Denník N

Slovenský polárnik: Aj základňa v Arktíde je pod kontrolou ruských papalášov

Polárnik Peter Valušiak (1967) sa do histórie polárnych expedícií zapísal, keď sa mu s dvomi ruskými kolegami a jedným Slovákom podarilo v roku 1998 prejsť autónomne, pešo a na lyžiach, naprieč Arktídou cez severný pól. Trvalo im to 118 dní. Medzinárodnými cenami ovenčený film o expedícii 118 dní v zajatí ľadu nakrútil režisér Pavol Barabáš. Teraz mu vyšliel profil Petra Valušiaka - Polárnik na DVD, kde je okrem iného zaznamenaná aj jeho sólová cesta cez Antarktídu.
Polárnik Peter Valušiak (1967) sa do histórie polárnych expedícií zapísal, keď sa mu s dvomi ruskými kolegami a jedným Slovákom podarilo v roku 1998 prejsť autónomne, pešo a na lyžiach, naprieč Arktídou cez severný pól. Trvalo im to 118 dní. Medzinárodnými cenami ovenčený film o expedícii 118 dní v zajatí ľadu nakrútil režisér Pavol Barabáš. Teraz mu vyšliel profil Petra Valušiaka – Polárnik na DVD, kde je okrem iného zaznamenaná aj jeho sólová cesta cez Antarktídu.

Pred rokmi ako prvý prešiel pešo Arktídou od ruskej časti až do Kanady. Výpravy stále podniká, dnes už aj ako sprievodca iných dobrodruhov. Peter Valušiak.

V januári je na severnom póle priemerná teplota mínus 40 stupňov. Dá sa zvyknúť na extrémnu zimu?

Človek je tvor prispôsobivý, ale ako každý, ani ja nemám rád zimu. Je mi zima ako vám, akurát v takých extrémnych podmienkach si človek nastaví hlavu, že to je prirodzené prostredie, a berie to ako automatiku, a denné režimy prispôsobí tomu prostrediu. Jasné, je mi zima a drkocem. Prvé dni si aj nadávam, že kam som to zase išiel a či by mi nebolo inde lepšie. Po pár dňoch sa však aklimatizujete a zvyknete si.

Dá sa na to natrénovať?

Je to o hlave. Musíte sa nastaviť, že nebudete mať komfort teplej vane, čiže ako v bežnom živote. Raz, keď ste zimomravý, tak vám bude zima stále. A niektorí ľudia majú danosť pre mrazivé prostredie a nezamŕzajú tak, pretože majú lepšie prekrvenie končatín a ciev. Niektorí ľudia s výškou zase môžu byť vyšportovaní, môžu byť stopercentne zdraví, ale fyziognómia im nedovoľuje sa pohybovať v studenom prostredí.

Aký má na vás vplyv chlad, s koľkými omrzlinami sa vraciate z Arktídy?

Našťastie som si vždy doniesol len také kozmetické úpravy tváre, bez ktorých by mi nikto neuveril, že som tam bol. To je taká povinosť – si ich doniesť.

Potom to zmizne?

Prvá teplá sprcha a hneď sa ošúpete. To nie sú hĺbkové omrzliny. Máme chránenú tvár nejakým spôsobom. A  našťastie, ani raz som nemal problém, že by mi omrzli prsty na rukách či nohách. Jedinú omrzlinu som si raz doniesol z Tatier, a aj to z takej hlúposti – kvôli nejakému ďalšiemu človeku, ktorého sme tam zachraňovali.

Cítiť rozdiel medzi mínus 40 a mínus 50?

Podľa toho, kde ste. Na severe v Arktíde je zima veľmi vlhká. Tam mínus 20 je omnoho nepríjemnejších ako mínus 40 na Antarktíde.

Z dôvodu vlhkosti?

Áno, to je taká pocitová zima, ako keď je v Bratislave väčšia zima okolo nuly, ako keď je slnečných mínus desať. Rozdiel medzi mínus 20 a 40 až taký veľký nie je. Platí, že čím je väčší mráz, tým stabilnejšie je počasie. Čiže pri mínus 40 nebývajú tak často víchrice. Tie vznikajú skôr, keď sa mení počasie a fronty sa presúvajú.

