Denník N

Boli sme v pravekej osade: kopali sme parohom, sekali bronzovou sekerou a vyrábali múku na zrnotierke

Praveká osada Mokrý kút vo Vyšnom Kubíne. Foto N – Tomáš Benedikovič
Praveká osada Mokrý kút vo Vyšnom Kubíne. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na políčku majú aj pravekú jednozrnnú pšenicu. „Táto obilnina nás spravila tým, kým sme dnes, lebo sme sa usadili. Dovtedy sme boli lovci a zberači,“ vraví archeologička.

Sme v malebnej krajine Oravskej vrchoviny a Chočských vrchov. Na okraji obce Vyšný Kubín stúpame po lúke k pravekej osade Mokrý kút.

Sotva do nej vstúpime, vyzúvajú mi topánky. Prvýkrát v živote si obúvam tie praveké. Vyrobené sú z kože, tak ako šnúrky. Podobajú sa na krpce, zaväzujem si ich okolo lýtka.

„Podobnú obuv ľudia nosili ešte pred dobou bronzovou. V zime si do nej dali plstené vložky, aby ich neoziabalo. Časť obuvi mohla byť aj z kožušiny,“ vysvetľuje archeologička Ľubica Demianová Kupcová.

Spolu s manželom Tomáš Demianom a ďalšími členmi od roku 2012 pravekú osadu buduje a prevádzkuje. Nájdete v nej zrekonštruovaný dom z obdobia lužickej kultúry, praveké náradie, keramiku, pec na vypaľovanie keramiky, políčko s pravekou obilninou a sklad na slamu a seno.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Ľubica Demianová Kupcová je archeologička. Momentálne pracuje v súkromnej archeologickej spoločnosti. Je vedúcou projektu pravekej osady Mokrý kút vo Vyšnom Kubíne. Na snímke s manželom Tomášom Demianom. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Replika pravekej obuvi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vymódený

Keď si obujem praveké topánky, dostanem ešte opasok. Zaviažem si ho tak, aby mal strapce vpredu. Neskôr si zaň zastrčím dýku. Cez plecia si prehodím farebný plášť. Na krku mi visí šperk.

Čudujem sa, lebo sa cítim úplne vymódený. Archeologička mi vysvetlí, že móda existovala vždy a že odjakživa podliehala určitým trendom. Len sa nemenila tak rýchlo ako dnes, ale po desaťročiach či storočiach. „Dokladajú to zmeny na šperkoch, ktoré môžeme sledovať na sponách, ihliciach či náramkoch. Šperky vyjadrovali sebaurčenie danej skupiny,“ vraví.

Video: Tu si môžete vyskúšať život v praveku
Autorka: Martina Pažitková

Do potoka si ponorím pravekú sekeru vyrobenú z bronzu. „S tým, ako drevo schne, stráca objem. Ak ste chceli, aby vám sekera nevyletela z poriska, dali ste ju do vody, aby drevo nabralo na objeme,“ hovorí mi Demianová Kupcová. Neskôr sa mi sekera bude hodiť, vyskúšam si, či naozaj funguje.

Aspoň na pár hodín si budem môcť predstaviť, ako sa žilo pravekým obyvateľom Oravy.

Bez komína

Vstupujeme do pravekého domu. Vonku pečie slnko, ale vo vnútri je príjemný chládok. Stavba je zapustená do zeme, okolo sedemdesiat centimetrov. Ide o repliku obytného objektu lužickej kultúry oravského typu. Našli ho archeológovia zo SAV v Nitre počas archeologického výskumu v roku 2008 v neďalekom Dolnom Kubíne, je starý zhruba 3200 rokov.

V okolí je niekoľko významných archeologických lokalít. Nad krajinou sa vedľa seba do výšky šplhajú Tupá skala a Ostrá skala. Boli na nich hradiská. „Tupá skala patrí lužickej kultúre. Na Ostrej skale je laténske osídlenie, osídlenie z doby rímskej a aj slovanské osídlenie. Čo sa týka lužickej kultúry z doby bronzovej, tu začína asi okolo roku 1500 pred Kristom,“ vraví Demianová Kupcová.

V dome je piecka. Mimochodom, komíny ľudia dlho nepoznali, ide o pomerne novodobú inováciu. Namiesto toho sú aj v štítoch tohto domu otvory.

„Volajú sa dymníky. Možno ste si všimli, že ani staré drevenice na Orave, ale aj inde, nemajú na streche komíny. Vývod majú na povalu alebo pod strechu domu. Tam odvádzajú dym, čím konzervujú strechu,“ konštatuje odborníčka.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Replika obytného objektu lužickej kultúry oravského typu. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Vybavenie interiéru pravekého domu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Klátik na sedenie a palanda

Dom postavila s manželom a kolegami svojpomocne. Využili moderné, ale aj praveké techniky. Zaujíma nás, ako poznali konštrukciu stavby, ak sa z pravekých čias nezachovala.

„Vedeli sme, že išlo o stanovú konštrukciu. Vychádzali sme aj z iných analogických nálezových situácií, ktoré nám napovedali, ako vyzeral tento dom. Do úvahy sme brali etnografické poznatky. Navyše, veľa stavebných techník sa prakticky nemení a využívajú sa od praveku dodnes,“ odpovedá archeologička na otázku.

Aké bolo vybavenie domu, sa presne nevie. „V dome mohol žiť aj dobytok, možno tu bola povala, priestor mohol byť aj predelený, ale istí si nie sme. Boli tu keramické nádoby a nejaký klátik na sedenie. Nechýbalo drevo na podkúrenie. Ľudia asi spali na akejsi vyvýšenej palande. Spanie na zemi výhodné nebolo – teplo stúpa hore, na zemi by ľuďom bolo oveľa chladnejšie.“

„My sme tu spali v januári a dom sme vyhriali na nejakých 13 až 14 stupňov,“ hovorí o zimnom dobrodružstve Demianová Kupcová.

Keramika bola zdobená plastickými výčnelkami a zväzkami rýh v rôznom prevedení. „Už z omnoho skoršieho obdobia, ako je doba bronzová, máme krásnu maľovanú keramiku. Ľudia získavali farbu predovšetkým z  bylín.“

Nádoby sa v pravekej domácnosti využívali najmä na prípravu a skladovanie pokrmov a sypkých alebo tekutých pokrmov.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Repliky lužicej keramiky. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Bronzový nožík, odliatok, polotovar. Foto N – Tomáš Benedikovič

Mŕtvych spaľovali

Praveký dom nepôsobí príliš útulne. Nemal okná, bol chladný a tmavý. Bez komína sa v ňom naši pravekí predkovia „údili“. Lenže väčšina aktivít pravekých ľudí sa odohrávala vonku, do obydlia sa chodili najmä vyspať „V zime trávili viac času v dome, vyrábali keramiku, nástroje alebo tkali,“ opisuje život pravekých ľudí naša sprievodkyňa.

Miestni ľudia patrili do komplexu kultúry popolnicových polí, mŕtvych spaľovali. Na pohrebiskách sa dochovali mohyly, hroby s takzvanými kamennými skrinkami či jamkové hroby. „Do vyhĺbenej jamy ľudia umiestili kamennú skrinku. Pozostávala z plochých pieskovcových platní. Dovnútra uložili urnu. Jeden hrob mohol byť vybavený aj viacerými urnami,“ ukazuje nám Demianová Kupcová to, ako vyzerali hroby v praveku.

Zrnotierka a tavenie broznu

Vyskúšam si, ako sa pred 3-tisíc rokmi vyrábala múka. Žarnov ešte nebol, ten prišiel až s Keltmi. Na spracovanie obilia mali ľudia zrnotierky. V podstate išlo o opracovaný kameň, navrchu plochý.

Archeologička mi naň nasype jačmeň. Menším okruhliakom ho triem, po chvíli sa obilnina zmení na biely prášok, múku. Ide o zdĺhavú a namáhavú prácu.

Skúsime si aj proces tavenia bronzu. „Na odliatie nepotrebujete nevyhnutne piecku,“ vysvetľuje Demianová Kupcová a uprostred domu hĺbi do zeme improvizovanú jamku. Dúchame do nej mechom, ktorý vzdialene pripomína gajdy. Vyrobený je z kože a ukončený je keramickou dýzou. Slúžil na rozdúchavanie pahreby z dreveného uhlia.

Teplota tavenia bronzu prekračovala tisíc stupňov.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Mech určený na rozdúchavanie pahreby. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Výroba múky na zrnotierke. Foto N – Tomáš Benedikovič

Drevo a parožie

Bronz je zliatina medi a cínu. Obrovské praveké ložisko medi (na Slovensku) je doložené v Španej Doline neďaleko Banskej Bystrice. Cín sa dovážal, veľké zásoby ho mali na Britských ostrovoch, v Španielsku alebo v Česku, vysvetľuje Demianová Kupcová.

Hoci bronz a železo dali pomenovanie pravekej dobe bronzovej a železnej, neznamená to, že by ľudia v týchto dobách používali už len bronzové či železné nástroje. „Práve naopak, drevo, kosť, kameň či parožie stále dominovali. Z dreva mohli byť napríklad mlaty, ktorými zabíjali koly do zeme. Z dreva sa vyrábali aj oradlá, alebo rôzne iné nástroje dennej potreby. Motyky mohli byť z dreva alebo parožia.“

„Nezlomím ju?“ pýtam sa v obavách, že improvizovanú motyku z parohu poškodím, keď sa s ňou hrabem v zemi a skúšam si, či sa ňou naozaj dalo kopať. „Určite ju nezlomíte, paroh je veľmi tvrdý,“ upokojí ma Demianová Kupcová.

Jednozrnná pšenica

Presúvame sa k malému políčku. Zasadenú na nej majú jednozrnnú pšenicu, takzvanú jednozrnku. „Ide o prvý domestifikovaný druh obilniny, ktorý je odlišný od tej divokej. Divoká pšenica sa vyskytovala v oblasti Úrodného polmesiaca na Blízkom východe. Dostala sa k nám počas neolitickej revolúcie.“

„Pšenica jednozrnná je to, čo nás spravilo tým, kým sme dnes. Dovtedy sme boli lovci a zberači, viac-menej sme sa stále pohybovali za potravou. Táto obilnina je dôvod, prečo sme sa usadili,“ vraví Demianová Kupcová.

Na pravekej strave by si kulinár nepochutnal. „Ľudia jedli chlieb, placky, rôzne ovsené a pšeničné kaše a strukoviny, napríklad bôb či hrach. Jedlo dochucovali medom, prípadne lesným ovocím. Nechýbali ani mliečne výrobky. Stále pretrváva zber, napríklad orechov alebo bylín. Každé ročné obdobie príroda niečo ponúka. Nie všetky plodiny, ktoré dnes bežne konzumujeme, poznali aj v praveku,“ hovorí odborníčka.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Políčko v pravekej osade. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sekera a pazúrik

Pravekí ľudia vedeli mäso uskladniť, aby sa nepokazilo. Sušili ho alebo solili. „Soľ sa dovážala, napríklad z Rumunska alebo z rakúskeho Halštatu.“ Ľudia obchodovali už pred viac ako 10-tisíc rokmi, vysvetľuje archeologička, keď sa prekvapene pýtam na obchodné cesty a kontakty v praveku.

Na záver exkurzie dostaneme do rúk sekeru a pazúrik. Sekera je síce vyrobená z bronzu – s takou sekali naši predkovia pred tisíckami rokov –, ale zoťať strom sa ňou dá rovnako ako tou modernou.

Pazúrik mal široké využitie, používal sa napríklad ako čepieľka či škrabadlo v nástrojoch určených na opracovávanie koží, dreva alebo spracovanie potravy. „Čepieľky sa vkladali do násad, drevených alebo kostených. Sú veľmi ostré, ako skalpel,“ varuje nás archeologička v obavách, že sa poraníme, keď nimi režeme do dreva.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Pazúrik. Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Výbava domu – zrnotierka, keramika, nástroje, kadluby (formy na odlievanie). Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Bronzová sekera. Foto N – Tomáš Benedikovič

Živá história

Praveká osada Mokrý kút je o živej histórii (living history). „Živá história znamená, že sa na niečo hráte, v tomto prípade na pravek,“ hovorí pre Denník N Pavol Jelínek z Archeologického múzea Slovenského národného múzea. Usilujú sa aj o realizáciu archeologického experimentu, zatiaľ sú na začiatku.

„Líši sa od experimentálnej archeológie, keď sa robia kontrolované experimenty, aby sa testovali nejaké archeologické hypotézy. Už v 19. storočí spravili jeden experiment. Ľudia vtedy neverili, že doba bronzová bola pred dobou železnou. Lebo metalurgicky je výroba železa jednoduchšia ako výroba bronzu. Experimentálne sa vtedy dokázalo, že v úplne primitívnych podmienkach je možné vyrobiť bronz a že doba bronzová môže byť staršia ako doba železná,“ doplnil archeológ.

„Nie sme múzeum. Rada hovorím, že sme praveká osada. U nás môžete zažiť to, ako žili pravekí ľudia. Podobných projektov je na Slovensku niekoľko, no každý z nich je inak zameraný. Ide najmä o archeoskanzen Havránok na Liptovskej Mare (vznikol ako prvý), Múzeum v Hanušovciach nad Topľou či archeologickú lokalitu v Nižnej Myšli a ďalšie.“

„Nás si ľudia našli sami,“ dodala.

Teraz najčítanejšie