Denník N

Historici a novinári. Historici a spoločnosť

Vedci žijú vo svojom vlastnom svete, v ktorom platia o čosi iné pravidlá. Je to úplne prirodzené, ale občas musia zo svojho akvária vykuknúť. Podobne ako novinári.

Autor je historik, Historický ústav SAV

Slovenskí historici sa stretli v dňoch 11. až 13. mája 2016 pri príležitosti 15. zjazdu Slovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied v Skalici (SHS). Účastníci ho skoro jednohlasne považovali za úspešný, keďže v tejto komunite už dávno neprebehol podobne kritický zjazd a konferencia s konkrétnym pomenovaním problémov.

Netradične bohatá a polemická diskusia, keď nebolo jednoduché získať mikrofón, čo sa v našich zemepisných šírkach len tak nevidí, zasvätených doslova ohromila. Tento názor stojí trochu v kontraste voči pohľadu Petra Morvaya.

Ten však svojím článkom sám seba nevdojak postavil do rovnakej pozície, ktorú kritizoval u historikov. Obšírne vykreslil viaceré nedostatky argumentácie a prístupu „druhej strany“, no riešení ponúkol pomenej. (Nie je práve toto problémom slovenskej žurnalistky?)

Akvárium je dôležité

Keď novinári úplne oprávnene požadujú od historikov, aby považovali ich spôsob práce za legitímny, musí to fungovať aj opačným smerom. Často sa stretávam s uštipačnými poznámkami v mojom okolí na účet vedátorského sveta odtrhnutého od reality. Vedecký priestor má svoju logiku a zákonitosti, ktoré na prvý pohľad nemusíme pochopiť.

Napríklad cieľom vedeckej konferencie, akou bola aj tá v Skalici s názvom História, historiografia a etika, je predstaviť vlastný pohľad na konkrétny problém a získať naň spätnú reakciu, vďaka ktorej potom historik môže kriticky zhodnotiť svoj postoj. Musí si k tomu naštudovať relevantné články, utriediť svoje myšlienky a podnety iných, nechať uležať text. To môže v časovosti historikov pokojne predstavovať aj pol roka.

Vedecký text ostáva aktuálny omnoho dlhšie ako ten novinársky, ak je kvalitný, kolegovia sa k nemu budú opakovane vracať a podrobne ho študovať. Z vlastnej skúsenosti viem, že mnohí historici, a nielen zo Slovenska, považujú takmer za drzosť, keď si od nich vypýtate konferenčnú verziu príspevku. Inými slovami nešiť horúcou ihlou. Vlastný svet vedcov, v tomto konkrétnom prípade dostatočný časový priestor, je dôležitý. Vďaka autonómnemu postaveniu sme schopní ponúknuť iný pohľad na jednotlivé problémy, pohľad, ktorý nepodlieha časovému stresu, logike trhu či diktátu okamžitej užitočnosti.

Na aktuálny problém reagovali účastníci prijatou výzvou a – aspoň z pohľadu historikov – veľkým dôrazom na medializáciu problému. Nevídaný ohlas v masovokomunikačných prostriedkoch zúčastnených historikov prekvapil, no na druhej strane plne odrážal jeho naliehavosť.

Napriek kritike Petra Morvaya, s ktorou do istej miery súhlasím, si myslím, že spôsob, akým médiá informovali o zjazde SHS, nielen vďaka aktivite novinárov, ale aj zásluhou prístupu historikov, dáva nádej do budúcnosti, že taká dôležitá spolupráca medzi historikmi a novinármi môže fungovať. Na zamyslenie pre oba tábory ostáva, prečo sa tak stalo až po úspechu kotlebovcov vo voľbách.

Ale aj z akvária treba občas vykuknúť

Nemožno si však zakrývať oči ani pred nedostatkami zjazdu a konferencie. Obávam sa, že sme ako historici nezhodnotili dostatočne kriticky svoje miesto v spoločnosti. Napriek nepochybnému pokroku z posledných rokov, čo dokazuje napríklad aj účasť kolegov z krajín V4 na zjazde, historici ostávajú uzatvorení voči svojim zahraničným kolegom, iným vedným disciplínam, často aj ostatným vedeckých pracoviskám s rovnakou oblasťou výskumu a, bohužiaľ, ešte aj voči spoločnosti.

Historici sú jej integrálnou súčasťou, a ak sa niečo udeje, napríklad rast extrémizmu, nemôžeme sa tváriť, že za to nenesieme svoj diel zodpovednosti. Je síce pravda, že sme už dávnejšie poukazovali na nezmyslené znižovanie dotácie hodín vyučovania dejepisu a z celkového hľadiska na odsúvanie humanitných a spoločenských vied do pozície príživníka, ako keby niekoho naučiť kriticky rozmýšľať už nebolo samo osebe prínosom pre spoločnosť. Otázkou však ostáva, prečo nás spoločnosť a politici nepočúvajú.

Je to chyba spoločnosti? Alebo je to naša chyba, že nedokážeme vystúpiť zo svojej vedeckej sféry komfortu, slovami Petra Morvaya zo svojho akvária, a nevieme hlasnejšie vyjadriť či presadiť svoj názor? Prečo nie sme schopní mobilizovať spoločnosť?

Širšie spoločenské debaty sa zjavne riadia inými zákonitosťami ako tie vedecké a to treba zobrať do úvahy. Ak teda už konečne vydáme vyhlásenie k nejakému aktuálnemu problému, čo je náš najčastejší spôsob reakcie, a nič sa nemení, mali by sme byť schopní využiť alternatívne formy komunikácie. Inak naše neustále sťažovanie sa a ukazovanie prstom na druhých skutočne vyznieva ako neplodné „bedákanie pri pive“.

Nejde tu len o rozširovanie svojich názorov a myšlienok prostredníctvom médií, hoci tento spôsob je pre historikov asi najjednoduchší. Ako alternatívnymi spôsobmi osloviť verejnosť, ukázali naposledy pedagógovia a študenti Katedry histórie Filozofickej fakulty UPJŠ, keď pri príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom priamo v uliciach Košíc zorganizovali interaktívnu výstavu pod názvom Kto bude ďalší?, v rámci ktorej upozorňovali na nebezpečenstvo extrémistických ideológií.

Zlepšiť komunikáciu so spoločnosťou, vysvetliť jej dôležitosť výskumu a princípy, na ktorých funguje, či verejne prezentovať výsledky našej činnosti sú však výzvy, pred ktorými stoja nielen historici, ale celá slovenská vedecká obec.

Teraz najčítanejšie