Ľudia smrdia. Teda ako ktorí

Vitajte pri ďalšom pokračovaní podcastu, v ktorom sa s Tomášom Hudákom rozprávame o mužských veciach. Aj keď Hudák už druhý rok nechodí a podľa mňa ani nikdy nepríde. A ani podcast to nie je.

Je horúco, takže dnes sa budeme venovať otázke telesného zápachu a možnosti, že zo zápachu sa môže stať aj vôňa.

My, bežní ľudia, nimi opovrhujeme

Pred niekoľkými dňami prišiel kamarát – nebudem ho menovať, ide predsa len o popredného slovenského dizajnéra – a povedal: Chlapi, kúpil som si parfém a stál aj dosť veľa peňazí, ale nejako sa mi nezdá.

Potom ho každému z nás strekol na zápästie, aby sme posúdili.

Tri hodiny mi potom pod nosom smrdelo niečo, čoho som sa nevedel zbaviť, a nikto sa ma nepýtal, či to je to, čo chcem. Nie som si istý; je to dostatočne zrozumiteľná spätná väzba?

K mužským parfémom som totiž dlhodobo mal komplikovaný postoj. Teda ani nie tak komplikovaný, ako skôr vyhranene odmietavý. Zhruba ako k nemeckému futbalu.

Keď totiž Nemecko v roku 1990 na majstrovstvách sveta vyradilo vo štvrťfinále Československo, ako chlapca sa ma to mimoriadne dotklo a dospel som k záveru, že nech je nemecký futbal akokoľvek dobrý, aj tak je jednoducho zlý.

Tohto presvedčenia sa bez ohľadu na fakty držím celý život. A ako dobre sa mi žije! Rovnaké je to s mužskými parfémami.

Až donedávna som si myslel, že je to len akési panské huncútstvo chlapov, ktorí ním demonštrujú svoju nadradenosť nad nami ostatnými (a preto nimi my, bežní ľudia, opovrhujeme).

Alebo – a to je ešte horšia možnosť – je to panské huncútstvo chlapov, ktorí by nadradení iba chceli byť. V skutočnosti im na to síce chýba úroveň, ale myslia si, že ak sa pooblievajú nejakým patokom, tak si nikto nevšimne, že aj tá audina je z druhej ruky a na krku majú tri exekúcie (a preto nimi my, bežní ľudia, opovrhujeme ešte viac).

Potom som však narazil na realitu.

Šialená woke doba

Modelová situácia: len tak si sedím v práci a snažím sa nič nepokaziť, keď vtom okolo prejde kolega a za ním závan niečoho, čo by aj bolo príjemné, teda ak by to nebol parfém – a parfémom predsa, rovnako ako nemeckým futbalom, opovrhujem, takže príjemný z princípu nemôže byť.

Alebo (a to je ešte horšie) sedím v pohostinskom zariadení nižšieho štandardu; čo ja viem, predstavte si Zoru.

Všade naokolo cigaretový dym, pach ľudských (mužských) tiel a fundované geopolitické názory. Všadeprítomný kvas, hlavne taký ten životný. Na výber je pivo, kofola, čipsy, tyčinky a horalka, ale posledné štyri len preto, aby sa nepovedalo, zato destilátov plná polička.

Skrátka krčma, do ktorej chodíte výlučne nasmradnúť a veci hneď po návrate dáte vyprať – ale môj spolustolovník vonia ako rozkvitnutá letná lúka.

Šialená woke doba. Ak parfémy prerazili už aj poslednú líniu obrany a prebojovali sa do Zory, tak sme prehrali.

Nesmierne komplikovaný svet

Aby sme si rozumeli (ale aby sme si naozaj rozumeli): pomerne veľa športujem, takže o zápachu viem svoje.

Ak však aj vy patríte k tisícom spokojných čitateľov tejto mužskej lifestylovej rubriky, viete, že zároveň disponujem rozsiahlymi vedomosťami o mužskej kozmetike (minule som objavil jeden naozaj skvelý šampón).

Mám rád, keď veci voňajú, ale zároveň nesmú voňať príliš a pridlho. Skôr tak decentne. Množstvo času som napríklad investoval do výskumu dezodorantov, až som objavil ten najlepší: je unisex, stojí síce milión, ale medzi jeho výhody patrí, že nemá výraznú vôňu a nenecháva škvrny v podpazuší.

Čiže platím milión za čo najmenší efekt, lebo taký je život.

Všetko to však píšem preto, aby som dal najavo, že nie som neandertálec a viem sa o seba postarať aj po aromatickej stránke. Len pri tých parfémoch som taký opatrnejší.

Ani s dezodorantmi to však nie je jednoduché.

Minule som sa na túto tému porozprával presne s tým kamarátom, s ktorým sme boli na tvárovej masáži a vy ho poznáte pod prezývkou Kysucký daimler. Keďže si to naštudoval, vysvetlil mi, že aj dezodoranty niečo uvoľňujú, niečo blokujú a niečo upchávajú a telu potom niečo chýba…

No proste, prestal som ho počúvať. Je to nesmierne komplikovaný svet.

Ľudia smrdia. Teda ako ktorí

Opäť tu máme to ročné obdobie, počas ktorého by sa muži – teda ak by si to pripustili – najpohodlnejšie cítili v ženských šatách, ako sme aj minulý rok na tomto mieste skonštatovali a rozčúlili tým rovnako popredného a takisto slovenského, akurát že grázla, a to Daniela Bombica, ahoj, je to naozaj dlhá veta, neviem, či si ju pochopil.

Problém je v tom, že patrím medzi pravidelných cestujúcich v mestskej hromadnej doprave, takže prichádzam s týmto zistením: ľudia smrdia.

Nechcem zovšeobecňovať, takže toto zistenie, samozrejme, neplatí pre ľudí, ktorí nesmrdia, ani pre ľudí, ktorí sa za ľudí nepovažujú, ale inak sa asi zhodneme. Leto – to je festival odhalených pazúch, ktoré by odhalené nemali byť. A tiel, ktoré potrebujú osviežiť. A tielok, čo pamätajú ešte cisára pána.

A vtedy si uvedomíte, že ani ten parfém nie je až takým snobstvom: autobus voňajúci po rozkvitnutej letnej lúke by totiž bol zhruba miliónkrát príjemnejší než všadeprítomný a dusivý zápach potu. Svoje tipy na mužské parfémy teda píšte do komentárov.

Ak ste to dočítali až sem, už by ste si zaslúžili aj vedieť, čo z toho všetkého vyplýva.

V poslednom čase veľa rozmýšľam (nehovorím, že úspešne) a zatiaľ som zistil, že mnoho vecí by bolo oveľa jednoduchších, keby sme k sebe boli aspoň o kúsok empatickejší.

Inak minule sa ma môj kamarát Kysucký daimler opýtal, ako sa mám. Kámo, akože fakt ťažko, povedal som mu. Tak ma objal. A pritom voňal. Bolo to pekné.