Sledujte debatu o globálnom otepľovaní? Nebojíte sa, že pre topenie ľadovcov sa už nebude pomaly dať prejsť cez Arktídu, ako sa to podarilo vám?

Mení sa to. Nechám na odborníkov, že do akej miery to zapríčinil človek, alebo je to prirodzený geologický vývoj Zeme. Pravdou je, že zimy sú kratšie, možno niekedy tuhšie, ale sú veľmi krátke, a potom príde krátke extrémne leto. A to sa deje aj na severe, aj na juhu. Zima je síce chladnejšia, ale je krátka. Nestihne sa tak vytvoriť dostatočne hrubá vrstva ľadu. Moria síce zamrznú, ale ľad je oveľa tenší. Kedysi bol priemerný ľad v Arktíde dvoj- až trojročný. Ten však už pomaly ani nenájdete. Ročný ľad má zhruba meter, takže sa to ľahko meria. A teraz, keď tam prídete v apríli, tak je tam skoro všetko iba ročný čerstvý ľad.

Bolo vidno rozdiel medzi vašou prvou a poslednou cestou na Arktídu?

Chodievam tam skoro každý rok. V tom čase je však všetko zamrznuté, nemôžem preto povedať, že by otepľovanie bolo hneď na prvý pohľad vidieť. Ľadopády tečú a lámali sa aj predtým, ale teraz je to asi masívnejšie. Okolo južného pólu napríklad snehová pokrývka pre viac zrážok pribúda, na druhej strane veľké ľadovce na okrajoch padajú dole. Plocha ľadu do výšky rastie, ale priestor sa zužuje a moria sú teplejšie.

Kedy ste boli naposledy na severnom póle?

Pred dvomi rokmi s nejakými klientmi. V apríli tam Rusi robia takú základničku sto až dvesto kilometrov od pólu a odtiaľ sa robia expedičné cesty.

Koľko stojí taký zájazd na severný pol?

Je to drahé z hľadiska dopravy. Hýbe sa to od 30-tisíc eur vyššie.

Treba mať nejakú kondičku?

Nejaký základ treba mať. Ale je to o psychike. Môžete byť ,,nadupaný“, mať svaly, ale keď tam prídete a vymäknete  z toho, že je vám zima, tak sa nedá nič robiť. Raz sme mali so sebou chalana Španiela, ktorý mal rýchlostný rekord na najvyššom vrchu Ameriky – Aconcagua. Na severe musel poňho prísť vrtuľník, lebo sa zosypal. Stále mu bolo zima a v stane tiež nie je teplo.

Koľko väčšinou prejdete kilometrov, keď sa vyberiete na sever?

Sto až dvesto. Samozrejme tým, že ľad pláva, je to aj dvakrát toľko. Snažíme sa, aby tí, čo idú s nami, zažili za tie dva týždne to, čo my zažívame normálne za štyri mesiace. Ťahajú si svoje sane, podľa fyzickej kondície viem, koľko komu pridám.

Zlepšila sa technológia výstroja od vaše veľkej výpravy v roku 1998, keď ste prišli o polovicu saní? Vyrábajú sa už z odolnejších materiálov?

Kevlar je stále ten istý. Slabšia stránka tých saní bol skôr epoxid, lepidlo, ktoré ich malo stmeľovať, keď sme ich opravovali. V tých extrémnych podmienkach stačí, aby sa v nich urobila trhlinka, dostala sa do nej voda, tá zamrzla a sane praskli. Sú určité veci, ktoré v tých podmienkach dostanú zabrať. Ale napríklad lepidlá sú dnes lepšie ako pred desiatimi rokmi. Výstroj sa zľahčuje. Predtým sme mali vysielačky, nepoznali sme satelitný telefón. Je rozdiel brať také ,,hebedo“ s 15-kilogramovou škatuľou a telefón, čo má vyše jedného kila. V globále však chodím stále v tom istom. Napríklad bundu mám stále tú, s ktorou som prešiel severný pol.

Koľko treba mať na sebe vrstiev?

Pri šliapaní toho človek až tak veľa nemá. Vtedy je vám celkom teplo, čiže som šliapal v spodnej bielizni, na tom som mal zateplené lyžiarske otepľovačky, termobielizeň, flísku a prípadne aj zateplenú bundu. Keď veľmi fučí, je treba veľkú fukerku. Ale keď je mínus 50 a vy sa nehýbete, zima vám bude vždy, ak nemáte rozprúdenú krv. Keď sa vtedy nadýchnete a nehýbete sa, je vám hneď zima.

