Aj hendikepovaní majú sexuálne túžby, na Slovensku zatiaľ nevieme, čo s nimi

Psychiatrička Sylvia Bzdúchová sa celý život venuje ľuďom s mentálnym hendikepom a ako jediná na Slovensku má certifikát zo sexuálnej výchovy mentálne hendikepovaných, takže môže robiť poradenstvo a viesť tréningy v tejto oblasti. Dnes už je na dôchodku a má len niekoľko posledných klientov, ktorí potrebujú špeciálny prístup.

„Puberta je ťažké obdobie pre každého, nieto ešte pre ľudí s postihnutím. Robila som na to špeciálne školenie, pretože ich pracovníci tlmili liekmi pre poruchy správania. Často však netreba lieky, ale citlivý prístup.“

Problém so sexualitou mal aj dospievajúci chlapec s mentálnym hendikepom, volajme ho Adam. Hodiny masturboval a nedokázal sa uspokojiť, zraňoval sa, bol nervózny, agresívny. Adamovi rodičia si prišli po radu k doktorke Bzdúchovej. Vysvetlila im, v čom je problém: Adam nevie, ako masturbovať, a je potrebné ho to naučiť. Poradila im, nech synovi objednajú eskortnú službu – teda prostitútku.

Rodičia súhlasili a obvolali niekoľko inzerátov ponúkajúcich takéto služby. Nakoniec sa rozhodli pre jeden nočný klub. Syna však pre istotu sprevádzal otec. Žena v klube Adama naučila masturbovať a tým ho zachránila pred hodinami trápenia sa.

Doktorka Bzdúchová si za svojou radou stojí dodnes. Lepšiu možnosť vtedy podľa nej Adam nemal. Ak sa človek s mentálnym hendikepom ocitne v podobnej situácii, môže sa stať, že mu nemá kto pomôcť, poradiť. Lekári ich odmietajú učiť masturbovať, rodičia sa často hanbia o sexualite svojich detí čo i len hovoriť a personál v domovoch sociálnych služieb by mohol byť obvinený zo sexuálneho zneužívania.

Ak by sa Adam narodil o pár kilometrov západnejšie, nemusel by s otcom chodiť do nočného klubu. V Česku by sa mu venovala sexuálna asistentka, ktorá rozumie nielen potrebe jeho tela, ale aj hendikepu. Prvých päť asistentiek úspešne vyškolili pred rokom. Na Slovensku sa zatiaľ o tejto téme veľa nehovorí. Skôr naopak, hovorí sa o nej čoraz menej. V minulosti bolo niekoľko snáh zaviesť pre hendikepovaných aspoň sexuálnu výchovu. Bolo to však tak dávno, že len málokto si dokáže spomenúť, kedy to bolo a o čo vlastne išlo.

Ladka ma učí, ako sa milovať

„Ladka je sexuálna asistentka a jazdím za ňou dvakrát za mesiac. S Ladkou sa učíme polohy a ako sa milovať. Do Ladky nie som zamilovaný,“ opisuje vo videu svoju skúsenosť dvadsiatnik Tomáš, ktorý sa narodil s Downovým syndrómom.

Pred troma rokmi urobila česká organizácia Rozkoš bez rizika prednášku o sexuálnej asistencii pre hendikepovaných. Okamžite nadchla viacerých rodičov postihnutých ľudí aj organizácie, ktoré s nimi pracujú. Vďaka medzinárodnému projektu vyškolili päť sexuálnych asistentiek. Ich služby dnes využívajú desiatky ľudí s hendikepom a záujem o ne rastie.

Problém prišiel vo chvíli, keď chceli uverejniť mená a kontakty vyškolených asistentiek. Keďže sa s klientmi môžu dohovoriť nielen na poradenstve, ale aj na sexuálnom styku, podľa zákonov by ich polícia mohla stíhať za kupliarstvo.

„Je nepríjemné, keď vám zavolá človek, ktorý nevidí, nemá prístup na internet alebo sa na ňom nevie orientovať, a ja mu na sexuálnu asistentku nemôžem dať kontakt,“ vysvetľovala vo februári riaditeľka organizácie Lucie Šídová.

Sexuálna asistencia nie je len o sexuálnom styku, ale aj o vzdelávaní. V zahraničí ju môžu využívať aj starší ľudia. Tí však podľa Šídovej už teraz aktívne využívajú služby bežných sexuálnych pracovníčok. Majú pritom jednu výhodu – nie sú tak často odmietaní ako ľudia s hendikepom.

