Denník N

Milujem obrazy Rudolfa Filu

Rudolf Fila: Gorgonská tvár, 1977.
Rudolf Fila: Gorgonská tvár, 1977.

Na jeho obrazoch plynie čas a pripomína nám, že tu nie sme večne, a aj preto by sme so svojimi životmi mali niečo podniknúť. Napríklad dívať sa na obrazy, to je dobrý začiatok.

ANDĚLE TÉŽ
se sluší povolat
ať na počátku nežne zatroubí
jsou za to dobře placeni

a pentle duh se taky hodí
smích hrdliček pak neošidí
když je v kleci hádka
anděle
už jsem přece řekl
pak dlužno povolat
a vyplatit jím předem tučné všimné

Ludvík Kundera
úhledná džungle
texty 1973 – 1993

Maliar Rudolf Fila má v Pálffyho paláci v mestskej galérii výstavu. Na transparente zavesenom cez ulicu je Caravaggiova Medúza s Filovým zásahom. Oslava maľby je názov výstavy a pripravoval ju Jan Kukal a Ivan Jančár, ak sa nemýlim.

Dôvod, prečo som na začiatku nechal nežne zatrúbiť anjela, je básnik Ludvík Kundera, priateľ a súputník maliara, člen umeleckej Skupiny Ra, ktorého budem – s dovolením – ešte niekoľkokrát citovať.

„Je mi naprosto nejasné, jak se mezi námi, kdysi členy Skupiny Ra, objevil Rudolf Fila. Zkrátka tu náhle byl, nevedl dlouhé řeči, nýbrž předkládal práci – musilo se s ním počítat. Jen zabedněnec nemohl vidět: nápaditosti, urputnost, ale i smysl pro dobrodružství tvorby, důslednost v experimentu, přitom však nelpění na jednom, do nekonečna obměňovaném technickém objevu, úsměvnou pichlavost, tudíž ironii, rehabilitaci Pokusu, obrovský přehled po všem umění, smysl pro Hru a pro humor, obkružování onoho magického „bodu nula“, věcnost v čarování, fantazii v každodennosti, trvalou zápolitost se snem ve všech (ve všech!) podobách, smysl pro ruby atd.ATD.„

Myslím, že toto by si mohol každý začínajúci umelec stanoviť ako svoj manuál. Ak by to dodržoval len sčasti …

„V končinách literatury jsme brzy našli objekt společné přitažlivosti: Jakuba Demla. Do výtisku Zapomenutého světla mi Fila vepsal všechna místa začerněná cenzurou – vypadalo to tak hezky, až mi knihu někdo ukradl.“

Jakub Deml na začiatku svojej knihy Zapomenuté světlo píše. „Ze sporu s jinými děláme krásné řeči, ale ze sporu se sebou samými děláme básně. Na rozdíl od krasořečníků, kteří nabývají sebevědomého hlasu tím, že si připomínají zástup, který získali nebo mohou získati, pějeme my uprostřed své nejistoty; i před nejvyšší krásou jsme zkrušeni vědomím své osamělosti a náš verš se chvěje.“

Chvejú sa aj Filove čiary prebiehajúce okolo hlavy Medúzy, na jeho obrazoch uplýva čas a pripomína nám, že tu nie sme večne, a aj preto by sme so svojimi životmi mali niečo podniknúť. Napríklad dívať sa na obrazy, to je dobrý začiatok.

„Bůh ví, jak dlouho to trvá, nikdy v celém životě svém jsem nevěděl, jak dlouho to trvá – já najednou daroval všecko, i duši svou i spasení své a nikdy jsem nevěděl a nepočítal, jak dlouho to trvá, a říkají, že blaženost, anebo zatracení může trvati po celou věčnost.“

Mal som veľa dôvodov, prečo nenapísať článok o výstave Rudolfa Filu, ale ten, že som výstavu ešte doteraz nevidel, k nim nepatrí. Prvé dva z toho množstva sú, že sa necítim kompetentný a súčasne mi v tom bráni úcta a obdiv k Rudolfovi Filovi a jeho dielu. Nie, teraz, samozrejme, klamem, nebráni.

To, že som výstavu nevidel, je preto, že bez Jana Kukala tam ísť nechcem, a zatiaľ sme si nenašli čas ísť tam spolu. To pravda je, aj keď nie úplne celá. Bojím sa, že by ma bez spoločnosti priateľa prepadol pocit márnosti a výstavu by mi pokazil. Vysvetlím prečo. Mám pred očami priateľa sochára, ktorý prišiel orodovať do štátnej inštitúcie za svojho pedagóga, čo vychoval generácie umelcov, podobne ako Fila, či by nebolo vhodné urobiť mu k stému výročiu výstavu. Dámy na druhej strane stola unisono odpovedali: „Ale to nás nebaví.“

To sa, samozrejme, nestalo, to sú len moje nočné mory.

Ale vyžadujem viac úcty k umelcom, ako bol Rudolf Fila, je to aj úcta k nám samým. Sebaúcta, nie samoľúbosť, ktorou naše kultúrne prostredie priam kvitne.

Trvám na tom, že retrospektíva takej osobnosti, akou je Rudolf Fila, by mala byť v priestoroch, do ktorých sa výber z jeho celoživotného diela aspoň zmestí. Napríklad keby sa uvažovalo o galérii autora na voľnom pozemku na predaj vedľa Grösslingu oproti Národnému múzeu, to by som vyslovene privítal.

Čudný začiatok textu o obrazoch a maliarovi, ale život vytvára umelca a jeho dielo. Hľadanie šťastia v ťahu štetcom sa môže zdať detinské a márne, ale to sú len dve z tisícok predností, ktoré maľovanie obrazov obsahuje.

Spomínam si na Filovu výstavu niekedy začiatkom 80. rokov v triede na starej ŠUP-ke na Palisádach. Ešte aj vešiak s kovovou stoličkou sedeli presne k rozmiestneniu obrazov. Aj v tom bol Fila majster, dokázal veci prezentovať až s neznesiteľnou dokonalosťou. Jeho povestné ccc, ak mu niečo pri korekciách školských prác nesedelo, znie v ušiach jeho žiakov dodnes.

Poslednú výstavu, ktorú som videl, bola výstava na Lazaretskej v Galérii 19. Tam, myslím, robila výber pani Dorota a bolo to úžasné. Nebola tam vec, po ktorej by som nezatúžil.

Krásna výstava bola aj tá Milanova Bočkayova v galérii Čin-čin na Podjavorinskej. Musím povedať, že od tej výstavy som začal galériu Čin-čin vnímať ako vážny výstavný priestor. Obrazy vytvorené z korešpondencie učiteľa a žiaka. Rudolf Fila a Milan Bočkay.

„Filovi žáci svého mistra nekopírovali ani nekopírují. Každý si našel svoje hájemství. Od učitele podědili jen trvalou chuť experimentovat. A pracovitost. A um.“

Posledne, keď som Filu stretol pri ich prechádzkach s pani Dorotou na dunajskom nábreží, na otázku ako sa má, povedal s úsmevom. „Raz pod psa a raz nad psa.“
„Záleží na tom, aký je ten pes veľký,“ snažil som sa o žart.
Keď som sa raz pýtal pani Doroty, ako sa má a či maľuje, odpovedala: „Maľovanie mu ide.“
Áno. Súhlasím a dodávam: Milujem obrazy Rudolfa Filu!

Rudolf Fila: Pokračovanie zlata, 1965.
Rudolf Fila: Pokračovanie zlata, 1965.

Kultúra

Teraz najčítanejšie