Klonovanie mamutov už nie je science-fiction, výskum vzbudzuje etické otázky

„Život si nájde cestu,“ varuje na začiatku filmového trháka Jurský park doktor Ian Malcolm. Jeho slová sa – ako inak – potvrdia a z návštevy dinosaurieho parku sa stane boj o prežitie.

Jurský park je zjednodušeným príkladom toho, ako sa prílišné vedecké úsilie môže vymknúť z rúk. Ľudia sa nikdy nepoučia – okrem niekoľkých pokračovaní slávneho filmu to dokazujú aj reálne snahy priviesť vyhynuté tvory späť.

Myšlienky oživenia dinosaurov sa museli vedci vzdať. Hoci v 90. rokoch prestížny časopis Science zverejnil senzačnú správu o DNA z dinosaurích kostí, tieto výsledky sa nikdy nepodarilo zopakovať. Neskôr sa navyše dokázalo, že išlo o ľudskú kontamináciu.

Konečnou bodkou aj za tými najidealistickejšími snami o klonovaní dinosaurov bol výskum životnosti DNA. Genetická informácia sa totiž ani v kostiach nezachová večne. Po smrti organizmu prestávajú fungovať bunkové mechanizmy opravujúce mutácie (napríklad z UV žiarenia) a tela sa ujmú enzýmy, ktoré DNA rozkladajú.

Klonovanie

Vedci v roku 2012 uverejnili výsledky štúdie, v ktorej na základe analýzy kostí rôzneho veku vytvorili model rozkladu DNA. Vypočítali, že rýchlosť rozpadu DNA rastie exponenciálne a posledné písmenká genetického kódu zmiznú po uplynutí 6,8 milióna rokov. To je poriadne ďaleko k hranici kriedy, keď pred 65 miliónmi rokov dinosaury vyhynuli.

Aj klonovanie šesť miliónov rokov starých tvorov je mimo nášho dosahu. Aby sa podarilo naklonovať organizmus, potrebujeme poznať jeho kompletnú genetickú informáciu (genóm). Keďže milión rokov od smrti zostávajú v kostiach už iba veľmi krátke úseky DNA, skladanie genómu by sa podobalo skladaniu puzzle s miliónom dielov bez obrázka na škatuli.

Napriek všetkým prekážkam vedcov i laikov klonovanie neodolateľne láka. Stanovili si preto iný, podobne monumentálny cieľ – priviesť späť mamuta srstnatého. Mamuty vyhynuli pred 4-tisíc rokmi, pravdepodobne súhrou niekoľkých faktorov, akými bola zmena klimatických podmienok a lov šíriacimi sa ľudskými populáciami.

Hľadajú v tundre

Rozľahlú sibírsku tundru prehľadávajú novodobí lovci mamutov. Topiaci sa permafrost odhaľuje zakonzervované mamutie pozostatky a láka vedcov i obchodníkov so slonovinou.

Z obrovských permafrostových útesov sa uvoľňujú prúdy zeminy a obnažujú mamutie kosti. Juhokórejská spoločnosť Sooam Biotech v spolupráci so Severovýchodnou federálnou univerzitou v Jakutsku sa každý rok vydáva do tundry, pátrajúc po výnimočne zachovalých vzorkách.

Jednej z týchto expedícií sa zúčastnil aj štáb National Geographic a môj školiteľ Love Dalén zo Švédskeho prírodovedeckého múzea v Štokholme. Cieľom juhokórejsko-ruskej spolupráce je nájsť čo najčerstvejšie vzorky mamutej DNA, ktoré by umožnili klonovanie rovnakým spôsobom, akým pred 20 rokmi vznikla ovca Dolly.

Juhokórejská spoločnosť má s takýmto klonovaním bohaté skúsenosti. Vo svete je známa klonovaním štvornohých miláčikov. Kontroverzný zakladateľ spoločnosti Woosuk Hwang už má na konte viac ako 600 naklonovaných psov.

Trailer k filmu. Zdroj – National Geographic

Slon, čo vyzerá ako mamut

Mnohí vedci si však myslia, že také zázračne zachované vzorky, po akých pátra Hwang, v skutočnosti neexistujú. George Church z Harvardu zvolil na klonovanie mamutov úplne odlišný prístup.

Jeho tím využíva novú technológiu na editovanie genómu, známu ako Crispr. Pomocou nej vystrihli vybrané časti slonieho genómu a nahradili ich mamutími variantmi. Zamerali sa na 14 génov, ktoré sú typickými príkladmi toho, čo robí mamuta mamutom – od srstnatosti a podkožného tuku až po krvný hemoglobín. Svoj úspech oznámili minulý rok.

Živé slonie bunky so 14 mamutími génmi sú jedna vec a živé mamutie mláďa vec iná. Churchov tím má pred sebou ešte dlhú cestu. Okrem týchto 14 génov budú musieť v slonej DNA zmeniť oveľa viac. Zároveň je jasné, že takýmto spôsobom nikdy nevznikne stopercentný mamut. Bude to slon, čo vyzerá ako mamut.

Pleistocénny park

Vzhľadom na obrovský záujem verejnosti a vedeckú prestíž je jasné, že vedci budú pokračovať v snahe priviesť mamuta späť medzi živých, a to v akejkoľvek forme.

Kým biológovia budú riešiť technické problémy, spoločnosť sa bude musieť zamyslieť nad etickou stránkou veci. Kde budú mamuty žiť? Ako budú ošetrené v rámci ochrany ohrozených druhov? Nebudú slonie náhradné matky počas 21 mesiacov tehotenstva trpieť?

Na niektoré z týchto otázok už existuje odpoveď. Už niekoľko rokov buduje v Rusku Sergej Zimov Pleistocénny park. Momentálne má rozlohu 16 štvorcových kilometrov a je domovom piatich druhov – bizóna, pižmoňa, losa, koňa a soba.

Tieto druhy spoločne obývali špecifický typ prostredia, nazývaný mamutia tundrostep. Ich úlohou v Pleistocénnom parku je vrátiť tundre charakter z čias, keď ňou brázdili stáda mamutov.

Hranie sa na boha

Mnohí vedci si myslia, že otázkou do budúcnosti už nie je, či môžeme, ale či by sme mali. Klonovanie vyhynutých organizmov má veľa priaznivcov, ale aj odporcov. Okrem utrpenia, ktoré by mamutie mláďa mohlo spôsobiť slonej matke, sa vnucuje otázka, či by sme peniaze na klonovanie radšej nemali minúť na záchranu kriticky ohrozených druhov.

A vari najpálčivejší je argument tých, ktorí sa obávajú, že ľudia prestanú cítiť zodpovednosť druhy chrániť, ak ich budeme môcť priviesť naspäť.

Pre všetkých zanietených fanúšikov i odporcov návratu mamutov je skvelým zdrojom informácií kniha evolučnej biologičky Beth Shapirovej Ako naklonovať mamuta. Vyšla minulý rok. Shapirová sa v knihe venuje všetkým aspektom klonovania – od najväčších objavov mamutích pozostatkov cez technické prekážky až po etické otázky.

Dostupné z DOI: 10.1126/science.7973705, DOI: 10.1098/rspb.2012.1745, ISBN: 978-0691157054