Ak by chcel niekto sexuálnu asistenciu priniesť na Slovensko, zrejme by sa ocitol v podobnej situácii. Ani náš zákon prácu v sexbiznise nereguluje, ale za kupliarstvo človeku hrozia až tri roky väzenia.

Témou sexbiznisu sa u nás zaoberá OZ Odyseus. Na sexuálnu asistenciu si zatiaľ netrúfajú. „Len ťažko si viem predstaviť školiť sexuálne asistentky, keď na Slovensku nemáme ani jediné bezpečné centrum, kde by sa ženy v sexbiznise vôbec mohli stretávať a nájsť pomoc,“ hovorí šéfka združenia Iveta Chovancová.

V Česku sa nakoniec podarilo sexuálnym asistentkám pre postihnutých vyhnúť obvineniu z kupliarstva a ich zoznam je uverejnený na webe sexualniasistence.cz. „Keďže sa týmto spôsobom v médiách inzerujú aj iné erotické služby, verím, že za kupliarstvo nikto obvinený nebude,“ hovorí Šídová.

Zavolať alebo napísať môžete Kateřine, Helene, Diane, Ive alebo Vladane. Sú to tridsať- až štyridsaťročné ženy, z ktorých niektoré už majú skúsenosti zo sexbiznisu a chcú v tejto oblasti pracovať aj naďalej. Žijú vo viacerých kútoch Česka, takže ich pomoc nie je dostupná len pre ľudí z hlavného mesta.

Dvojnásobné tabu

„Spoločnosť má problém priznať si, že ľudia s postihnutím majú nejaké sexuálne túžby. Nechcú to vidieť a ani počuť,“ hovorí riaditeľka jedného z bratislavských domovov sociálnych služieb Edita Kruzslíková.

Keď pred rokmi začala viesť v domove kurzy sexuálnej výchovy, rodičia okamžite žiadali zmenu názvu. Zo sexuálnej výchovy sa musel stať Kurz dospievania. Obsah však zostal rovnaký. Učili ich rozdiely medzi mužom a ženou, aké dotyky sú na verejnosti vhodné a aké už nie. Dievčatám hovorili, ako sa ubrániť pred prípadným zneužívaním, chlapcov poučili, že sa nepatrí ženy na verejnosti chytať za prsia. Všetkým sa snažili vysvetliť, že nemôžu onanovať na verejnosti, ale radšej v súkromí, na toalete, v kúpeľni alebo vo svojej izbe. Ďalej nezašli.

Pri uspokojovaní majú dievčatá oproti chlapcom jednu výhodu. Bozkávanie sa a objímanie u nich nie je také odsudzované ako u chlapcov, takže sa často naučia uspokojiť aj samy. Ak chlapcovi taká možnosť chýba, prebytok hormónov spôsobuje nielen problémy v správaní, ale aj fyzickú bolesť pohlavných orgánov.

Sexualita nezostáva tabu iba pre ľudí s mentálnym hendikepom, ale aj s fyzickým. „Naša spoločnosť je málo pripravená hovoriť o sexualite ľudí so zdravotným postihnutím a násobne to platí v prípade vrodeného ochorenia,“ myslí si Tibor Köböl z Organizácie muskulárnych dystrofikov.

Jeho známy skončil po autonehode na vozíku a desať rokov žil v presvedčení, že bez prirodzenej erekcie nemá význam žiť sexuálny život. Až pri jednom neformálnom rozhovore zistil, že nič nemusí byť stratené. Potreboval iba navštíviť odborníka.

„Informácie prúdia neorganizovaným spôsobom a sexualita ľudí so zdravotným, dokonca ťažkým zdravotným postihnutím je mlčky trpená téma,“ hovorí Köböl. „Ani v odborných kruhoch nie je potreba riešiť túto tému serióznym spôsobom, pričom ide o veľmi traumatizujúcu problematiku. Mnohokrát totiž pod ‚morálnym tlakom‘ spoločnosti samotní ľudia s postihnutím majú pocit, že ide o patologickú, abnormálnu potrebu. Fungujú pritom rovnako ako všetci ostatní.“

Keď sa ho spýtame, či je na Slovensku projekt sexuálnej asistencie potrebný, odpovie: „Jednoznačne áno!“

Ako vyzerá pripravená spoločnosť?

Na názor sme sa spýtali aj našich poslancov a poslankýň. „Záujem zo strany ľudí s hendikepom by bol, otázka je, či by do tejto témy vo veľkej miere nevstupovalo konzervatívne rodinné prostredie. Obávam sa, že mnohí v takomto prostredí žijú,“ hovorí poslankyňa Silvia Petruchová z OĽaNO, ktorá je na invalidnom vozíku.

Viaceré političky by privítali, ak by sa téma dôkladnejšie preskúmala aj v slovenskom kontexte. „To, čo napríklad funguje v susednom Česku, by mohlo naraziť na slovenské reálie,“ uvažuje Natália Blahová z SaS. Jej kolegyňa Lucia Nicholsonová má opačný názor. „Nemusíme vymýšľať teplú vodu. Ak táto služba funguje v zahraničí, nie je dôvod, prečo by nemohla fungovať na Slovensku.“ Poslanci Smeru sa k tejto téme vyjadrovať nechceli.

Štát by sa mal podľa medzinárodných zmlúv snažiť hendikepovaným v tejto oblasti pomôcť. Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím sa Slovensko zaviazalo, že im zabezpečí dôstojný život a plnohodnotný výkon ľudských práv a základných slobôd bez akejkoľvek diskriminácie.

Obavy z toho, či je na sexuálnu asistenciu naša spoločnosť pripravená, stále zaznievajú aj zo strany telesne a mentálne postihnutých ľudí.

Lucie Šídová, ktorá projekt rozbehla v Česku, nad tým však krúti hlavou. „Neviem si predstaviť, že by spoločnosť niekedy bola pripravená. Ako vyzerá pripravená spoločnosť?“

Téma sexuality podľa nej bude v spoločnosti tabuizovaná vždy. V prípade ľudí s postihnutím môže byť otvorenie tejto témy dvojnásobne ťažšie.

Nedovolíme im ani sa zaľúbiť

V Senci sa pred rokom konali veľké zásnuby, ktoré pripomínali svadbu. „Nevesta“ aj „ženích“ mali mentálny hendikep, ale keďže spolu tvorili pár veľmi dlho, rozhodli sa lásku spečatiť aspoň symbolicky. Na skutočné manželstvo rodina ešte nie je pripravená.

„Nevesta“ po svadbe túžila veľmi dlho. Jej matka jej sľúbila, že keď bude mať 40, tak sa môže vydať. Dcéra si tento sľub dobre zapamätala a matka už nemohla cúvnuť. Ide však o ojedinelý prípad, ktorý bol inšpirovaný vyspelými krajinami.

Niekoľko ľudí so zdravotným postihnutím dnes žije v podporovanom bývaní. Ide o byty alebo domy, kde dokážu žiť takmer samostatne. Ak niečo nezvládnu, pomôže im s tým asistent. Podľa Kruzslíkovej by niektorí z týchto ľudí mohli žiť aj v plnohodnotnom partnerskom živote, tak ďaleko sme sa však na Slovensku zatiaľ nedostali.

Prečítajte si

Nikdy nepocítiť túžbu. Príbehy ľudí, ktorých nikto sexuálne nepriťahuje

Popri tom všetkom ešte existuje množstvo hendikepovaných, ktorí nikdy sexuálne nedozrejú. Tí sexuálnu asistenciu nepotrebujú, stačí im cítiť blízkosť iného človeka. „Majú sexualitu, predstavy a túžby ako šesťročné dieťa, ako prváčik. To znamená láskanie, tulkanie. Niektorí aj tvrdia, že ‚my sme sa milovali‘. A keď povedia, čo to znamená, tak zistíte, že len spali vedľa seba, túlili sa a hladkali,“ hovorí doktorka Sylvia Bzdúchová.

Početná skupina mentálne postihnutých dnes navyše žije v zariadeniach, kde sú ženy oddelené od mužov. Týmto ľuďom nevieme ponúknuť odbornú pomoc s ich vlastnou sexualitou a často im nedáme ani možnosť, aby sa niekedy v živote zaľúbili. S pomocou asistenta je to pritom na Západe bežné.

U nás to rodičia hendikepovaných detí začnú zvažovať až vtedy, keď sú konfrontovaní s otázkou, čo bude s ich deťmi, keď už sa o ne nebudú môcť postarať oni.