Denník N

Podarilo sa nám presvedčiť Moskvu, že potrebujeme závod Pepsi. Tá nemala taký buržoázny imidž ako Coca-Cola

Ako vyzeralo Abcházsko, kým jeho palmy a araukárie nezničila vojna? Stane sa niekedy znovu súčasťou Gruzínska? Rozpráva gruzínsky spisovateľ Guram Odišarja.

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Na Slovensko prišiel Guram Odišarja v čase, keď sa slovenský prezident Andrej Kiska pripravoval na niekoľkodňovú cestu do Gruzínska. Autorovi vyšiel v slovenčine veselo-smutný román Prezidentov kocúr o živote v Abcházsku, najkrajšej časti Gruzínska, ešte keď ho malo Tbilisi pod kontrolou a priateľstvá medzi tamojšími obyvateľmi nezničila vojna. 

Keď si vybavím Suchumi, hneď mi napadne vôňa mandarínkovníka. Pre vás je ktorá vôňa Abcházska najdôležitejšia?

Vôňa mora zmiešaná s eukalyptami, ktorú som vdychoval, keď som sa usadil na pobreží. Ten morský vzduch a stromy, ktoré tam rastú, ako aj spomínané mandarínkovníky – to je voňavý kokteil Abcházska. Suchumi je liečivé mesto, kde sa vždy chodilo rovno k moru, tam, kde rastú eukalypty, a liečili sa tam všetci arómoterapiou. Pre mňa je to aj psychologická terapia – narodil som sa tam, Abcházsko milujem.

Prímorský subtropický raj na brehu Čierneho mora však nakoniec v 90. rokoch zničila vojna a vy ste sa odsťahovali do Tbilisi. Zažili ste ju?

Áno, bol som v tom čase šéfredaktorom literárneho časopisu Rica (tak sa volá aj vysokohorské jazero s priezračnou vodou v Abcházsku – pozn. red.). V magazíne sme publikovali články gruzínskych spisovateľov, ale aj abcházskych preložených do gruzínskeho jazyka. Dá sa povedať, že som fungoval ako mierotvorca v oblasti literatúry. Kým sa začala vojna, všetkým som hovoril, aby sme v žiadnom prípade neprerušili dialóg s Abcházcami, aby sme vždy spolu besedovali. Ak sa nebudeme rozprávať, potom príde kalašnikov a makarov – bohužiaľ, tak sa stalo, a s nimi aj tanky a grady. Po vojne, keď sa začali zgrupovať ľudia okolo národnej diplomacie, všetci si na mňa spomenuli, hovorili, že sa treba rozprávať s Guramom, on vždy hovoril o dialógu.

Prečo sa vlastne začala vojna?

Má to veľmi veľa príčin; každá strana, gruzínska i abcházska, má svoju verziu. Priniesť nejakú politickú analýzu je veľmi zložité. Medzi Abcházcami sa hovorilo, že po Berijovi a Stalinovi sa v regióne príliš zvýšil počet obyvateľov – Gruzíncov. Žilo ich tam okolo 250-tisíc, Abcházcov len okolo 80- až 90-tisíc a tí boli proti takému trendu. Na gruzínskej strane zase prevládali postoje, že historicky je to naša krajina. Každý si hľadal svoje dôvody, no myslím si, že tým hlavným bolo, že Sovietsky zväz sa rozpadol príliš rýchlo. Všetci sme čakali, že padne, ale nie tak dramaticky v takom krátkom čase. Kresťania hovoria, že keď človek chce postaviť svoj nový dom na miesto starého, tak začne búrať ten starý od strechy, a nie od základov. V tomto prípade však Michail Gorbačov i Eduard Ševardnadze nepremyslene rozvalili tieto základy. Rozbehli sa veľké konflikty, najmä u nás na Kaukaze. Bolo to veľmi emotívne. Najprv prišiel konflikt o Náhorný Karabach, potom Južné Osetsko a nakoniec aj Abcházsko. Dodnes sa tieto konflikty nepodarilo utíšiť.

Teraz je veľmi horúci spor o Náhorný Karabach. Čo sa deje medzi Azerbajdžancami a Arménmi?

