Ivan Štulajter
Autor je bývalý poradca predsedu vlády
V poradí 18. návrh sankcií proti Rusku je dôkazom neschopnosti členských štátov EÚ zaujať voči režimu Vladimira Putina taký postoj, aký si nebezpečný agresor zaslúži. Napadnutie Ukrajiny v roku 2014 a potom v roku 2022 bolo síce vyvrcholením Putinovho imperializmu, Rusko však celé roky predtým útočilo na členské štáty EÚ rôznymi formami. Šírením dezinformácií, verbovaním žoldnierov, vraždením oponentov, organizovaním „kolón“ utečencov, ba dokonca aj záškodníckymi akciami, akou boli napríklad výbuchy muničných skladov v českých Vrběticích.
Aj bez agresie voči Ukrajine toto všetko malo stačiť na to, aby sa s Ruskom zaobchádzalo ako s nepriateľskou diktatúrou, ktorá aktívne koná proti bezpečnosti, slobode a demokracii v EÚ. Lenže nie, kapitál alias chamtivosť jeho vlastníkov videl v Rusku príležitosť na zisky. A tak sa zatvárali obe oči (a ukladali sa potrubia pod morom).
Veď si len vezmime taký obludný paradox, akým je bilancia toho, koľko členské štáty EÚ poskytli napadnutej Ukrajine a koľko peňazí poslali agresorovi v Kremli za nákup plynu, ropy a uhlia. Údaje sa podľa zdrojov a času, ktorý zachytávajú, môžu odchyľovať, ale miliarda eur hore-dole v tomto prípade nehrá rolu. Celková suma, v ktorej je zarátaná európska vojenská, finančná a humanitárna pomoc Ukrajine, sa odhaduje na približne 150 miliárd eur. Za rovnaký čas, teda od začiatku flagrantnej vojny vo februári 2022, členské štáty EÚ zaplatili Rusku za dovoz surovín vyše 200 miliárd eur. Tie prezident Putin obratom využíva na vraždenie Ukrajincov a ničenie ich majetku.
Prihrávky dejín
A teraz tu máme už
