Sú výnimoční – komickí, absurdní aj skutoční

Vlado Zboroň, Milan Chalmovský, Inge Hrubaničová a Ľubo Burgr. Foto – Ctibor Bachratý

Získať naraz hlavnú cenu od kritikov aj cenu divákov sa nestáva často. Bratislavskému divadlu SkRAT sa to podarilo na prehliadke Nová dráma.

„Táto inscenácia nemala vôbec vzniknúť,“ začal svoj príhovor Ľubo Burgr, jeden z aktérov inscenácie Extrakty a náhrady, na záverečnom ceremoniáli festivalu Nová dráma/New Drama 2016. Preberal hlavnú cenu Grand Prix, ktorú inscenácii udelila medzinárodná porota v zložení Dino Mustafić (v celej Európe známy režisér z Bosny a Hercegoviny, nasledujúcu sezónu bude režírovať aj v Slovenskom národnom divadle), Tomasz Grabiński (slovakista, prekladateľ a kultúrny manažér) a Dodo Gombár (slovenský režisér pôsobiaci v Prahe).

Burgr narážal na skutočnosť, že na vznik inscenácie žiadali príspevok od ministerstva kultúry, ale nedostali nič. Vďaka iným príspevkom sa im Extrakty a náhrady nakoniec podarilo realizovať a výsledkom, okrem vypredanej sály, je cena Grand Prix aj Cena bratislavského diváka z toho istého festivalu. Ako povedal Burgr, je to vzácna zhoda, keď je názor odborníkov rovnaký ako názor verejnosti. Znamená to, že je na inscenácii niečo naozaj výnimočné.

Majster diplomatických poloprávd

Na prvý pohľad je na javisku všetko obyčajné a neoriginálne. Stôl a stoličky, mikrofóny, lavička. Stôl a stoličky sú potiahnuté igelitom. Za stôl si sadne trojica – dvaja muži a jedna žena, pani Inge a pán Milan sa vidia prvý raz a púšťajú sa do rozhovoru, ich stretnutie sprostredkovala zoznamovacia agentúra, ktorú reprezentuje Ľubo. Ľubo je prítomný pri takmer všetkých rozhovoroch, snaží sa zachraňovať situáciu, iniciuje dialóg a názorovo sa prikláňa raz na stranu jedného, raz druhého – obaja sú predsa jeho klienti, nechce si ich znepriateliť, je majstrom diplomatických poloprávd.

Inge a Milan sú nesmelí, sú to ľudia v strednom veku neschopní nájsť si partnera, sú osamelí. Ich rozhovor sa za výdatnej pomoci Ľuba pekne rozbieha, až kým sa pani Inge nespýta Milana, či ho môže ovoňať. Je to zrejme jej forma poznávania partnera, musí sa jej páčiť jeho vôňa. Ovonia ho na krku, pod pazuchou aj v rozkroku. Snaží sa držať hesla svojho kamaráta psychológa – žiť každý okamih. Je to situácia výsostne komická a absurdná, ale aj skutočná – aké nepodstatné maličkosti, aké často absurdné hlúposti rozhodnú o tom, či bude druhé rande. Nejde o vzdelanie, intelekt, zázemie…

inge a milan

Pán Milan zhodnotí Inge kladne, no zdá sa mu príliš intelektuálna – očakáva od ženy, aby bola skôr „tichučko“, resp. riešila veci emocionálne. Milan, rovnako ako ďalší klient Vlado, očakáva od ženy stereotypné správanie udržovateľky rodinného krbu. Milan však tiež nie je v poriadku – je neistý a nevie robiť rázne rozhodnutia. Ženu si potrebuje najprv vyskúšať nanečisto: už 11x bol ochotný zaplatiť za tzv. „rodinný trenažér“, týždenný pobyt s danou ženou aj s modelovým dieťaťom, aby mali plnú záťaž. Stálo ho to už vyše 15-tisíc eur.

Textová aj herecká bravúra

Inscenácia má jednoduchú štruktúru. Po dialógu nasleduje monológ jedného z aktérov, ktorý prezradí svoje myšlienky – skutočné očakávania, obavy zo seba, zo vzťahu, z toho, či niečo nepokazili… Monológy mužov sa odohrávajú na jednom mieste, trochu bokom od centra, kde sa nakoniec stretnú všetci traja, Vlado, Ľubo a Milan, aby dospeli k všeobecnej pravde: že si úspešná a inteligentná žena ako Inge vždy nakoniec vyberie nejakého oberkokota. Všetci to vedia, všetci jej to hovoria, a ona je napriek tomu šťastná. Pretože potrebuje hoci krátky, no intenzívny zážitok.

vlado

Vrcholom inscenácie je však dialóg Inge s ďalším adeptom, šoférom. Výstup sa vyznačuje textovou aj hereckou bravúrou. Inge sa stretáva so šoférom Vladom, ktorého jednoduchý sedliacky rozum pozná odpoveď na všetky zložité problémy sveta, aj tie, ktoré „vyučená profesorka“, ako jej Vlado hovorí, filozoficky analyzuje. Pri monológu Inge o zániku civilizácie sa však spoločne s Vladom tvária patrične otrávene a znudene, až sa človek ide popukať od smiechu.

No náhly smútok sa plazí k divákom v úplne poslednom výstupe, v ktorom sú všetci štyria aktéri nahí až na kožu, je jasné, že za stolom teraz naozaj sedia každý za seba, štyria hľadajúci kamaráti. A v ich poslednom stíšenom rozhovore sa predchádzajúca široká cesta hľadania intelektuálneho partnera a spoločného naplnenia zúži len na naplnenie základných sexuálnych túžob. Také prozaické, také jednoduché. Chýba nám skutočný život, ktorý vymieňame za protézy a náhrady rôzneho druhu. Nie sme schopní byť úprimní, predstierame pre seba a pre druhých, aby sme sa ukázali v čo najlepšom svetle.

skrat

A čo je na týchto obyčajných dialógoch za stolom také unikátne? Hoci sa ich aktéri zhostili s ľahkosťou a ponúkajú vysokú mieru paródie skutočnosti, je jasné, že sú to oni a ich skúsenosti, ktoré sa pred nami v tejto forme odhaľujú. Popri rôznych divadelných pokusoch o osobnú spoveď, ktorá sa zamotá do sietí formalizmu a sileného predstierania umenia, je „skraťácka“ úprimnosť a nefalšovaná autentickosť nielen zábavná, ale nakoniec aj katarzná. Po režisérskych inscenáciách Dušana Vicena o vážnych spoločensko-politických problémoch tejto krajiny sú Extrakty a náhrady návratom ku kolektívnej tvorbe, ktorá dáva priestor improvizácii, kritike, zábave i výpovedi.

Teraz najčítanejšie