt na mňa Benov hlas.

„Jej mama je trochu trknutá, ale sesternička je celkom fajn, nie?“ prehodil ku mne, keď som dorazil domov.

„Ben, ja ťa raz obesím,“ sľúbil som mu. Zlatý Ben, škoda, že som ho už po odchode z Anglicka nikdy nestretol.

Dobson sa opäť ozval raz ráno asi mesiac pred koncom môjho pobytu a opýtal sa, či ho nechcem navštíviť v jeho vidieckom sídle. Bol som práve zamestnaný jedením ovsených sušienok: Ben zabudol kúpiť mlieko na zaliatie cornflakesov; na slaninu s vajíčkom sme nemali peniaze, takže moje raňajky sa skladali zo zvyškov po víkendovej party.

Eve si našla nejakého priateľa, postupne si zvykol ostávať u nej na noc, pričom Sally si zvyčajne postlala u nás na koberci. V noci som potom počúval rytmické búchanie starej postele na hornom poschodí, pokašliaval som, pretože ma dráždili pozostatky dymu zo Sallyinej obligátnej cigarety na dobrú noc, snažil som sa necítiť pach Benových nôh a sníval som o domove.

Sally sa pustila do maľovania, usporadúvala dokonca výstavky bizarných zátiší s tyrkysovozelenohnedými ľudskými končatinami, kvetmi ostrých, uhlovitých tvarov a podobne. Tie výstavky sa takisto odohrávali v našom domčeku a víkend pred Dobsonovým telefonátom sa kryla navšteva Evinho priateľa s prezentáciou Sallyinho umenia; aby sa nikto necítil ukrátený o spánok, rozhodli sme, že nebude spať nikto a robili sme randál až do rána. V celom dome bol smrad od orientálnych kadidiel, ktorými Sally dolaďovala atmosféru vernisáže a tiež od sviečok, ktoré zapaľovali nejakí nadšenci okultistických rituálov. Niekoľkokrát som sa skoro prizabil na všade sa povaľujúcich plechovkách. Mal som toho dosť, takže som Dobsonovi na druhý deň s radosťou povedal svoje áno.

V piatok ma svojím jaguárom vyzdvihol priamo spred školy. Oprel som si hlavu o koženú opierku a zaspal som.

Okolo vidieckeho panstva boli krásne lesy a polia akoby vystrihnuté z nejakého romantického obrazu, chýbali len poľovníci v sedlách plnokrvníkov. Pán Dobson ale nepatril medzi priaznivcov honu na líšky. V záhrade mi ukázal svoje dve pýchy, odrodu ruží, ktorú sám vypestoval a niekoľkostoročný trávnik, ktorý zdedil spolu s domom. Bol hustý a mäkký ako pohovka.

Pani Dobsonová sa k nám mala pripojiť až na ďalší deň, spolu s ich občasnou kuchárkou, preto sme si studenú večeru servírovali vo dvojici. Čas stáleho služobníctva bol už aj na tomto starobylom sídle nenávratne preč, o panstvo sa staral akurát záhradník, ktorý dochádzal z blízkej dediny.

O Dobsonovi som vedel, že vlastní väčší balík akcií v nejakých oceliarňach, dočítal som sa o tom náhodne vo Financial Times. Okrem toho mal celkom dobré postavenie v Konzervatívnej strane. Sedel oproti mne, so svojimi mierne prešedivelými vlasmi a vráskavou, ale opálenou tvárou a s postavou udržiavanou občasným hraním tenisu a golfu vyzeral presne na svojich päťdesiat rokov.

„Boli ste niekedy dlhší čas v zahraničí?“ opýtal som sa.

„Ach, áno, nejaký čas som pracoval pre jednu spoločnosť v Južnej Afrike a dva roky som strávil v Nemecku v službách našej vlády.“ Odpovedal s typickou aristokratickou nezúčastnenosťou, konštatovanie a bodka, akoby išlo o niečo, čo čítal z cudzieho životopisu.

