Karol Sudor
Silvia Szabóová (1964) je lektorka a dizajnérka prírodných a terapeutických záhrad, jej manžel Štefan Szabó (1960) pôsobí ako lektor v témach udržateľnosti, ochrany klímy a environmentálnej filozofii, venuje sa aj dizajnu klimatických záhrad.
Čím vás tak uchvátili záhrady, že sa stali vaším živobytím?
Štefan: Záhrady majú viaceré spoločné črty s umením – obe sú o pocitoch a spomienkach. Moje intenzívne spomienky sa viažu na záhradu mojich starých rodičov, neskôr aj rodičov, čo ma hlboko ovplyvnilo aj v neskoršom živote. V roku 1992 sme založili občianske združenie Sosna, ktorého cieľom bolo environmentálne vzdelávanie. Obec, kde bývame, nám vyšla v ústrety a poskytla nám relatívne veľký a v tom čase zdevastovaný pozemok aj s jednou starou budovou. Práve tam sme začali budovať vzdelávacie centrum ako ekologickú a prírodnú stavbu z dreva, zo slamy a z hliny. Jeho podstatnou súčasťou od začiatku mala byť ukážková záhrada, ktorá pomáha zdraviu, prírode aj klíme. Postupne sme o tom začali vzdelávať aj iných.
Silvia: Máme názor, že ak už niekto má nejakú pôdu, má sa o ňu aj starať. Tým nemyslíme kosenie dokonalého trávnika, ale komplexné vysádzanie stromov, kríkov, okrasných aj úžitkových drevín, byliniek a podobne. Človek by mal byť zodpovedný voči svojmu prostrediu.
Mýlim sa, ak poviem, že pri dvoroch s „golfovými“ trávnikmi a tujami prevraciate oči?
Silvia: No, myslíme si o tom svoje. Nie o dvore či záhrade, ale o človeku, ktorý ich spravuje. Záhrada je odrazom nás samých, ukazuje, akí sme, čo potrebujeme. Ak mám okolo dvora veľký betónový plot, naznačuje to, že túžim po bezpečí, že sa chcem chrániť, byť od ľudí trochu ďalej, mať veľmi veľké súkromie.
Naopak, niektoré záhrady, ktoré vídame po Slovensku, majú len živé ploty a trávniky premenili na kvitnúce lúky, kde sa cítia lepšie. Niektorí zasa svoje trávniky vykášajú doslova až po zem, takže im schnú a musia ich hnojiť a polievať.
Štefan: Stálo by za hlbšiu sociologickú štúdiu, ako charakter záhrady súvisí s vnútrom človeka. V Kanade o tom robili výskumy a vyšlo im, že charakter záhrady súvisí dokonca aj s politickou orientáciou. V záhrade krásne vidieť, či človek chce mať všetko absolútne pod kontrolou, alebo či dokáže tolerovať, že niektoré veci nefungujú, ako si želá, ale podľa vlastných zákonov.
Niekto si však môže povedať – celý deň pracujem, starám sa o deti, nemám čas riešiť ešte aj záhradu, stačí mi pekný trávnik, po ktorom môžem chodiť bosý, bazén a trampolína.
Štefan: Raz bola u nás na praxi študentka z dobre situovanej rodiny. Rozprávala mi, aký majú skvelý pozemok a aký je tam dokonalý trávnik, že tam majú všetko od prevzdušňovača až po kvapôčkovú závlahu. Prosto sa o trávnik neustále starali, takže mu venovali viac času a peňazí ako iní ľudia do svojich rozmanitých záhrad. Spýtal som sa jej, či si teda do tej dokonalej trávy niekedy aj ľahla. Prekvapene sa na mňa pozrela – prosím? Ľahnúť si do trávy? Veď
