Denník N

Dal písmenám Slobodu. Čo robí najlepší grafický dizajnér

Boris Meluš. Foto N Tomáš Benedikovič.
Boris Meluš. Foto N Tomáš Benedikovič.

Pondelkové vydanie Denníka N graficky upravil Boris Meluš – čerstvý víťaz v súťaži Národná cena za komunikačný dizajn. Porotu presvedčil svojou prácou na edícii kníh Rudolfa Slobodu.

Keď ho stretnete na ulici, väčšinou vyzerá, že nemá čo robiť a práve ide oddýchnutý po celom dni z pláže. Keď si však pozorne pozriete finálovú výstavu Národnej ceny za komunikačný dizajn, je zrejmé, že tento človek nezaháľa, lebo až pričasto tam svieti jeho meno.

Na poslednú chvíľu prihlásil sedem vecí, päť sa ocitlo vo finále. Celkom dobrá bilancia. Ale on nie je veľmi na štatistiky ani na tabuľky, ani na čísla, ani na osobný marketing. Veď nemá ani vlastný web. On iba nevie hovoriť nie.

„Príde za mnou nejaký kamoš a ja ho neviem poslať preč. Urobím, čo potrebuje, aj keď nemám čas, lebo sa mi to páči. Ale v poslednom čase som sa to už trochu naučil, lebo všetci vedia, že s nadáciou pracujeme na Cvernovke, a to je dobrá výhovorka,“ hovorí Boris Meluš.

Až tak dobre mu to však stále nejde, lebo nám na ponuku graficky upraviť celé noviny povedal áno po chvíli premýšľania. Mal na to víkend, ktorý sa v piatok večer začal tým, že v súťaži Národná cena za komunikačný dizajn vyhral hlavnú cenu.

„Bude to freestyle, hovoril o koncepte novín v sobotu večer, keď sa už chystal ‚do práce‘, lebo v noci mu to vraj ide lepšie. Do tlačiarne odchádzali noviny hodinu po uzávierke, ale čakanie naozaj stálo za to.

trojica_2

kolaz_1

Žiadne „kudrlinky“

Keď mu zavolali zo Slovartu, či by nechcel urobiť návrh na spomínanú víťaznú edíciu kníh Rudolfa Slobodu, bol práve na rok v Mexiku. Skúšal vraj, či a ako sa dá žiť aj inde. Išlo to vraj bez problémov. „Poslal som návrh, pravdepodobne po termíne, im sa to hneď páčilo a dohodli sme sa,“ hovorí.

Ten návrh bol jednoduchý, no prepracovaný, zároveň však pomerne odvážny v bežnej produkcii vydavateľstiev. „Vychádzal som z toho, že Slobodove texty sú priame, jednoduché – žiadne „kudrlinky“, ide to rovno k podstate, a tak by mali vyzerať aj knihy,“ hovorí Boris Meluš.

Zároveň vychádzal z predpokladu, že Rudolf Sloboda je už klasik, kánon a každý približne vie, čo ho v jeho knihách čaká. Netreba teda dávať na obálku atmosférický obrázok vystihujúci dej. „Dôležitejšie bolo sústrediť sa na celú edíciu, ktorá by mohla byť zaujímavá aj zo zberateľského hľadiska. Snažil som sa medzi knihami vytvoriť nejaký vzťah, ktorý by v konečnom dôsledku mohol pomôcť aj menej známym titulom, čo by inak ostali nepovšimnuté,“ hovorí.

Prepojenie našiel vo veľkých písmenách, ktoré dal na obálky. Zväčša ide o začiatočné písmená názvov kníh. Ich funkcia však nespočíva iba v tom, aby na prvý pohľad upútali. „Chcel som, aby sa z knihy stal aj objekt, s ktorým by sa človek mohol nejako hrať – z písmen si môže v knižnici alebo kníhkupectve vyskladať nejaké slovo, respektíve meno autora, keď si kúpi celú edíciu,“ hovorí Meluš. Slobodovo meno tak vzal doslovne a touto nenápadnou hrou ho zároveň trochu vymanil zo statusu toho veľkého spisovateľa.

„Je to klasik a mnohí majú pred ním rešpekt či odstup, aj ja som ho trochu mal. Chcel som, aby pred ním ľudia nemali ostych, respektíve aby si nemysleli, že je to nejaká neaktuálna starina, keď je to raz povinné čítanie – veď keby sme ho teraz stretli, všetci by sme s ním išli na pivo,“ hovorí Meluš.

Obálky však fungujú, aj keď ich dáte dolu z knihy. Na vnútornej strane je citát, ktorý sa viaže na konkrétnu knihu aj prehľad o doteraz vydaných knihách edície, na zadnej zas denníkové záznamy Ruda Slobodu z obdobia, keď na konkrétnom príbehu pracoval. Spolu by ich malo byť 22, zatiaľ sa dá kúpiť šesť z nich.

Edícia Slobodu z vydavateľstva Slovart.
Edícia Slobodu z vydavateľstva Slovart.

Kniha Rudolfa Slobodu v úprave Borisa Meluša z edície vydavateľstva Slovart.
Kniha Rudolfa Slobodu v úprave Borisa Meluša z edície vydavateľstva Slovart.

Obálky Ruda Slobodu rozhodne nie sú nudné, tak ako ani texty v nich.
Obálky Ruda Slobodu rozhodne nie sú nudné, tak ako ani texty v nich.

_sloboda12

Vedieť uhnúť

Knihy robí Boris Meluš rád. Oveľa radšej než výsostne komerčné veci alebo reklamu. „Nič proti nej nemám, možno ju raz robiť budem a zaplatím hypotéku, ale kým nemusím, nechce sa mi do toho. Na dizajne ma niekedy štve, akú má krátku životnosť, a pri knihách mám pocit, že je to aspoň trochu inak. Máte ich v polici roky. Zdá sa mi, že má väčší zmysel urobiť ich dobre, lebo naozaj vydržia dlhšie ako reklama na jogurt,“ hovorí.

Keď hovorí o obálkach kníh a o ich funkcii, vidí to veľmi pragmaticky. Ani okolo dizajnérskeho umu však príliš nefilozofuje. „Ide len o to, aby sme vedeli urobiť jeden krok od mainstreamu, od toho, čo je práve aktuálne. Je pritom jedno, či je to krok dopredu, dozadu, doprava či doľava. Keď prižmúriš oči, vidíš, ako sa obálky na pulte zlievajú do jednej – tá tvoja musí byť trochu iná. A aby bola iná, treba len dokázať vidieť, čo je práve aktuálne, a potom urobiť ten jeden krok vedľa.“

Je teda dôležité všímať si, čo robia iní, no nelipnúť ani na tom, čo človek vymyslí. Stále treba uhýbať, lebo z toho, čo bolo kedysi iné, je dnes trend a naopak. „Treba sa inšpirovať, ale nepreberať, urobiť to po svojom. A, samozrejme, nemôže byť vždy všetko výnimočné. Sú dni, keď urobím veci tak, ako sa očakáva, a potom sú také, keď dám do toho čosi viac, lebo mám pocit, že to je tá príležitosť,“ hovorí.

Katalóg k výstave Sochárky, SNG.
Katalóg k výstave Sochárky, SNG.

Z katalógu k výstave Sochárky.
Z katalógu k výstave Sochárky.

Obálka knihy fotografií Obchodnej ulice od Luba a Moniky Stacho.
Obálka knihy fotografií Obchodnej ulice od Luba a Moniky Stacho.

Obchodná.
Obchodná.

Publikácia Rituál múzea v digitálnom veku pre SNG.
Publikácia Rituál múzea v digitálnom veku pre SNG.

_ritual3

Katalóg k výstave Talianska maľba.
Katalóg k výstave Talianska maľba.

Talianska maľba.
Talianska maľba.

Dobrý dizajn pre štát aj masy

Jednou z posledných zaujímavých príležitostí bola aj ponuka pracovať na novom webe Slovenskej národnej galérie s grafickou dizajnérku Pavlínou Morháčovou. Posledný web SNG spred piatich rokov spôsobil poriadny rozruch. Jednoduchý dizajn Juraja Sukopa mnohí považovali za užívateľsky neprístupný a vizuálne príliš strohý. Nový web už funguje, zatiaľ iba v beta verzii, stále sa ešte čosi dolaďuje.

„Pracovali sme na tom naozaj dlho. SNG je obrovská inštitúcia a jej web má ambíciu mapovať výstavy hlboko do histórie, ale zároveň má aj množstvo ďalších rôznorodých úloh, takže to nebolo jednoduché. Navyše dnes už web nefunguje tak, že ho ktosi urobí a on tak skrátka funguje, je to živý organizmus, na ktorom treba neustále pracovať,“ hovorí Meluš.

Kauzu pri spustení predošlého webu považoval za prehnanú, chápe však aj pohľad tých, čo web kritizovali. „Myslím, že SNG sa z tohto prípadu poučila, a som presvedčený, že dnes u nás nemáme lepšie komunikujúcu verejnú inštitúciu ako národnú galériu. Nie je to však iba o vizuále a komunikácii. Je to výsledok spolupráce tímu, ktorý pracuje na obsahu, a tímu, ktorý pracuje na komunikácii. Grafici majú interné miesta a nemusia sa robiť súťaže o najnižšiu cenu. Zároveň tam panuje dôvera a sloboda zo strany vedenia a na výsledku to naozaj vidno,“ hovorí.

Boris Meluš spolupracoval aj pri príprave výstavy Uchovávanie sveta.
Boris Meluš spolupracoval aj pri príprave výstavy Uchovávanie sveta v SNG.

Výstava Uchovávanie sveta bola jednou z najlepších a divácky najnavštevovanejších výstav. Foto - SNG
Výstava Uchovávanie sveta bola jednou z najlepších a divácky najnavštevovanejších výstav. Foto – SNG

Cesta na svet - kniha pre deti o tom, ako prichádzajú na svet.
Cesta na svet – kniha pre deti o tom, ako prichádzajú na svet.

Z knihy Cesta na svet.
Z knihy Cesta na svet.

Vizuálna identita súťaže Cena Oskára Čepana.
Vizuálna identita súťaže Cena Oskára Čepana.

Cena Oskára Čepana.
Cena Oskára Čepana.

Časopis X.
Časopis X.

Časopis X.
Časopis X.

Verí, že v budúcnosti budú mať dobrí grafickí dizajnéri väčší dosah na to, ako štátne inštitúcie narábajú s komunikačným dizajnom, keďže s ním potom prichádzame do kontaktu prakticky všetci. Aj preto sa stal jedným zo zakladajúcich členov Únie grafických dizajnérov, ktorá by chcela byť nápomocná pri tvorení podmienok súťaží na úrovni štátnych inštitúcií, ale aj medzi súkromnými firmami.

„Myslím, že má zmysel vysvetľovať, načo je dizajn a ako by mohol fungovať. Nemuseli by sme to robiť, každý má dosť práce, ale čo potom? Je to, ako keby mi ktosi poradil, nech dám dieťa do súkromnej školy, keď mám pocit, že štátne sú zlé. Lenže ono raz z tej súkromnej školy predsa vyjde a bude tu žiť s deťmi, ktoré vyšli zo štátnej. Aký efekt to bude mať? Ak náš odbor bude pochopiteľnejší pre väčšiu skupinu ľudí, zadávatelia budú vzdelanejší a napokon to bude lepšie pre všetkých,“ hovorí Boris Meluš.

Podobne uvažuje aj nad samotnou prácou. Má totiž ponuku urobiť ďalšiu edíciu kníh, tentoraz to však nie je žiadna domáca klasika ani veľké meno zahraničnej literatúry, hoci čitateľsky mimoriadne obľúbené.

„Neuvažujem nad tým tak, že dizajnom pozdvihnem obsah, o ktorom nie som úplne presvedčený, hoci treba povedať, že nejde o žiadne názorové rozdiely, iba o otázku osobného vkusu. Vnímam to tak, že tieto knihy sa dostanú k mase ľudí, a možno práve toto je cesta, ako im ukázať, že kniha môže vyzerať aj inak a vizuálny štandard môže byť vyššie, než na aký sú zvyknutí. Rovnako ako sa vydavatelia či kníhkupci môžu snažiť zlepšovať vkus svojich čitateľov, ja sa môžem snažiť zlepšovať vizuálny vkus. Idem to vyskúšať.“

Umelecké noviny

Teraz najčítanejšie