Problém je v tom, že hovoríme o nevyriešených chronických konfliktoch – tie sa z času na čas prebúdzajú. Teraz sa Azerbajdžanci znovu nechcú zmieriť s tým, že stratili územie, ktoré považujú za svoje, kým Arméni tvrdia, že historicky im patrilo vždy. Preto nás neprekvapuje, že jedna strana masívne zbrojí a ukazuje svaly, že je to jej územie. Druhá ju zasa obviňuje z agresie, a tak sa točíme v jednom kruhu.

Hrá v tomto zamrznutom konflikte Rusko na obe strany? V Arménsku má vojnovú základňu, kým Azerbajdžanu predáva zbrane, ktorými Baku zase útočí na Karabach…

Samozrejme. Rusko sa svoje záujmy snaží udržať všade. Aj počas vojny v Abcházsku vydelila Moskva na začiatku asi 50-60 tankov Gruzíncom, to bol veľmi silný arzenál. Dali k dispozícii aj grady a delostrelectvo. Objavili sa tu zbrane, ktoré Sovieti používali v Afganistane, ale neskôr začali Rusi pomáhať aj druhej strane. Rusko začalo hrať svoj šach na geopolitickej šachovnici a my sme dostali mat, ako keď deti hrajú šach. Nedovideli sme na niekoľko ťahov vopred. Bohužiaľ, zároveň platí, že medzi Gruzíncami ani Abcházcami neboli takí lídri, ktorí by sa vedeli normálne spolu dohovoriť. Vtedy by sa dalo konfliktu zabrániť, pretože v tom regióne bolo veľmi veľa zmiešaných rodín.

Aké ste mali vzťahy s Abcházcami?

Veľmi blízke, vyrástol som tam. Suchumi bolo veľmi medzinárodné mesto. Niekedy sa dalo veľmi ťažko rozlíšiť, kto je Gruzíncec a kto Abcházec. Spolu sme sa rozprávali po rusky. Mali sme svoj suchumský morský žargón: Kuda ty ľochaješ, Vasja? A tak podobne. Keď sa rozbehla vojna, nastúpili bradatí muži s kalašnikovmi a zabíjali navzájom priateľ priateľa, často ani nevedeli, kto je z ktorej strany. Všetci mali rovnaké samopaly či uniformy.

Vo vašej knihe je moment, keď bomby vyhadzujú mŕtvoly delfínov na breh. Tak vyzerala vojna v Abcházsku?

Obraz vojny bol strašný. Ako viete, príroda Suchumi je prekrásna, sú tam palmy, argentínske araukárie či agávy. Množstvo farieb, nebo je úžasné. Všetci tam chodili oddychovať, v Suchumi bol každý deň sviatkom. (smiech) Keď ráno vyšlo slnko a odrážalo sa od mora, mesto sa celé osvetlilo, do toho tá zelená farba stromov, a všetci sme si v reštauráciách či kaviarňach vychutnávali pohodu pri šampanskom. Nacionalisti na obidvoch stranách však začali po sebe strieľať, a bolo po pohode. Na rozdiel od Karabachu však medzi oboma stranami stále existuje komunikácia, ľudia sa tam navštevujú, vedia, kto u koho býva a komu spálilo dom.

Môžete tam chodiť na návštevy aj vy?

Áno, poznajú ma tam. Besedujeme tam bez toho, aby sme riešili veľkú politiku. V mojom dome už niekto žije, taká je realita, ale nezaujíma ma to, zmieril som sa s tým. Moje knihy sú v Suchumi celkom populárne, pretože ukazujú život do vojny taký, aký bol.

Hoci ho nemajú pod kontrolou, veľa Gruzíncov stále hovorí, že Abcházsko je najkrajší kus ich krajiny. Súhlasíte?

Samozrejme, ak hovoríme objektívne, určite je najkrajšie. Väčšina Gruzíncov tam nesmie chodiť, ale mnohých spájajú s Abcházskom rodinné väzby. Prímorské Batumi v Adžarsku je pekné, ale na magické Abcházsko s horami a jeho jazerami sa nechytá. 

V roku 2008 prebehla päťdňová vojna medzi Gruzínskom a Ruskom o Južné Osetsko. Nechal sa Michail Saakašvili vlákať do pasce?

Rusko bolo pripravené, veľmi rýchlo tam vošli jeho sily, poznali Saakašviliho charakter. Vybrali si prekvapivý dátum práve počas začiatku letných olympijských hier v Pekingu. Vojna trvala veľmi krátko, Rusi ukázali veľkú silu i techniku a dorazili takmer až do Tbilisi – zastavili sa 40 kilometrov od hlavného mesta. Moskva vtedy jasne ukázala Tbilisi, ako to bude s Južným Osetskom.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

 Guram Odišarija (1951)

je gruzínsky spisovateľ, básnik a novinár. Narodil sa v abcházskej metropole Suchumi, po gruzínsko-abcházskej vojne žije v Tbilisi. Je poradcom gruzínskeho premiéra, viedol ministerstvo kultúry a ochrany pamätníkov. Angažuje sa v povojnovom mierovom dialógu medzi Suchumi a Tbilisi.

Je možné, aby sa Južné Osetsko aj Abcházsko vrátili pod gruzínsku vlajku?

V dohľadnej dobe žiadnu takú perspektívu nevidím. Mohli sme tomu zabrániť v 90. rokoch, ale teraz je to už veľmi komplikované. Už to nie je malý požiar v lese, ktorý sa dá uhasiť – plamene sa rozniesli rýchlo a na veľkej ploche. Z dlhšej časovej perspektívy a pri zohľadnení reálpolitiky však verím tomu, že sa nájde nejaké pokojné riešenie. Teraz ho však nie sme schopní nájsť.

Ukrajine teraz hrozí, že aj z Donbasu sa stane zamrznutý konflikt. Čo by ste poradili Kyjevu, aby tomu zabránil?

Každý z týchto konfliktov je veľmi odlišný, ich spoločným faktorom je však hrozba silnej ruskej armády. Nikto z nás nepredvídal, že medzi Ukrajinou a Ruskom niekedy vznikne konflikt, v ktorom by sa znova dostali k slovu grady. Najdôležitejšie je, aby sa politici rozprávali so svojím národom a dávali mu najavo, že spolu v jednej krajine bude všetkým lepšie. Dôležité je, aby ľudia vnímali vládu vo svojej krajine ako múdru a nie ako nepriateľa.

Možno by Ukrajincom pomohla gruzínska tradícia tamadov – ide o prípitky, ktoré takmer ako báseň či prejav prednáša pán stola pri pití vína. Kde sa to u vás vzalo?

Je to kultúra stolovania, na Kaukaze a hlavne tu v Gruzínsku: keď sa zídu ľudia s hosťami za stolom, jeden musí byť vždy tamada. Najlepšie je, keď je dobrým rečníkom, rozpráva napríklad o histórii a je zaujímavé ho počúvať. Niekedy sa to mení na hotovú akadémiu. Svojím spôsobom je to aj terapia: keď počas vojny nebolo svetla, všetci sa zišli pri sviečkach za stolom, vždy sa našlo nejaké víno, kus chleba či syr, a tamada spustil, že všetko bude dobre, že to nejako prežijeme. Víno v Gruzínsku neplní len ten účel, aby sme sa napili, ale aby sme sa ako priatelia podržali.

Aj vaša kniha Prezidentov kocúr sa tak trochu číta, akoby ju napísal tamada…

Hlavná postava Michail Timurovič (Michail Timurovič Bgažba, genetik a prvý tajomník Abcházskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky) je Abcházec. Poznal som ho osobne ešte ako dieťa. Svojimi slovami liečil, pomáhal ľuďom. (smiech) Bola to moja prvá kniha, ktorú som napísal v Tbilisi po odchode z Abcházska. Predtým som sa venoval poézii. Keď som videl, ako naše palmy, araukárie horia, delfínov bombardujú a všetko krásne sa ničí, už mi nešlo písať básne. Kniha sa však nakoniec páčila Gruzíncom aj Abcházcom, premostil som obe znepriatelené strany.

Keby ste si na cestu museli vybrať len jednu z týchto gruzínskych vecí – chačapuri (syr zapekaný v chlebe), koňak, víno alebo minerálku Boržomi, čo by to bolo?

No vzal by som si víno. (smiech) Voda sa vždy nájde, chačapuri sa môžete najesť, ale víno nikdy Gruzínec nepije sám. Nad vínom by sme dali dokopy partiu a rozprávali si príbehy ako z Tisíc a jednej noci.

Gruzínci veľmi hrdo hovoria, že víno ste poznali skôr ako Francúzi. Kde sa berú tie legendy?

U nás nemálo ľudí tvrdí, že aj slovo „vino“ vyšlo od nás. Hovorí sa u nás legenda, ako padol strapec hrozna do jamy s vodou. Jeden smädný človek sa chcel z nej napiť, opil sa a strašne sa mu to zapáčilo. A tiež sa hovorí, že prvý človek, ktorý si uvedomil, že víno treba naliať do pohára a pripiť si na zdravie rodičov, svojej lásky či budúcnosť a mŕtvych príbuzných, bol Gruzínec. A pýtam sa doma, ako to? No v žiadnej inej krajine nevidíme tradíciu tamadov na takej úrovni ako v Gruzínsku. A keby to nebolo skôr, tú tradíciu by sme predsa nemali.

Vo vašej knihe niekto prehovorí, že Sovietsky zväz sa musel rozpadnúť, lebo vznikal na preliatej nevinnej krvi cároviča Alexeja Romanova. Súhlasíte s tým?

Samozrejme. Vychádza to z poézie gruzínskeho rodáka Vladimira Majakovského, ktorú vydali v časoch perestrojky. Bol to geniálny človek, futurista, ktorý sa, nanešťastie, stal veľmi spolitizovaným. To, že sa zastrelil, zrejme súviselo s tým, že si priznal chybu, že sa to zle vyvíjalo. Jeho básne o vyvraždení cárovej rodiny nesmeli vyjsť, objavili sa až počas perestrojky.

V Rusku sa teraz znovu vracia Stalinov kult a komunistická strana bude v kampani využívať jeho tvár. Čo si o tom myslíte?

Bez ohľadu na to, že sa Stalin narodil v gruzínskom Gori, je u nás veľmi nepopulárny. V Gori má múzeum, ale viac ako domáci ho navštevujú turisti. Ak by sme ho porovnali s Hitlerom, tak on na rozdiel od neho nie je tak očividne považovaný za človeka zodpovedného za „planetárne zlo“, hoci takisto spôsobil masové vyvražďovanie.

Ako je možné, že v Sovietskom zväze prišiel závod Pepsi práve do Abcházska?

Na rozdiel od Coca-Coly nemala Pepsi taký buržoázny imidž; medzi komunistami sa hovorila legenda, že je lacnejšia, pije ju robotnícka trieda a tak podobne. Nebola ešte takou značkou ako Coca-Cola, a kedže sme boli dovolenkovým strediskom, bolo nám treba nejaký podobný nápoj. Nakoniec sa podarilo presvedčiť Moskvu, že potrebujeme závod Pepsi, a stal sa prvým v Sovietskom zväze za brežnevovských čias. Všetci sme mali veľmi radi Ameriku – stále do nás húdli, že Amerika je zlá, ale čím častejšie omieľali, akým je zlom a že je prehnitá, tým viac nás zaujímala. Keď sa teda u nás zjavila Pepsi, mysleli sme si, že toto je chuť Ameriky, a veľa sme ju pili.

V Gruzínsku sa väčšina v referende postavila za vstup do NATO, túžite po členstve v EÚ. Stane sa to niekedy?

Verím, že sa staneme členmi, krok za krokom. Želanie je jedna vec, ale realita druhá. Sme síce veľmi emotívni a ponáhľame sa, ale myslím, že sa to stane. V Pobaltí je napríklad vyššia politická kultúra, tam štrajkujú len cez víkend, aby si nepoškodili ekonomiku krajiny. Vedia, že musí byť silná, ak chce fungovať ako nezávislá. Ale aj Taliani mali v minulom storočí svoje problémy s demokraciou, v mnohom sa na nich veľmi podobáme –  mám na mysli temperament. V mnohom sme sa posunuli, policajti na ulici už nechcú úplatky, pomaly sa zlepšila kultúra štátnych tendrov. Stále je však v čom doháňať Európu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie