Denník N

Pomsta hyksóskeho bojovníka, alebo v Egypte musí byť človek opatrný (seriál)

Objavenie hyksóskeho hrobu. Foto – Nadácia Aigyptos
Objavenie hyksóskeho hrobu. Foto – Nadácia Aigyptos

Nadvláda Hyksósov je málo známe obdobie staroegyptských dejín, a preto patrí v posledných rokoch medzi najvýznamnejšie témy výskumu.

Pyramídy a skalné hrobky v Údolí kráľov – práve tieto miesta posledného odpočinku egyptských faraónov azda najviac vzbudzujú záujem o staroegyptskú kultúru.

Ich snaha o dosiahnutie znovuzrodenia, teda večného života, a s tým spojená hrobová výbava vždy predstavujú vzrušujúci prísľub nahliadnutia do ich života.

Bolo to tak aj v prípade Hyksósov – obyvateľov Egypta ázijského pôvodu, ktorí sa práve v oblasti delty Nílu usádzali už od obdobia Strednej ríše (20. – 18. storočie pr. Kr.). Postupne nadobudli takú moc, že sa im podarilo ovládnuť väčšiu časť Egypta.

Krajina sa rozpadla, a preto sa éra hyksóskej moci spravidla označuje ako Druhé prechodné obdobie. To predstavuje jednu z najväčších šedých zón staroegyptských dejín. Jeho dôkladnejšie poznávanie sa dostáva v posledných rokoch medzi najvýznamnejšie témy egyptológie.

Hyksóska záhada

Hyksóski panovníci a elity prevzali z egyptskej kultúry mnoho – od spôsobu zobrazovania postáv po kráľovskú titulatúru. Zároveň obohatili Egypt o prvky svojej kultúry. Z pôvodných sídel si priniesli novinky ako chov koní, využívanie bojových vozov či nové druhy zbraní. O nadvláde týchto cudzincov, boji proti nim a o ich konečnej drvivej porážke panovníkmi Novej ríše sa väčšinou dozvedáme iba od víťazných faraónov.

Tí, samozrejme, prezentovali len svoju, často propagandistickú verziu. Odkiaľ však Hyksósi pochádzali, ako spolunažívali s Egypťanmi, ako prebiehalo opätovné zjednotenie ríše tébskymi panovníkmi a ako zmizli Hyksósovia z dejín?

Výskum ich sídel a pohrebísk môže priniesť odpovede práve na tieto otázky. Na Tell el-Retábí máme oboje – sídlisko i pohrebisko.

Z predchádzajúcich sezón približne vieme, v akej hĺbke sa hyksóske pohrebisko rozprestiera pod oveľa neskoršou pevnosťou faraóna Ramessa III na severozápadnej strane tellu. Pohrebisko je tu navyše ešte prekryté sídliskom z čias novoríšskej 18. dynastie (polovica 16. – polovica 15. storočia pr. Kr.).

Objav prvého hrobu

Objavenie hrobky vždy prináša to pravé archeologické vzrušenie. V našom prípade je na začiatku náraz špachtle alebo motyčky (u našich robotníkov masterínymahašše) na tvrdší materiál surovicových tehiel v pieskovo-štrkovom riečnom nánose, do ktorého bývali hroby zahĺbené.

Hoci neočakávame nálezy ako v Tutanchamonovej hrobke, pocity pri objavení prvého radu tehál sa asi veľmi nelíšia od pocitov Howarda Cartera, keď objavil prvý schod do faraónovej hrobky. V našom prípade čas, nádej a s ňou spojená neistota pretrváva dlhšie, až kým sa uistíme, že sme našli naozaj hrob a nie obyčajný múr nejakej architektúry. 

Tak to bolo aj v prípade prvého tohtoročného hrobu. Zo štrkovej vrstvy pod jednou z južných miestností Čierneho domu 1 sa začali vynárať tmavé tehly. Srdce poskočilo, no úsmev na tvári nám vyčarilo až vedomie, že štruktúra siaha očividne oveľa hlbšie ako jeden až dva rady múrikových tehál.

Zo štrkovej vrstvy agradačného valu sa vynára známy tvar hrobu v tvare domu – so sedlovou strechou a výčnelkami, ktoré ju podopierali. Objaviteľský ošiaľ mierne schladí porušená strecha, ktorá naznačuje narušenie, a teda pravdepodobné vykradnutie hrobu už v staroveku. Výbava hrobov neláka len archeológov – mali silnú nelegálnu konkurenciu už v staroveku.

Zrnko po zrnku

Už s chladnejšou hlavou pristupujeme k otvoreniu hrobky. Po odstránení striešky, respektíve klenby, sa začína vyberanie (po archeologicky „začisťovanie“) horných vrstiev hlinenej, pieskovej alebo štrkovej výplne hrobu. To je práve činnosť, ktorú si väčšina ľudí spája s archeológmi, čiže „štetčekovanie“.

