Denník N

Slovenská lekárka z Kirkúku: Na pacienta mali lekári menej ako minútu

Mobilný stan Lekárov bez hraníc neďaleko fronty, kde sa bojuje s Dáiš (Islamský štát). Foto – Lenka Lesná
Mobilný stan Lekárov bez hraníc neďaleko fronty, kde sa bojuje s Dáiš (Islamský štát). Foto – Lenka Lesná

„Mnohí pred Dáiš utekali celé dni bez jedla a peňazí. Spali na zemi a jedli trávu,“ rozpráva Lenka Lesná. S Lekármi bez hraníc strávila pol roka na hraniciach Kurdistanu v irackom meste Kirkúk.   

Ako ste sa dostali k Lekárom bez hraníc?

Študovala som na Lekárskej fakulte v Prahe, keď som bola členkou študentskej organizácie, ktorá bola v kontakte s Lekármi bez hraníc. Otvárali vtedy svoju kanceláriu v Česku. Ako študenti-dobrovoľníci sme s nimi urobili niekoľko osvetových projektov. Prvý raz som vtedy o nich aj počula a spoznala som expatov, rôznych profesionálov, čo boli na ich misiách. Nadchlo ma to, a tak som si povedala, že keď doštudujem, a splním všetky ich podmienky, tak by som to s nimi aj rada skúsila. A tak sa aj stalo, štyri roky po škole som chcela zmeniť pracovné miesto a poslala som prihlášku Lekárom bez hraníc.

Čo nasledovalo?

Hlásila som sa na pozíciu, ktorej sa hovorí „medical doctor“. Zamestnávajú odborníkov rôznych profesií, od zdravotníckych: gynekológovia, anesteziológovia, chirurgovia, zdravotnícke sestry,  cez logistikov, administrátorov, finančných špecialistov či psychológov podľa potrieb z terénu.Pre moju profesiu boli potrebné minimálne dva roky praxe, skúsenosť s tropickou medicínou. Okrem klasických vecí ako životopis, rôzne odporúčania a motivačný list, sme potom v regionálnom „recruitment“ centre vo Viedni strávili dva dni na pohovoroch.

Bolo to náročné?   

Viac než som čakala. Skúšali nás z modelových situácií, mali sme sa vžiť do rôznych rolí. Bolo to zamerané na to, ako je človek schopný pracovať v tíme, ako rýchlo a kompetentne sa vie rozhodovať a manažovať ľudí a zdroje.

Keď vás zoberú, môžete si vybrať, kam chcete ísť?

Ak splníte všetky podmienky a prejdete výberom, tak vás zaradia do „poolu“ čakateľov. Ako prvomisionárka, ktorá ešte nikde nebola, som potom čakala, kedy sa mi ozvú. Trvalo to asi mesiac a pol, a prišla ponuka ísť do Iraku. Každý môže povedať, že sa mu to zdá príliš nebezpečné, nemusí ani nič vysvetľovať. 

Vy ste sa nezľakli?

Povedala som si, že dlhšie sa mi už čakať nechce, a že to skúsim. Verila som, a stále verím ich systému. Zaujalo ma hlavne to, že prísne si vyberajú profesionálov a v teréne majú potom misie dizajnované tak, že každý expat má na starosti nejaké špecializované oddelenie. Niekto napríklad riešil bezpečnosť, a každý deň hlásil, čo sa kde udialo a kde nemôžeme ísť, pretože je to nebezpečné. Cítila som sa v Iraku preto celkom bezpečne.   

To už ste mali za sebou misiu v Južnom Sudáne?

Áno, to bolo však niečo úplne iné. Nebolo to s Lekármi bez hraníc ale v jednej konkrétnej nemocnici na jednom z humanitárnych projektov Vysokej školy sv.Alžbety pod vedením profesora Vladimíra Krčméryho. Nemali sme tam iné oddelenia okrem zdravotníckeho tímu. Ale boli sme v lokalite, ktorá nebola nebezpečná. 

Kde to bolo náročnejšie?

Všade to bolo náročné iným spôsobom. V Sudáne bolo 50 stupňov, boli tam škorpióny, hady, šamani a malária. V Iraku zase teplo aj zima a frontová línia bola dosť blízko, takže sme cítili napätie, čo keby náhodou, čo ak sa niekto vyhodí do vzduchu, čo ak zablúdi nejaká guľka. Niekedy sa tam strieľalo. 

mapa_dais

V Kirkúku ste mali základňu, či ste sa pohybovali po viacerých miestach?

V Kirkúku sme mali kanceláriu, ktorá bola spojená s domom, kde sme bývali. Kvôli bezpečnosti sme sa nemohli voľne pohybovať, zdržovali sme sa v tom areáli. Hoci sa tam priamo nebojovalo, bezpečnostní experti to vyhodnotili tak, aby sme radšej nechodili von. Ako zdravotník som mohla potom chodiť do terénu. Inak by som mohla chodiť len na nákup a vrátiť sa. V podstate som sa necítila ohrozená. Konflikt som vnímala najmä cez stretnutia s vysídlencami.

Ako vyzeral váš bežný deň?

Ráno sme mali bezpečnostné hlásenie, kde sme sa dozvedeli, či môžeme ísť do lokalít, do ktorých sme sa chceli vybrať. Pracovala som ako ako manažér zdravotníckych aktivít. Zamestnávali sme asi desať miestnych lekárov, potom sme mali zdravotné sestry, ktoré mali vlastnú koordinátorku z Nemecka. Jeden tím sa skladal z dvoch lekárov, z dvoch sestier a psychológa. A každý deň tieto tri tímy išli na rôzne miesta. Irackí lekári vedeli dobre po anglicky, ale mali sme so sebou aj tlmočníka. Po hlásení sme nabalili materiál ako lieky, laboratórne vybavenie pre stavbu a chod mobilnej kliniky, aj stoličky či stoly. V teréne sme to potom vybalili, niekde sme mali miestnosť v mešite, či komunitnom centre alebo škole. Tam kde nič nebolo, sme vytiahli a postavili stan, a boli sme tam, pokiaľ bolo koho ošetrovať. Všetci vedeli, že dôjdeme. Snažili sme sa chodiť hlavne tam, kde mali komplikovaný prístup k zdravotníckej starostlivosti.

Slovenská lekárka Lenka Lesná (vľavo) v Kirkúku. FOTO - ARCHÍV L. L.
Slovenská lekárka Lenka Lesná (vľavo) v Kirkúku. FOTO – ARCHÍV L. L.

S akými prípadmi ste sa tam stretávali najčastejšie?

Väčšinou to boli infekcie dýchacích ciest, kožné infekcie, mali sme prípady podvýživy v niektorých oblastiach. Keď ľudia utiekli pred Dáiš, tak so sebou nič nemali, ani peniaze, ani žiadne prostriedky, a boli závislí len od susedov či humanitárnych organizácií.  Ošetrovali sme napríklad maličké niekoľkotýždňové až mesačné deti, ktoré boli podvyživené. Mali sme množstvo pacientov s chronickými chorobami. Irak sa síce radí medzi krajiny so stredným príjmom, ale reálne tam, kde sme boli, sme často videli úroveň rozvojovej krajiny, od vzdelania až po rozšírenie rôznych chorôb. Akurát malária im chýbala, pretože tam nemali prenášačov. Mali sme aj starších cukrovkárov a ľudí s vysokým tlakom, pretože sa nemali ako dostať k liekom, nemali si ich kde kúpiť. Museli sme často predpisovať dávky inzulínu, aby s tým vedeli vydržať nejaký čas. Veľakrát nám rozprávali príbehy, ako počas úteku pred Dáiš boli svedkami, ako mnohí ich rodinní príslušníci umreli. Utekali niekoľko dní, a so sebou nič nemali. Spali na zemi a jedli trávu.

Cítili ste blízkosť Islamského štátu?

Prejavovalo sa to najmä v kontakte s ľuďmi, ktorí pred ním utekali.  Všade boli tiež ozbrojenci. Najväčší problém bol s „checkpointmi“. V Kirkúku sa stretáva Kurdistan s Irakom. Každá skupina, či Arab, Kurd, Turkmén, sunita alebo šiita či kresťan, mali svoje kontrolné stanovištia, a ľuďom s iným etnickým či náboženským a politickým pozadím robili problémy.

Ako tam vyzerali cesty?

Cesty boli celkom fajn, boli spevnené. Do niektorých dedín sa išlo po poľných cestičkách. Prišla som v lete, keď tam bolo okolo 50 stupňov, to vydržalo od júla do októbra. Potom sa rapídne ochladilo až k nule. Skoro vôbec nepršalo, krajina bola vyprahnutá, skoro nič tam nebolo zelené. Bola to taká polopúšť.

Ako na vás pôsobil Kirkúk?

Vyzeralo to ako typické živé arabské mesto s veľkou premávkou, ľudia žili v podstate vonku. Mali vonku rôzne malé biznisy. Mali však aj veľké nákupné centrá a park. Život tam celkom fungoval, na blízkosť konfliktu si už zvykli a až tak veľmi sa neprejavoval na každodennom živote.

IMG_2586

Boli vaši irackí kolegovia dobre profesionálne vybavení?   

Tí, čo pracovali s nami, nemali inú prácu. Mali sme rôzne odbornosti, aj neatestovaných lekárov. Niektorí sa po niekoľkoročnej praxi už horšie prispôsobovali práci, ktorú sme od nich vyžadovali. Ťažko si zvykali na iný štandard a na vyššie požiadavky. Napríklad v irackých centrách, kde prichádza pacient do prvého kontaktu s lekárom, tam napríklad jeden všeobecný lekár videl za deň aj tristo pacientov. Na jedného mal tak minútu, a to všetci považovali za bežný štandard, na ktorý boli zvyknutí v celom Iraku. Mojou úlohou preto bolo, aby som im vysvetlila, že musia pracovať podľa postupov Lekárov bez hraníc, ide o klasické európske bežné normy. Mala som zabezpečiť, aby to bolo kvalitné. Takže sme po dohode natiahli čas na jedného pacienta aspoň na desať minút. V komplikovanejších prípadoch, samozrejme, aj viac. Najťažšie bolo vysvetliť miestnym lekárom aj pacientom, že to má zmysel. V irackom systéme to funguje väčšinou tak, že príde pacient, povie lekárovi, čo chce, a ten mu to napíše. Ani sa ich nedotkli, ani sa nič neopýtali, čo im je. 

Lekárne boli vybavené?

V lekárni sa dalo kúpiť úplne všetko. Napríklad antibiotiká do žily, hocijaké lieky, čo sa pichajú do žíl u nás v nemocniciach. Bolo to veľmi zvláštne.

Boli ste spokojná s profesionalitou Lekárov bez hraníc?

Nesklamali ma, ale zistila som, že je to všetko o ľuďoch. Aj medzi tými, čo prejdú výberovým konaním, sa potom ocitnú takí, čo situáciu v teréne nezvládajú. To sa nedá väčšinou predvídať. Prejavovalo sa to potom tak, že ich robotu za nich musia robiť iní. Prvá misia je väčšinou kľúčová pre ďalšiu spoluprácu. Vždy sa robí hodnotenie vašej misie, na konci vám potom povedia, či majú záujem o ďalšiu spoluprácu.

Ešte by ste sa vrátili na misiu?

Určite. Po skončení atestácie by som možno aj niekoľko rokov chcela pracovať s Lekármi bez hraníc.

Ako na vás pôsobil Irak?

Síce sme boli v kurdskej časti, ale v teréne sme videli aj z tej irackej časti. Kurdistan je v porovnaní s ňou skoro Európa. Aj ľudia tam inak rozmýšľajú, mestá sú čistejšie a ľudia sa viac starajú o krajinu, a sú viac hrdí na to, kde žijú. Za Kurdistanom boli mnohí extrémne chudobní a nevzdelaní. Ľudia tam boli zvyknutí na istý štandard a konflikt im ho zobral. Tretina územia je kontrolovaná Islamským štátom a mnohí sem ušli pred ním. Systém je tak úplne zahltený, veľa detí ani nechodí do školy.

Odkiaľ boli vaši irackí kolegovia?

Mali sme mladých lekárov aj mužov a ženy, okolo 30 rokov aj mladší. Skoro všetci boli sami vnútorne vysídlení a ušli z obsadených oblastí, z Mosulu alebo Fallúdže. Keď sme sa s nimi potom bavili, boli veľmi poznačení konfliktom. Jedna lekárka z Fallúdže, Marwa, bola ako jediná vydatá a mala aj deti a pritom pracovala. Jej manžel bol chirurg. Rúcalo to stereotypnú predstavu, že iracké ženy sa nemôžu presadiť. Oni boli veľmi milý príklad rodiny s malými deťmi, a vedeli s tým fungovať, hoci, museli ujsť zo svojho mesta. Marwa bola veľmi priebojná a stále rozprávala, ako veľmi by sa tam chcela vrátiť. Každý vysídlenec túžil potom, aby sa vrátil, ale mnohí to hovorili s pochybnosťou, či to ešte zažijú.  

Nemali ste strach?

Asi som sa viac bála predtým, ako som tam prišla. Mala som rešpekt, keď sme videli tých ozbrojencov všade a sledovali správy, ale keďže sme vedeli, že o našu bezpečnosť sa starajú, a verili sme im, tak sme sa mohli plne sústrediť na svoju prácu a tá nás úplne pohltila. Čiže sme neriešili, či ten dym na obzore niečo znamená, alebo nie. Keby som to mala zhrnúť, uvedomovali sme, že sme blízko konfliktu, no nebáli sme sa.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash