Denník N

Deťom škola často nedáva zmysel, hovorí šéfka projektu na zlepšenie českých škôl

Hana Košťálová. Zdroj – archív H. K.
Hana Košťálová. Zdroj – archív H. K.

Ak sa majú meniť postupy v škole, aby sa v nej deti cítili lepšie, veci nemajú byť na príkaz, vraví Hana Košťálová, programová riaditeľka projektu, ktorý českým školám pomáha lepšie učiť.

Váš program sa volá Pomáhame školám k úspechu. Aká škola je podľa vás úspešná?

Domnievame sa, že to je škola, kde sa učí každý žiak naplno a s radosťou. Podporujeme školy, aby tak učili.  V projekte máme školy, ktoré žiadnym spôsobom netriedia žiakov, teda nie sú výberové ani súkromné či jazykové. Sú to školy, ktoré slúžia svojej spádovej oblasti, vezmú všetky deti, ktoré pod ne patria.

Ide len o základné školy?

Máme tam štátne základné školy, ktoré sa zaväzujú, že sa budú usilovať, aby sa v škole každú hodinu – od 8. do 16. 30 hod. – každé dieťa cítilo dobre, aby bolo motivované sa učiť a zlepšovalo sa.

Prečo sa dnes deti v škole často necítia dobre?

Často preto, lebo im škola nedáva zmysel. Nerozumejú, prečo do školy chodia, prečo sa tam dejú veci tak, ako sa dejú, k čomu to má viesť. Často je svet detí taký vzdialený svetu učiteľov, že sa veľmi ťažko hľadajú prieniky. Tým, že je ťažké nájsť niečo, čo by deťom ten zmysel dávalo, tak sa učitelia uchyľujú k tomu, že opakujú svoj starý spôsob učenia a tým posilňujú, čo deti od školy odpudzuje. Niekedy si pomáham porovnaním – keď deťom nejdú diktáty, tak učitelia dávajú viac diktátov, lebo si myslia, že sa ich tým deti naučia viac písať. Ale tak to nie je. To ako keby sme premeriavali prasiatko a mysleli si, že vďaka tomu priberie.

Váš program na jednej škole trvá päť rokov. Čo sa zmení, keď sa po piatich rokoch skončí a vy z nej odídete?

My z nej nikdy neodídeme. Päť rokov je intenzívna fáza spolupráce, ale škola ostáva v našej sieti. Stratí síce časť podpory, ktorú má v prvých piatich rokoch, ale nestratí ju úplne. Počas prvých piatich rokov platíme takzvanú pedagogickú konzultantku, ktorá tam je tri až štyri dni v týždni a venuje sa podpore učiteľov a vedenia školy.

Čo konkrétne robí?

Prvá vec, o ktorú sa všetci snažíme, je, aby sa v škole zmenila klíma, atmosféra a kultúra. Chceme spolupracovať na tom, aby učitelia pracovali s vnútornou motiváciou. Ak sa majú meniť postupy v škole, deti by sa mali cítiť lepšie – veci nemajú byť na príkaz.

Ako to v praxi vyzerá?

Náš projekt nemá žiadny obsah. Máme cieľ, aby sa deti učili naplno a s radosťou, ale to, ako si to konkrétna škola, učiteľ, vedenie urobia, je na nich. Poskytneme im podporu, aby to mohli robiť, ale nebudeme im hovoriť, čo majú spraviť. To si musia vymyslieť sami. Musia si povedať, čo je pre nich najužitočnejšie. Snažíme sa školy dostať do stavu, keď už nebudú čakať na to, čo im my povieme, a potom to splnia. Ale niekedy dosť dlho bezradne stoja, hovoria si: „Čo máme robiť, nevieme.“ Na to im hovoríme, že my o tom vieme ešte menej. Keď túto fázu prekonáme, tak sa učitelia začnú cítiť oveľa lepšie, akoby mali splnomocnenie rozhodovať o ich živote. Princíp autonómie je v našej kultúre veľmi dôležitý.