Kvetka Smoláriková čistí profil hrobu. Foto - Nadácia Aigyptos
Kvetka Smoláriková čistí profil hrobu. Foto – Nadácia Aigyptos

Zďaleka to nie je také jednoduché ako oprašovanie prachu z police alebo nanášanie púdru na tvár. Obsah hrobu musí byť po otvorení v rovnaký deň vybratý. Inak hrozí, že by to mohol spraviť niekto za vás. Nedá sa nikdy odhadnúť, ako dlho bude vyberanie trvať, takže treba pracovať čo najrýchlejšie.

Zároveň môže byť každý záber špachtľou zničujúci, pretože nik netuší, čo sa vo výplni skrýva. Od jemných kostí mŕtveho či mŕtvych, cez koráliky po najviac očakávané skaraby s nápismi, ktoré by mohli pri prílišnom ponáhľaní sa skončiť vo vyhádzanej hline. Preto sa ešte poistíme preosievaním vybratej hrobovej výplne.

Začisťovania sa ujala Kvetka Smoláriková s Luckou Hulkovou, ktoré trpezlivo odstraňujú hrobovú výplň. Prvé nájdené ľudské kosti jasne naznačujú, že hrob bol porušený alebo v ňom bolo postupne pochovaných viacero osôb (takzvaný sekundárny pohreb).

Hrobová výbava

V tomto prípade bola správna druhá možnosť. Po vybraní očividne menšej ženskej kostry výplň hrobu pokračovala hlbšie a naznačovala prítomnosť ďalšej kostry. Telo uložili v skrčenej polohe, s rukou pod hlavou. Antropologická analýza ešte len príde, z veľkosti a tvaru kostí však už možno tušiť, že ide o muža.

Prvý nález hrobovej výbavy vzbudil veľké nádeje. Bol to polguľovitý predmet z vápenca, s vyvŕtanými dierkami. V prvom momente nám pripomínal praslen (zotrvačník pradiaceho vretena), ale vzápätí sme si uvedomili, že ide o niečo oveľa zaujímavejšie.

Podobné objekty sa používali ako hlavice rukoväti dýk. A skutočne – kostra mala po svojom boku dýku. Bola veľmi dobre zachovaná, so zdobenou čepeľou a s viditeľnými nitmi na pripevnenie rukoväti.

Práve tieto typy dýk boli pre hyksóske obdobie typické. Hoci to bola jediná vec pridaná do hrobu, ako každý kovový predmet bola úžasným nálezom pomáhajúcim pri jeho datovaní. A náš konzervátor sa má tiež na čo tešiť.

Obedove zatisie. Foto . Nadácia Aigyptos
Obedové zátišie. Foto – Nadácia Aigyptos

Hyksósova kliatba

Výskum pokračuje ďalšie štyri dni, už bez Lucky a Magdy Konopovej, ktoré museli kvôli štúdiu odísť skôr, práve keď to začalo byť zaujímavé. Samozrejme, zákon schválnosti sa prejavil v ďalšom oslabení tímu. Hoci v našom prípade nešlo o faraóna, zdá sa, že sa nám majiteľ dýky pomstil za narušenie svojho večného pokoja.

Na druhý deň totiž časť tímu nečakane prepadli zažívacie problémy, o ktorých pôvode doteraz vedieme diskusie. Ako najpravdepodobnejší vinníci sa javia obedňajšia basturma (miestna varianta prosciuta), faláfil s turšim (nakladanou zeleninou) z dedinského trhu či kombinácia rôznych iných miestnych dobrôt s teplom, zvíreným prachom a únavou.

Dočasná indispozícia niektorých účastníkov výskumu nás, samozrejme, spomalila, čo bol vzhľadom na krátkosť času neželaný stav. Hoci sa snažíme dohliadať na konzumované potraviny, podobným situáciám sa návštevník neprivyknutý na miestnu mikroflóru nevyhne.

Opatrnosti nikdy nie je dosť, a preto si varíme najčastejšie sami. Momentálne sú šéfkuchárkami Radka Knápek a Markéta Kobierska, ktoré sa v hlavnej pracovnej náplni venujú dokumentovaniu drobných nálezov. Každý nález musí byť detailne popísaný, nakreslený a odfotený, čo pre zmenu zabezpečuje fotograf Tomáš Kmeť.

Nájdená dýka pre nich predstavuje vítanú zmenu oproti záplave kamenných nástrojov, najčastejšie drvičov, zrnotierok (ručných žarnovov) a ich fragmentov, ktorých zdĺhavé a monotónne kreslenie patrí k najnáročnejším úlohám na výskume.

Hyksósova pomsta, našťastie, odišla rovnako rýchlo, ako prišla, a my – motivovaní zaujímavými nálezmi – sa s vervou púšťame do posledných vrstiev a objektov, ktoré nám na zvyšné štyri dni výskumu ostali.

Teraz najčítanejšie