„Páčilo sa vám v Južnej Afrike?“

„Iste, je tam pekne.“

Sotva sa niekde na svete nájde také ticho, ako na anglickom vidieku. Aj v tom najmenšom meste prejde občas po ulici auto alebo ktosi neskoro sa vracajúci domov klopká o asfalt, u starých rodičov na dedine zvykli v noci brechať psi, občas bolo počuť zabučanie z kravína. Hory šumia storakými ozvenami. Aj na púšti určite počuť aspoň presýpanie piesku. Ale anglický vidiek, to je miesto, kde živé ploty medzi poliami vygumujú všetky echá diaľok a lesov je príliš málo, aby vás obklopili vlastným životom – mierne zvlnená krajina tak ukrýva každú svoju vrásku do niekoľkých hodín čarovného pokoja.

Steny domu boli studené, ale to mi nejako nevadilo. Skôr som túžil po paplóne, nikdy som si nezvykol na anglické tenké deky.

Ležal som a myslel na voňavé lúky, ktoré nás obklopovali a nechcelo sa mi ísť domov. Stislo mi hrdlo, potreboval som sa napiť.

Kúpeľne aj kuchyňa boli na prízemí, zbehol som teda dolu. Spod dverí vedľa mohutného schodištia presvitalo svetlo. Keď som išiel naspäť do izby, Dobson práve vychádzal z pracovne.

„Písal som si reč. Kandidujem na člena Dolnej snemovne,“ povedal.

„Zajtra mám predvolebné zhromaždenie,“ dovysvetlil. „Vlastne som ťa sem zobral preto, aby si videl niečo zo spoločenského života u nás v Anglicku.“

Zhromaždenie dopadlo vynikajúco. Inak ani nemohlo, toto bolo hlboko konzervatívne grófstvo.

„Cíť sa ako doma,“ povedal mi Dobson, kým si podával ruky so straníckymi priateľmi.

Dookola stáli stoly s propagačnými materiálmi, s občerstvením, niekoľko stánkov, kde sa zbierali príspevky na charitu.

„Dajte si koláč,“ oslovila ma ružovolíca teta a milo sa na mňa usmiala. Na klope mala prišpendlený znak konzervatívcov. Ukázala mi na vzdialený koniec dediny, kde mala malý obchod so zeleninou a porozprávala mi o jej troch deťoch, z ktorých posledné dospelo práve vlani a ako jediné išlo na univerzitu.

Toto bol ten slávny svet, svet Burkea, Disraeliho, Churchilla – reťaz tradícií a myšlienok, na konci ktorej stála postaršia zelovocárka, pyšná na svoj obchod, na svoju dedinu, na svoju krajinu. A na svojho zástupcu v parlamente, samozrejme. Keď som sa pozrel do jej tváre, bolo mi jasné, že táto žena sa nedá strhnút do exhaltovaných ideologických sporov. Išla by demonštrovať proti výstavbe diaľnice, ak by mala viesť cez jej peknú dedinu, podobne, ako by bola ochotná podstúpiť totálne nasadenie, prídely a schovávanie v bunkroch v prípade, že by sa cudzia mocnosť podujala ovládnuť jej domovinu, jej ostrov. Život bol pre ňu hrou s jasnými pravidlami: byť milá k susedom, prívetivá k iným prívetivým ľuďom, robiť si dobre svoju prácu a nedať si vziať svoje práva.

V pozadí sa rysovali sviežozelené kriketové ihriská.

„Páči sa ti Británia?“ opýtal sa ma Dobson.

„Ó, áno, veľmi,“ vydýchol som naňho naspäť vôňu jablkového koláča.

„To je dobre,“ povedal.

Krátko na to som si zbalil kufre a putoval som naspäť domov a bolo mi to skutočne ľúto.

Úryvok knihy bol zverejnený so súhlasom jej autora. Viac na knihapetra.sk.