Zem kráľovnej Maud a časť slovenskej výpravy vrátane P. Valušiaka. V roku 2010  dosiahli Južný pól.
Zem kráľovnej Maud a časť slovenskej výpravy vrátane P. Valušiaka. V roku 2010 dosiahli Južný pól.

Ideálne vyraziť je na jar?

Čím skôr. Nás počas prechodu Arktídou zdržali všelijaké povolenia. Rusi zistili, že chceme ísť až do Kanady, a zrazu chceli od nás akési výjazdné doložky. Spomalili nás aj výrazné mrazy, pre ktoré nemohol vzlietnuť vrtuľník. Pod 50 stupňov mu zamŕza hydraulika, tak sme čakali, kým sa neoteplilo. Chceli sme štartovať koncom januára, lebo koncom marca je pri ruskom pobreží už stokilometrový pás vody. Sú tam také silné prúdy, že musí byť mráz, aby sa to tam držalo. Keby ste chceli ísť v apríli, nemáte sa ako ,,prehupnúť“ z pevniny. Z kanadskej strany sa to vtedy ešte dá.  Aj v júni tam je kopec ľadu. Začiatok bol preto z ruskej strany celkom ťažký. Je tam navyše obrovské množstvo ľadových medveďov, lebo je tam veľa ostrovov, kde majú lovištia.

Nemali ste so sebou žiadnu zbraň. Ako ste sa ich snažili vyplašiť?

Kolektívne sme sa snažili smrdieť. Každé zdravé zviera by sa malo zľaknúť, keď vidí skupinu štyroch – piatich ľudí. Ale ak je choré a hladné, toto pravidlo neplatí. Zažili sme tam situácie, v ktorých sme mali veľké šťastie. Raz napríklad kamarát v poslednej chvíli vystrašil medveďa foťákom, ktorý mal na tele. Aj keby sme mali strelnú zbraň, v tých podmienkach udržať ju funkčnú je v podstate nemožné. Je tam obrovské vlhko, a keby vám zamrzol náboj v hlavni, tak hlaveň roztrhne a skôr to ublíži vám. A navyše, ak medveďa netrafíte poriadne na prvý výstrel, potom už máte rozsudok istý. Medveď pomerne zle vidí a veľmi dobre počuje. Mali sme také svetlice, ktoré majú výrazný tón a tým sme ich plašili. Teda až na toho jedného.

Raz v noci vám medveď vyjedol časť zásob.

Všetky návykové látky nám zničil. Na každú akciu si berieme nejaký alkohol, ale nie preto, aby sme sa večer ,,ožierali“. Celý deň sme totiž v napätí. Večer to rozrátame na dva gramy na jedného a hneď je človek vysmiaty, a nervozita sa uvoľní.

Čoho ste sa báli viac, že sa pod vami prevrhne plávajúci ľad, alebo medveďov?

Medveďov. Človek, keď padne do vody, tak vybehne von, a vtedy vám garantujem, že v ten deň bude najrýchlejší. Veci sa sušia rovno na tele, lebo inak by sa to nedalo. Našťastie sme do vody padali až ku koncu prechodu. Nesmiete tiež stavať stany vedľa tarosov, na miestach, kde sa stretávajú ľady a robia nahromadeniny. Je tam závetrie, ale keď sa to tam melie, je to najhoršie miesto. Ak ste veľmi blízko, nemáte šancu ujsť. Ľady sa nelámu len tak, počujete to. Môže sa však stať, že celé to pole sa začne mrviť pod vami a potom tancujete medzi kryhami. Z toho sa dá vybrdnúť, ale keď vás medveď naháňa, to už sa nedá.

Aké zvuky vydáva Arktída? Je to permanentné hučanie ľadu?

Stále máte pocit, akoby nad vami letelo lietadlo. Občas cítite, že sa ľady hýbu s vami a ten vedľa zase ide opačným smerom. Ste ako na križovatke. O to je to zaujímavejšie a človek nemá pocit monotónosti ako v Antarktíde. Človek v Arktíde musí stále hľadať cestu, mostíky cez vodu. Koľkokrát sa stane, že máte lyže dlhé 1,90 metra a trhlina má dva metre. Chýba vám desať centimetrov a potom ,,maturujete“ a dávate lyže dokopy, aby ste vedeli prejsť. Je to výrazne zaujímavejšie ako Antarktída.