Hana Košťálová (54)

Vyštudovala FF UK v Prahe, odbory čeština a pedagogika. Od roku 1997 pôsobila ako národná koordinátorka, lektorka a medzinárodná certifikátorka programu Čítaním a písaním ku kritickému mysleniu. S manželom založila štvrťročník Kritické listy, ktorý vychádzal takmer pätnásť rokov. Priebežne sa zapájala do rôznych pracovných skupín, priamo riadených organizácií ministerstva školstva, v Českej školskej inšpekcii, v Človeku v tiesni alebo v projekte Škola podporujúca zdravie. Vyučovala externe na Pedagogickej fakulte UK predmet kritické čítanie a myslenie, dlhodobo pôsobí ako lektorka pedagogického kurzu na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Je spoluautorkou viacerých odborných publikácií a členkou Medzinárodnej čitateľskej asociácie. Zodpovedá za koncepciu a odborné vedenie projektu Pomáhame školám k úspechu, vedie projektovú skupinu pedagogických konzultantov a tím, ktorý sa zaoberá čitateľskou gramotnosťou.

Čo znamená autonómia v škole?

To, že mám vplyv na to, čo sa ma týka, môžem o veciach rozhodovať. A silno to ovplyvňuje klímu v škole. Máme dva nástroje, s ktorými pracujeme – učitelia si vypracujú osobný rozvojový plán a celá škola si píše svoj plán. Do nich si dávajú veci, ktorým veria, že pomôžu deťom, aby sa učili naplno a s radosťou. Keď si to tam dajú sami, môžu za tým ísť, nie je to o tom, že im to niekto napísal a potom by si povedali: „Oni zas chcú, aby sme išli na takýto kurz.“ Nie. Dajte si tam, čo chcete. Môže to byť niečo maličké alebo, naopak, obrovské, ak sa na to cítia. Ale dbáme na to, aby individualizácia prístupu k učiteľovi bola dosť zreteľná. Potom sa to prenáša aj na deti.

Ako?

Keď učitelia na vlastnej koži zažijú, čo to je – budovať vnútornú motiváciu, potom to ľahšie prenášajú do svojej interakcie s deťmi. Začnú nastoľovať inak podmienky výučby.

Čo má na starosti konzultantka?

Nikomu nehovorí, čo má robiť. Učitelia za ňou chodia a žiadajú ju o pomoc. Je proaktívna, nečaká, kto ju osloví, ale snaží sa, aby jej ponuky boli pre učiteľov dôstojné, aby sa necítili, že ich zaháňa do kúta. Pomáha učiteľom, aby sa na ich hodinách učilo s radosťou každé dieťa. Preberá napríklad s učiteľmi, ktorí ju požiadajú o podporu, ich plány na hodiny, pomáha im hľadať inšpiráciu, ponúka texty. Ak učiteľ chce, konzultantka s ním ide na hodinu a odučí hodinu, aby učiteľ videl, ako je možné riešiť nejaký pedagogický problém. Alebo pozoruje jeho výučbu. Po hodine poskytne učiteľovi spätnú väzbu. Spolu s ním si láme hlavu nad tým, ako pomôcť deťom, ktoré učenie nezaujímalo. Natáča učiteľa na video, ktoré si potom môže pozrieť sám alebo s konzultantkou. Vedie kurzy či výcvik pre skupiny učiteľov, ktorí majú záujem o rovnaké témy, moderuje porady, poskytuje spätnú väzbu vedeniu školy.

Kľúčom k úspešnej škole sú teda učitelia?

