Jaro Rihák
Pri cestách do Novohradu sa cítim ako pri čítaní knihy Umberta Eca Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004, v preklade Stana Valla o rok neskôr). Poklesnutá literatúra, komiksy, cestopisy, to mám rád. Čitateľský svet malého chlapca v Duceho ére. Do podkrovia nočného lučeneckého ticha znie rómska celorodinná hádka s bohatstvom jazyka nadávok v slovenčine a maďarčine, na našu škodu, ešte nekodifikovaná lexikónom. Ani zberateľ klenotov jazyka János Bán nepozná toľko sprostých slov a prekliatí. Nič nie je, ako bolo, ani v mestskom parku už neznie dychovka 25. pešieho regimentu dirigovaná Franzom Lehárom.
Desať kilometrov od Lučenca je v Haliči pôvabný trh. Na nádvorí domu – múzeum magického maliara Tivadara Kosztku Csontváryho, haličského lekárnika, je zatvorené – miestny trh, predáva sa keramika, klobásky, domáci chlieb, koláč štedrák, na pulte kaviarničky štôsik nových kníh. Kus za euro. Nikto si ich nevšíma. Národný zvyk.
Hát, mám rád ten kraj, vždy vie prekvapiť. Prednedávnom tu vyšli (editori Mišo Šesták a Július Lomenčík) zápisy obecných kroník z rokov 1938 – 1945 v obciach okresu Poltár Zažili sme vojnu. O obraze komplikovanej doby, ktorá dodnes rozdeľuje rozhádaný národ, tu napísal po vypuknutí Povstania zabudnutý evanjelicky kňaz na Dobroči nedeľnú kázeň O spravodlivom boji makabejských – svojráznu ódu na hrdinstvo. Pred ním tam vášnivo kázal starý apík románopisca Kálmána Mikszátha, v dedine kúsok na sever žandár spísal zápisnicu o vražde. Prvá poviedka o vražde u nás, a to autor nečítal monológ