Ako vyzerá priemerná trasa? Prechádzali ste cez hladké roviny alebo viac cez hrboľaté valy?

Ani raz sa nestalo, že by ste mali celý deň hladkú trasu. Väčšinou to bolo asi tak, že prvá hodina fajn, potom zrazu začne ,,preliezačka“.

To muselo byť náročné aj na psychiku, nie?

To už si zvyknete, ako keď chodíte do roboty cez dva prechody, a jeden máte, čo nesvieti. Raz idete tak a druhýkrát inak. Neberiete to tak, že je to naschvál.

Aký je denný režim?

Ten, kto mal ráno službu, vstával o hodinu skôr, uvaril čaj, pripravil raňajky a v momente,  keď bolo hotové jedlo, zobudil ostatných. Rýchlo sme sa museli najesť, lebo keď sa vypol varič, bola v stane taká istá teplota ako vonku. Vtedy už všetci museli dojesť, obliecť sa a ísť von. Urobiť ranné potreby a utekať. Doobeda sme šliapali štyri hodinky. Cez obed sme postavili stan a navarili si teplý obed. To bola taká dvojhodinová pauza a potom znovu poobede šliapať štyri hodiny. Ku koncu, keď už sme mali menej jedla a potrebovali sme finišovať, tak sme chodili päť hodín dopoludnia a päť popoludní. Bolo toho dosť, ale dalo sa. Skúšali sme aj to, koľko môžeme najmenej spávať, ale keď sme išli pod 5,5 hodiny, tak už sme nevládali. To bola naša hranica minimálneho spánku.

Ku koncu, keď ste museli šetriť presne vyrátanými dávkami jedla, bola vaša únava taká silná, že ste nemali kontrolu nad vlastnými pohybmi.

Išli sme fakt na hranu. Tým, že sme nemali spojenie, sme stanovili dátum, kedy má pre nás pristáť lietadlo z Kanady, a tomu sme museli všetko prispôsobiť. A došli sme podvečer, keď malo prísť lietadlo. Mali sme už len dva deci benzínu. Bolo to ,,na knap”.

Benzín vám slúžil na varenie?

V momente, keby sme ho nemali, skončili by sme. Neroztopíte sneh na vodu, bez vody sa nedá existovať.

Aké boli vaše typické raňajky?

Čo najviac tekutín, aby sa nevyvárali ďalšie čaje. Čiže nejaká polievka, ideálne nejaké cestoviny do polievky, do všetkého išli škvarky. Čím to bolo mastnejšie, tým lepšie. Na obed bolo niečo s ryžou alebo zemiakovou kašou predpripravené. Večera bývala ľahšia. Ku všetkému bolo sušené ovocie a čokoláda.

Je to kus vedy – naplánovať jedálny lístok a zásoby tak, aby to čo najmenej vážilo?

Jedálny lístok sme skúšali roky. Teraz je sušenej stravy kvantum. Začali sme používať časť komerčnej expedičnej stravy a časť dopĺňame našimi vecami. Určite sa dá ísť ešte o tretinu s váhou dole. Na osobu to vychádza zhruba kilogram jedla na deň. S vegetariánskou stravou sa tam nedá ísť, potrebujete mastné kyseliny, ktorými si vlastne kúrite. Aj vegetarián by tam jedol olej lyžičkou.

Polárnik Peter Valušiak. Foto N - Tomáš Benedikovič
Polárnik Peter Valušiak pred lezeckou stenou vo svojom outdoorovom obchode. Foto N – Tomáš Benedikovič

Akú váhu ste ťahali na saniach?

Na začiatku cez dvesto kíl. Na chrbte sme mali asi 40 kíl, aby sme sa vôbec so saňami vedeli pohnúť.

Niekedy sa vám stalo, že vás v noci ľad vrátili aj o tri kilometre späť. Je to cítiť?

Niekedy nás posunie aj dopredu. Cítite to len tak, že ste podľa polohy buď nahnevaný, alebo sa tešíte, že ste sa pohli dobrým smerom. Raz sme cestou na severný pól zažili taký silný spätný prúd, že akokoľvek sme šliapali celé dni, za týždeň sme sa od pólu vzdialili sto kilometrov.

Stretávali ste aj nejaké iné zvieratá ako medvede?

Napríklad tulene, väčšinou v situáciách, keď sme to nechceli. To keď sme išli po tenkom, ale plastickom ľade, ktorý tým, že je slaný, nie je krehký. Balansujete na ňom v nejakom rytme a zrazu vám do toho vylezie tuleň. Tak sa to hneď všetko rozsype.

Skúšali ste chytiť rybu?

Určite sa to dá. Ale nedá sa tam spraviť deň voľna, lebo by vás mohlo posunúť späť.

Je Arktída dobre zmapovaná? Dá sa určiť ideálna trasa alebo je to v rukách prírody a počasia?

Dnes majú expedície výhodu, že im posielajú satelitné snímky ľadu, takže vedia, kde je otvorená voda a kde je dobrý ľad.

Aj vy to využívate?

To je absolútne nešportové. Také sme počas nášho prechodu vtedy ani nepoznali.

Išli ste aj okolo nejakej ruskej vojnovej základne alebo ste sa im radšej vyhli?

Voľakedy tam boli veľmi prítomní a strážili si tam najvyššie položenú severozápadnú hranicu Sovietskeho zväzu v Zemi Františka Jozefa. Úplne nezmyselne. Mali hliadky a chodili tam niečo strážiť, a mali tam najväčšiu úmrtnosť, lebo tam ľadový medveď vždy niekoho odchytil. Na Ostrove Rudolfa mali pár búdiek a na jednom ostrove mali letisko aj pristávaciu dráhu.

Teraz však ohlásili vojenský návrat.

Áno, na Zemi Františka Jozefa chcú znovu postaviť takúto šialenosť. Mentálne sú nám veľmi blízki, ako Slovania, ale majú v sebe niečo megalomanské. Aj tá základňa, odkiaľ sa vyráža, je pod kontrolou ruských papalášov. Má to vedeckú nálepku, ale v podstate sa tam robia komerčné výlety a peniaze tečú kade-tade. Ale keby to malo byť súkromné, nikto by to nezaplatil. Teraz máme obdobie ,,veľkej Rusi“, je to cítiť. V Arktíde tam mali vždy toho veľa. Napríklad program driftujúcich ľadových staníc. Vyhliadli si ľadovú kryhu a tam dali ľudí aj so stanmi, a dva roky krúžili, a potom ich lovili vrtuľníkom pri Grónsku. Keď nám ukazovali fotky, ani Kanaďania, ani Američiania by to nemohli robiť, pretože by to nespĺňalo žiadne normy. Jednoducho tam dostanú buldozér, v ten deň spraví 500-metrovú pristávaciu dráhu a už tam môže pristávať lietadlo. To sú Rusi, dobrodružstvo je s nimi obrovské.

Aj váš kolega z expedície bol podplukovník z ruskej armády.

Tam keď ste chceli cestovať, museli ste byť vojak. Jednoducho civil nemal šancu. Bol pritom reprezentant vo volejbale a ako tankista slúžil v NDR.

Je to veľká byrokracia – získať povolenie dostať sa na Arktídu?

Kedysi sa to bez kontaktov nedalo, Zem Františka Jozefa bola zakázaná pre turistov. V roku 1996 sme boli prví cudzinci, ktorých tam Rusi pustili. Napíklad z Kanady je to jednoduché, stačí mať peniaze na lietadlo, ktoré vás tam odnesie či po vás príde.

Stále považujte svoj prechod cez Arktídu za svoj najextrémnejší zážitok, aký ste kedy zažili?

Športovo určite hej. Trvalo to dlho.  Psychicky sme mali extrémnejší zážitok napríklad v Papui-Novej Guinei, keď niekto z domorodcov ochorel a my sme tam boli jediní dvaja bieli. ,,Lepilo“ nám. Boli sme v rukách osudu a náčelníka, či nám to dá za vinu. Alebo v Afrike, keď za vami príde nejaký domorodec s kalašnikovom. Je však tisíckrát náročnejšie dôjsť na severný pól ako na južný. Tam vás čaká americká vedecká základňa, zrazu ste v civilizácii, na severe nestretnete ani nohu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie