Znásilnil ju muž, ktorý nenávidel ženy. Úľavu jej nepriniesol trest, ale stretnutie s ním

Írka Ailbhe Griffith bola pred dvadsiatimi rokmi ako študentka počas nočnej cesty z brigády brutálne napadnutá a znásilnená neznámym mužom. Ukázalo sa, že konal z nenávisti voči ženám a na Ailbhe si vybil svoj hnev z neúspechov pri zoznamovaní. Páchateľa dolapili a skončil na niekoľko rokov vo väzení.

Ailbhe však jeho trest zásadnú úľavu nepriniesol, a preto sa o deväť rokov neskôr rozhodla stretnúť s ním prostredníctvom restoratívneho programu. Restoratívna justícia sa namiesto výlučného trestania páchateľa zameriava na napravenie škôd a prijatie zodpovednosti, zapájajú sa do nej všetky strany a obeť má možnosť bezpečne vyjadriť svoje pocity.

Aký mala restoratívna justícia vplyv na váš život?

Pomohla mi oslobodiť sa od následkov trestného činu, ktorý som zažila. Vďaka restoratívnej justícii dnes žijem úplne iný život. My ľudia si navzájom ubližujeme, niekedy nevedome. Hovoriť o tom úprimne, otvorene a autenticky môže do života priniesť pokoj. Ja tak dnes fungujem v každodennom živote.

Justičnému systému sa toto nepodarilo?

Nie. Moja skúsenosť s justíciou bola paradoxne asi najlepšia, akú môžete ako obeť takého činu mať. Páchateľ sa priznal, nemusela som teda napríklad podstúpiť krížový výsluch. Zároveň dostal prísny trest. Ľudia sa na mňa v deň vynesenia rozsudku usmievali a hovorili: „To je skvelé, dosiahla si spravodlivosť. Už je po všetkom, už sa môžeš v živote posunúť.“ A ja som si hovorila, že je síce po všetkom, ale niečo mi chýbalo. V celom tom procese som sa cítila akási bezmocná. Bola som vnímaná len ako svedok, niekto na okraji. S páchateľom sa totiž počas toho vôbec nestretnete.

Pamätám si, že keď si ten muž šiel vypočuť rozsudok, rozhodla som sa tam ísť, aby som ho aspoň videla. Sedela som potom v aute a policajt, ktorého som poznala, prišiel ku mne. Stiahla som okienko a on: „Vy tu byť nemusíte.“ Pýtal sa ma, čo tam vlastne robím. „Ja že tu byť nemusím? Stalo sa to mne. To môj život sa prevrátil naruby. A ja ako človek, ktorý je stredom toho všetkého, tu vôbec nemusím byť?“ Myslím, že to dobre ukazuje pozíciu obete v celom procese. Nemala som pocit, že moje utrpenie bolo uznané a skutočne počuté osobou, ktorá ho spôsobila.

Aké bolo sledovať ho z diaľky?

Veľmi ma zasiahlo, keď som ho videla stáť pred súdnou sieňou, kde sa uvoľnene rozprával s ostatnými. Bola som v šoku, že sa dokáže s niekým rozprávať. Pre mňa bol úplný netvor. Nedokázala som prijať, že môže urobiť niečo také a zároveň tam postávať a rozprávať sa pri káve. Časť mňa si hovorila, že keď s ním môžu hovoriť ostatní, prečo by som s ním nemohla hovoriť aj ja? Celý proces sa ma však snažil držať od neho čo najďalej – v bezpečí. A hoci rozumiem, prečo je to tak, cítila som sa pre to ešte bezmocnejšie.

Čo vám vlastne v ten deň urobil?

V tom čase som dokončovala univerzitu, užívala som si leto. Pracovala som v bare, vracala som sa v noci domov. Jazdila som hromadnou dopravou, čo sa mi zdalo v poriadku, pretože z autobusovej zastávky som to mala domov asi štyri minúty chôdze. Jednu noc si ten muž v autobuse sadol predo mňa. Asi štyridsať minút sa na mňa pozeral. Ja som sa snažila nevenovať mu pozornosť a pozerala som sa z okna. Keď som vystúpila, on vystúpil tiež.

Cestou som mala dojem, že kráča na protiľahlej strane cesty. Keď som potom zabočila do našej ulice, tak on tiež. Obzrela som sa a on sa pozeral priamo na mňa. V tej chvíli mi došlo, že sa stane niečo hrozné. Zareagovala som tak ako veľa ľudí v podobnej situácii – stuhla som. Snažila som sa utiecť, no zároveň som zamrzla. Dobehol ma,