Nie sú to sami učitelia, ale celá atmosféra školy. Dôležitá je osoba riaditeľa, bez toho to nejde. Riaditeľ musí byť líder, ktorý má víziu. Hlavný kľúč nie je v tom, čo učitelia vedia či nevedia, ale najmä v kultúre školy. Musí byť nastavená tak, aby sa tam každý mohol učiť. Ak chce učiteľ, aby sa deti učili naplno, musí stále vyhodnocovať svoje postupy a meniť ich, lebo každé dieťa je iné a učí sa iným spôsobom. Učitelia si musia veriť, že to dokážu, že dostanú podporu, ktorú potrebujú, a že bude pre nich užitočná. A to sa nedá robiť inak ako v kultúre dôvery, podpory, učenia.

Je bežné, že je takáto kultúra v škole? Atmosféra, kde má učiteľ voľnú ruku.

Nie, bežné to rozhodne nie je. A je to veľmi ťažké, aj keď to znie pekne a veľa učiteľov alebo riaditeľov by chcelo, aby to u nich tak fungovalo. Možno si len príliš namýšľame, ale zdá sa mi, že podpora od nášho projektu je veľmi dôležitá. Inak je škola izolovaná v rámci veľkého vzdelávacieho systému a cíti sa sama. A aj keď je riaditeľ líder, tak v momente, keď začne meniť kultúru školy v rámci vzdelávacieho systému, kde je kultúra úplne iná, tak sa necíti dosť silný. Keď ako projekt prídeme, vytvárame komunitu – rodinu škôl, ktoré majú podobnú víziu, ktorú síce napĺňajú inými cestami, ale cieľ je rovnaký. Potom sa začínajú cítiť istejšie a ľahšie sa im takáto kultúra buduje. Vytvárame priestor, aby sa učitelia aj riaditelia škôl mohli stretávať a vymieňať si skúsenosti. A aj tak je to veľmi zložité. Preto máme päťročnú fázu, lebo treba zmeniť postoje. To trvá veľmi dlho.

Ako si tú zmenu postojov mám predstaviť?

Napríklad len rok trvá, kým učitelia uveria, že nemusia prísť na seminár. Aj keď je tam napísané, že to je dobrovoľné, tak tam idú všetci, aj keď nechcú, nepovažujú seminár za prínosný. Potom sa tam hnevajú. Ak sa ich spýtate, prečo tam išli, keď ich to nezaujíma, povedia, že vedia, že tam bolo napísané, že to je dobrovoľné, ale niekto si to určite zapíše, že tam neboli. Trvá dlho, kým uveria, že keď tam nepôjdu, nič sa nestane. Môže to byť pritom správa pre vedenie, že takáto téma nie je zaujímavá.

Hana Košťálová. Zdroj -Archív H.K.
Hana Košťálová. Zdroj  – archív H. K.

Čím to je, že to takto učitelia vnímajú?

Je veľmi ťažké povedať, akí sú učitelia. Tak ako sú rozmanité deti, tak sú aj učitelia. Niektorí majú väčšiu potrebu pocitu istoty – potrebujú oporné body, ako sú konkrétne príklady, pokyny, pravidlá. V tom sa cítia dobre a vedia dobre odvádzať svoju prácu. Iných to zväzuje, cítia sa v tom nekomfortne a potrebujú veľa voľnosti. Je dobré, že sú v škole ľudia poriadku, aj tí odvážni. Ich ďalší rozvoj musí nadväzovať na to, akí sú – ak je niekto vystrašenejší, menej si verí, cíti sa ohrozený z nečakanej reakcie rodičov, potrebuje podporu, aby sa posilnil. Niekto je zas veľmi odvážny, ale chaotický a nesystémový, ten zas potrebuje podporovať toto.

Ako konkrétne sa zmenili školy po piatich rokoch vášho pôsobenia?

