História ako tajná zbraň

Autor je britský novinár a spisovateľ

Jedna polozabudnutá a nedopečená teória, ktorá tvrdí, že právoplatným dedičom Litovského veľkokniežatstva je súčasné Bielorusko, môže pôsobiť rovnako tajomne a triviálne ako argumenty týkajúce sa dedičstva po Svätej rímskej ríši. Ale bez ohľadu na jeho pochybný faktický základ „litvinizmus“ napĺňa tri dôležité kremeľské ciele. Po prvé, útočí na modernú litovskú štátnosť. Po druhé, rozdúchava spory medzi bieloruskou opozíciou (ktorá sídli prevažne v litovskom hlavnom meste Vilnius) a jej hostiteľmi. A po tretie, vytvára rozpory v litovskej vláde.

V istom zmysle ide o ešte niečo horšie ako o absurditu. Kým Ukrajina bojuje o prežitie, mali by všetci protivníci Kremľa zanechať nezhody a pomáhať jej. Keď sa namiesto toho zameriavajú na historiografické detaily, pôsobí to „nerdovsky“ a sebecky. Iní Európania predsa prekonali oveľa aktuálnejšie a trpkejšie spory. Ak krajiny okupované nacistickým Nemeckom, ktoré to majú ešte v živej pamäti, dokážu prekročiť tiene druhej svetovej vojny, Litovčania sa určite môžu prestať trápiť tým, čo sa stalo pred ôsmimi storočiami. Tam, kde sa história, geografia a jazyk prekrývajú, sa hojne vyskytujú aj zvláštnosti a rozpory. Najznámejšia poľská báseň Pan Tadeáš od Adama Mickiewicza sa začína slovami „Litva! Moja otčina“ – to je predsa dôvod na oslavu, nie na zatrpknutosť.