Je tam viac autonómie, aj si ju už uvedomujú. Dbá sa aj na pocit bezpečia, je veľa mechanizmov, ktoré tento pocit zvyšujú u učiteľov a následne aj u detí. Vidieť potom, že dobrovoľnosť je skutočne dobrovoľná, keď pedagogická konzultantka niekomu pomáha, nik sa to nedozvie, ani vedenie, kolegovia, ani my ako vedenie projektu. Ak to učiteľ nechce, tak sa nik nedozvie. To tiež chvíľu trvá, kým tomu učiteľ uverí. Už máme dve školy, ktoré prvými piatimi rokmi prešli, tak máme aj merateľné výsledky. Rozvíjame vo veľkej miere čitateľskú gramotnosť, ukazuje sa, že deťom u nás veľmi poskočila – zlepšili sa o 20 percent. Zameriavame sa aj na matematickú gramotnosť, aj s pomocou metódy profesora Hejného, a tam tiež vidieť, že sa deti zlepšili – o 15 percent. Nezlepšili, ale ani nezhoršili sa v gramatike. Je to odbor vzdelávania, ktorý s autonómiou nejde dokopy.

Ako sa zmenili hodiny?

Napríklad sme zaviedli párovú výučbu. Dnes sa učitelia dávajú dokopy a učia spolu. Chceme, aby spoločne plánovali, odučili a potom reflektovali. Pritom sa učia učitelia, aj to prospieva deťom. Často robia učitelia aj otvorené hodiny – učiteľ napíše na nástenku, že o tri týždne bude otvorená hodina, kde bude niečo robiť. Príde sa na ňu pozrieť päť či šesť kolegov a potom to rozoberú. Školy si medzi sebou vymieňajú informácie. Napríklad sa zaoberajú hodnotením, z každej prídu traja či štyria učitelia na neutrálne miesto a dva dni hovoria o tom, ako robia hodnotenia a učia sa od seba navzájom. Máme viac postupov, ktoré sme školám navrhli. Ale nemôžu také veci robiť v škole, kde si ľudia idú po krku a kde sa boja. Kým sa nevytvorí jasná, bezpečná atmosféra, tak sa nedá takmer nič trvalo zlepšovať.

Neboja sa učitelia, že ak niekoho pustia do školy na hodinu, niekto im bude hovoriť, ako majú učiť?

Zo začiatku sa boja, s tým máme bohaté skúsenosti. „Učím už 30 rokov a niekoho mi tam pošlú. Zvládam to sama a budú sa mi pozerať cez rameno.“ Snažíme sa, aby mali pocit bezpečia, keď niekto príde na hodinu, učiteľ vie, že potom príde rozbor hodiny, je tam konzultantka, ktorá to vedie, učitelia sa učia dávať si spätnú väzbu tak, aby to bolo neohrozujúce. A po čase si uvedomia, že im to pomáha, a chcú to. Najskôr je bariéra – nevieme, čo to znamená, bojíme sa, nepoznáme to. A keď si to vyskúšajú, chcú to znova, lebo často dostanú veľa pozitívnej reakcie. Nikdy nezačíname rozbory tým, že: „Ja som videla, že deti vzadu nepočúvajú.“

Ako vyzerá hodina matematiky alebo češtiny po piatich rokoch v programe?

Snažíme sa, aby hodiny boli konštruktívne, učiteľ nie je v centre, ale snažíme sa, aby na hodine čo najviac pracovali deti. Aby vedeli cieľ, ku ktorému idú, a aby sa s ním vedeli stotožniť. Musia vidieť zmysel práce. Veľa spolupracujú, je tam veľa sebahodnotenia. Snažíme sa, aby sa prepájali poznatky medzi jednotlivými hodinami. Nie je to tak, že by sme zrušili 45-minútové hodiny, aj keď o tom niektoré školy rozmýšľajú. Máme aj progresívne školy – napríklad dve učiteľky si spojili dve deviate triedy a raz za týždeň mali spolu obidve triedy 4 hodiny, lebo každá z nich učila dvojhodinovku. Jedna mala dejepis a výtvarnú, druhá občiansku výchovu a češtinu. Spravili si štvorhodinový blok pre obidve deviate triedy, zviazali témy a predmety do jedného bloku a boli tam obe. Boli modelový príklad pre iných učiteľov, ktorí to nemusia robiť, ale pozerajú sa na to, a ak sa im to páči, tak sa môžu opýtať vedenia školy, či by im to tiež umožnili. Zmeny vo výučbe sú veľmi veľké. Keď som prechádzala po škole, ktorá bola v programe päť rokov, tak tam vidieť, že na hodinách naozaj pracujú deti, nie je to tak, že vpredu sa tri deti hlásia, v strede si pár detí niečo píše a tí vzadu sa bavia. Je veľká snaha, aby nik neodpadal, nie je to stopercentné, nemôžete zaistiť, aby sa stále učilo sto percent detí, ale výrazne sa to zlepšilo.

Ako ste prišli na to, že chcete robiť takýto program?

Pani Kellnerová, manželka najbohatšieho Čecha, mala potrebu robiť niečo užitočného a chcela projekt v školstve. Hľadala niekoho, kto by jej to z prostredia školstva vedel navrhnúť. Viedli sme viac ako rok rozhovory o tom, ako by to mohlo vyzerať, jedna verzia bola, že by sa podporovali učitelia výberových škôl – gymnázií. Ale keď sme jej navrhli, aby sme sa zaoberali verejnými školami, ktoré nik nepodporuje, lebo tam nie sú ani deti so zvláštnym nadaním, ani veľa Rómov, ani deti s hendikepom, pristúpila na to. To ma veľmi príjemne prekvapilo. Ponúkalo sa, že im vytvoríme program – každý rok by sme mali naplánované, čo tam zmeníme. Ale chcela, aby bola zmena trvalá, a to nenastane, ak im povieme, že prvý rok robíte na kritickom myslení, druhý zaveďte Hejného metódu. Preto sme sa rozhodli ísť inou cestou, ktorá sa zdá byť rizikovejšia, projekt má len štruktúru, nemá vlastný obsah a je tam veľmi málo povinných vecí – je to otvorený priestor, ktorý vždy prináša riziko. V minulosti sme mali projekt o kritickom myslení, ale mali sme pocit, že sa to veľmi neprenáša do tried. Zistili sme, že musíme robiť s celými školami, aby sa zmenila ich kultúra. Tak sme dospeli do tejto podoby projektu a máme pocit, že to funguje.

Všetky peniaze máte z nadácie Kellnerovcov?

Áno. A keď chceme peniaze navyše, škole pomôžeme, aby napísala eurofondový projekt. Napríklad žiadame peniaze na čítanie. Chceme poznatky prenášať ďalej – bude tam 22 škôl a len päť z toho sú naše projektové školy. Ďalšie sú tie, ktoré sa o projekt zaujímajú, ale nemali sme už na ne peniaze. Máme asi 14-členný tím a snažíme sa definovať ciele čitateľskej gramotnosti, ktoré v Česku nie sú. Potom chceme učiť učiteľov, ako tieto ciele dosiahnuť u detí, a to od predškoláka až po školáka. U nás sa často vníma čítanie s porozumením tak, že si niekto prečíta text a pochopí, čo tam je napísané. Ale nám ide o to, aby dieťa vedelo čítať medzi riadkami, text používať a hodnotiť, povedať, na aký účel slúži, rozpoznať, či sa autor snaží čitateľom manipulovať, a ako to robí. To v tradícii českého čítania nie je.

Koľko stojí podpora jednej školy vo vašom projekte?

Finančné náklady na podporu modelových škôl sú také, aby boli dostupné pre všetky české základné školy, ak by dostávali zo štátneho rozpočtu rovnaké percento HDP ako v priemernej vyspelej krajine. Rádovo idú 2 až 3 milióny českých korún (zhruba 74 000 až  111 000 eur) ročne na školu podľa veľkosti školy a fázy projektu. V prípade prvých dvoch pilotných škôl v rokoch 2010 až 2015 boli tieto náklady zhruba dvojnásobné. Čo sa týka celkových nákladov projektu – tie sa menia každý rok. Za rok 2015 to bolo  30,8 milióna českých korún (zhruba 1,2 milióna eur).

Teraz máte v projekte 400 učiteľov – aký je váš cieľ?

Chceli by sme mať v roku 2024 v každom kraji jednu výrazne podporenú školu – teda 14 modelových škôl. Zároveň by sme chceli budovať komunitu škôl – nielen tých, ktoré podporujeme priamo, ale aj ďalších, ktorým je sympatická naša myšlienka.

Nato, aby to fungovalo, musia učitelia vzájomne spolupracovať. Vedia to?

Nie sú naučení spolupracovať, ale treba povedať, že na to nemajú ani čas. Život v škole je veľmi rýchly. Keď tam človek príde o pol ôsmej, tak ho to o pol štvrtej vypľuje a je vyšťavený. Na spoluprácu nie sú dobré podmienky a učitelia na to nie sú ani zvyknutí. Niekedy začíname so školami, kde sú prekvapení, že by sa mali stretnúť aj niekde inde ako na pedagogickej rade. Ale dá sa to rýchlo naučiť a vytvoriť štruktúra, aby sa spolu rozprávali. A veľmi rýchlo sa im to zapáči, lebo v tom vidia zmysel. Nie je to vnútené, ale pomáha im to riešiť problémy.

Záznam workshopu na konferencii Cesty k dobrej škole

Ako funguje párové vyučovanie?

Je to veľmi rozdielne a závisí od toho, prečo sa učitelia spojili. Jeden variant je, že zdatná učiteľka, ktorá pozná rôzne metódy, urobí pár s učiteľkou, ktorá sa ich chce naučiť. Zdatnejšia pomáha plánovať hodiny a snaží sa do jej hodín zaviesť nové metódy, ktoré sa chce naučiť. Potom to spolu odučia a viac učí zdatnejšia učiteľka, a to aj napriek tomu, že to nie je jej trieda. Postupne sa mení pomer aktivity jednej a druhej učiteľky. Alebo sú to dve učiteľky s rôznym zameraním a chcú prepojiť predmety. Alebo sa učiteľka matematiky na druhom stupni chcela naučiť viac o Hejného metóde, lebo vedela, že k nej prídu deti z prvého stupňa, ktoré sa ňou učili, tak urobila pár s učiteľkou z prvého stupňa, ktorá touto metódou vyučovala, aby sa to naučila. Pracujeme aj so začínajúcimi učiteľmi – keď škola prijíma napríklad študenta v poslednom ročníku pedagogickej fakulty, tak z neho urobia párového učiteľa so skúsenou učiteľkou. Riaditelia nám hovorili, že ešte nevideli, aby sa začínajúci učitelia tak rýchlo zlepšovali. Pre dlhoročných učiteľov je to zas oživenie, lebo mladí prídu s novinkami, nemajú ešte prevádzkovú slepotu. Párová výučba sa ešte robí, ak sú veľké rozdiely medzi žiakmi – tak aby výkonnejšie alebo slabšie deti dostali extra podporu.

Sú predmety, kde je podporu najviac treba?

Som zaťažená tým, že som pôvodne češtinárka. Preto si myslím, že výučba písania, rozvoj tvorivého autentického písania, nie slohov, je u nás zanedbaná. Súvisí to aj s tým, ako sa učí český jazyk. Posunula sa výučba matematiky, lebo Hejný ovplyvnil prvý aj druhý stupeň, čo je výborné. Pri vyučovaní exaktných predmetov ako fyzika, biológia, chémia sú vidieť progresívne trendy – u nás je populárne bádateľské vyučovanie. Je to ešte v plienkach, ale učitelia si to pochvaľujú. Ale potom sú tam zábavné predpisy, kedy napríklad v chémii nemôžu prísť deti do kontaktu s niektorými látkami, a veľmi sa obmedzuje bádateľstvo.

U nás sa teraz hovorí najmä o dejepise, keďže veľa mladých ľudí volilo extrémistu Mariana Kotebu, a učitelia často hovoria, že sa učí bez názoru. Je to tak aj u vás?

U nás sú na každý predmet neziskové organizácie, ktoré sa snažia niečo robiť, ponúkajú učiteľom progresívne programy, často vyskúšané v zahraničí. Na dejepis máme Tváří v tvář historii. Ekologicky orientované neziskovky sa sústreďujú na bádateľské vyučovanie. Všade je vývoj, ale nie je dostatočne veľký prienik do škôl a veľa to závisí od učiteľov, či im to vyhovuje. Ale nepovedala by som, že napríklad dejepis je zanedbanejší ako napríklad biológia.

Učitelia sú u nás často vyhorení, pre nízke platy majú niekedy aj ďalšie zamestnania. Stretli ste sa s tým aj v Česku?

Je to častý problém. Ale my sa s nimi v projekte nestretávame, lebo sa ani neprihlásia. Našou podmienkou totiž je, že s projektom súhlasí celá škola. Ukážeme im to, zavedieme ich do škôl, kde fungujeme, celý deň sme s nimi a na konci tajne hlasujú, či do projektu chcú, alebo nechcú ísť. A musia byť za všetci. Niekedy o tom ani nie sú vnútorne presvedčení, ale nechcú to pokaziť ostatným, a to už je dobrý začiatok. Vidíme, že napríklad na začiatku nie sú nadšení, ale s tým si už vieme poradiť. Takže v projekte sa s vyhorenými učiteľmi nestretávame, ale vidíme ich na konferenciách alebo na kurzoch – napríklad riaditeľ objedná kurz kritického myslenia a vyhorení sú naozaj oriešok.

Prečo vyhoria?

Dôvody sú podobné ako u vás, systémy sú stále veľmi podobné. Učitelia majú nízke platy a spoločnosť im prejavuje nedôveru v to, čo robia. A to má deštruktívne následky. Neviem, či je to rovnaké u vás, ale u nás sa veľmi sťažuje práca s deťmi, lebo začínajú mať také vlastnosti, na ktoré učitelia nie sú pripravení. Ani predtým nemuseli vidieť zmysel v tom, čo sa učia, ale učitelia ich vedeli zvládnuť vnútornými hrozbami či prísľubmi, ale teraz to prestáva fungovať. A ak to učitelia riešia tak, že sú tvrdší, tak sú na skvelej ceste k vyhoreniu, lebo to nebude dlhodobo fungovať. A oni už nemajú iný spôsob, nevedia si rady a potom už nastáva rezignácia alebo odchod zo školstva.

Vedia dnes učitelia učiť dnešné deti?

Nie je to len o metódach. Ak to chce učiteľ zvládnuť, musí zmeniť myslenie. Musí byť otvorenejší – potom aj deti budú produkovať rozdielne výstupy a môžu byť dobré všetky. Pre učiteľov je to veľmi ťažké, lebo zrazu nemajú to, čo je určite správne a čo nie. Preto potrebujú podporu, preto máme aj konzultantku, lebo učiteľ musí 20-krát skúsiť metódu, aby začala fungovať. Ale keď to na prvýkrát nefunguje, má tendenciu hneď to vzdať, ale ono to ani nemôže fungovať, lebo deti na to nie sú zvyknuté. Problém českého vzdelávacieho systému je, že učitelia nemajú podporu, ktorú potrebujú, a chýba im fatálne. Sú na to sami. A aj keby to riaditeľ chcel robiť, nemôže, lebo majú veľa administratívy a aj tak, je to stále nadriadený – takže to nie je bezpečná podpora. Treba byť s nimi v triede, vidieť, čo a ako robia, a treba, aby zniesli, že tam budú mať ďalšieho dospelého na hodine.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie