Denník N

Primabalerína, ktorú ocenil aj Kiska: Z obyčajného vedela ruská škola urobiť nádherné

Augusta Herényiová-Starostová v predstavení Laurencia 1958. Foto - SND.
Augusta Herényiová-Starostová v predstavení Laurencia 1958. Foto – SND.

Tancovať balet sa nenaučí každý, a aj ten, čo má talent, musí drieť. Ak to však človeka baví tak veľmi ako Augustu Herényiovú-Starostovú, má veľkú šancu, že prežije krásny život.

Keď začne hovoriť o tanci, rozžiari sa jej tvár a gestá jej rúk sú aj uprostred prázdnej kaviarne elegantné, akoby ešte vždy stála na javisku. Hovorí o úrazoch aj pľuzgieroch, ktoré žiadnu primabalerínu neminú, no ani na chvíľu nezaváha. „Balet je krásne povolanie, splnili sa mi v ňom všetky priania,“ hovorí viackrát. Málokto to môže povedať s takou istotou ako ona. AUGUSTA HERÉNYIOVÁ- STAROSTOVÁ tancovala v divadle celý život. Začiatkom roka si od prezidenta prevzala štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. 

Narodili ste sa v tridsiatom roku v hlavnom meste. Na akú Bratislavu si spomínate z detstva?

Bývali sme na Žilinskej ulici. Oproti nášmu domu bol parčík, dnes už tam stojí vysoký dom. Bolo to naše ihrisko – stačilo len prejsť cez cestu. Tam sme robili prvé špagáty a cigánske kolesá. Pamätám si, ako raz cez našu ulicu prechádzal cirkus aj so slonom. Mali to najbližšie z nádražia smerom k dnešnému Námestiu slobody. Vtedy sme ho volali „firšnál“, podľa nemeckého Fürstenalle – Kniežacia aleja – neskôr Kniežacie námestie, hoci vtedy to bola jedna veľká lúka, ktorú križoval vyšliapaný chodník. Tam vtedy vystupovali všetky možné cirkusy, ktoré prišli do mesta. To bolo moje detstvo. Mali sme vtedy v Bratislave už dve zimné klziská – jedno na Žabotovej ulici, druhé na Vazovovej, ktoré bolo v lete normálne detské ihrisko, so všetkým, čo k tomu patrilo.

Chýba vám niečo z tejto starej Bratislavy?

Zostal nám Dunaj, divadlo tiež, akurát škoda, že to nové mám trochu ďaleko. Je tu veľa pekných nových vecí. Čo mi však prekáža, sú tie nové dlažby, ktoré sú v centre. Človek nemôže kráčať zamyslene, to by isto spadol. Hovorí sa, že baletky vedia, ako padať – v rámci choreografie či réžie, a ja už som párkrát aj spadla, ale tu k tomu stačí naozaj málo a máte vyvrtnutý členok.

Aký bol kultúrny život v meste, keď ste dospievali? Chodievali ste do divadla?

Do divadla som sa prvýkrát dostala vďaka našej dobrej susede. Mame povedala, že ideme na návštevu a nech mi oblečie tie najlepšie šaty. Vzala ma na Šeherezádu. Bola som z toho unesená. Keď v jednej scéne ležal na zemi otrok mŕtvy, sledovala som, či ešte dýcha, aby som sa uistila, že ešte žije. Druhý raz ma už vzala pani Fuchsová-Lehotská na Dvořákove Slovanské tance, v ktorých vtedy účinkovali Fridrich Füsseger a sólistky Tamara Isičenková a Eva Jaczová, ktorá neskôr zakladala baletné konzervatórium.

Tam vám napadlo, že budete baletkou?

Nie, vtedy som ešte nemohla ani len tušiť, že sa to raz skutočne stane. Keď som mala asi jedenásť rokov, pýtala sa nás učiteľka, čím by sme chceli byť, keď dospejeme. Každé druhé dievča chcelo byť filmovou herečkou (smiech), iba jedna moja spolužiačka, ktorá sedela za mnou, zrazu povedala: primabalerína. Primabalerína? Ostalo mi to v hlave. Skamarátili sme sa. Chodila do baletnej školy Evy Fuchsovej-Lehotskej a nabádala ma, nech sa prídem pozrieť. Pani Lehotská totiž mala vo zvyku nechávať dvere do baletnej sály pootvorené. Niektorí rodičia sa radi prišli pozrieť na svoje deti. Tak som sa aj ja prišla pozrieť a bola som z toho nadšená. Začala som mamu prosiť, aby som tam tiež mohla chodiť. Dopriala mi to. A pani Fuchsová zasa bola taká úžasná, že dokázala vytušiť, kto má talent, a podporovala ho, aj keď si to rodina nemohla dovoliť. Stále mi opakovala – Ty musíš tancovať, ty budeš tancovať! Starala sa o nás a v jej škole som vyrástla, chodila som tam od dvanástich rokov. Bola skvelá, výnimočná učiteľka. Naučila ma základom klasického tanca, ktoré mi neskôr veľmi pomohli na konkurze do Slovenského národného divadla.

Do baletnej školy ste chodili počas druhej svetovej vojny. Zasahovala vtedy do vášho života?

Samozrejme, najmä keď bombardovali Apolku a Národné múzeum. To sme už bývali za hotelom Carlton a boli sme celkom blízko, akoby nám to padalo na hlavu. Pri poplachu sme aj s kufríkom najdôležitejších vecí utekali na električku, ktorá nás doviezla k bratislavskému tunelu, kde sme na tých kufroch sedávali a čakali, kým nehlásili, že je už bezpečne, aby sme sa mohli vrátiť domov.

Nebola predstava kariéry baletky v tom čase príliš neperspektívna?

Neperspektívna? Kdeže, nad tým som ja vôbec nepremýšľala. Divadlo – to pre mňa bola predstava čohosi krásneho. Pripadala som si ako princezná, keď ma tam prvýkrát uviedli a ukázali mi šatňu s vlastným šuplíkom a základnými líčidlami. Dnes je to tam už iné, zmodernizované. Vtedy bola v celom divadle jediná sprcha – v suteréne, takže sme si väčšinou iba odlíčili tvár a bežali po predstavení domov. Skúšky sme mávali v Redute, v sále s veľkými oknami do dvora, lebo v divadle nebola sála na cvičenie baletu.

Augusta Herényiová a Vladimír Marek, Zlatovláska, 1956. Foto - SND
Augusta Herényiová a Vladimír Marek, Zlatovláska, 1956. Foto – SND
Augusta Herényiová, Valpurgina noc.
Augusta Herényiová, Valpurgina noc.
Šatôčka1954/55: Augusta Heréyiová (Marika), Vladimír Marek (Ferko). Foto - SND.
Šatôčka1954/55: Augusta Heréyiová (Marika), Vladimír Marek (Ferko). Foto – SND.

Neodrádzali vašu detskú predstavu o kariére baletky ťažké tréningy v baletnej škole?

Nie, v škole to bolo úžasné. Ja som bola také živé dieťa, že mne robil pohyb radosť. A to mi zostalo, aj keď som už tancovala v divadle. Sú tanečníci, ktorým sa aj občas nechce. To som nikdy necítila. Len čo som sa postavila k tyči, bola som šťastná. Pedagóg povedal ‚prvá pozícia‘ – a už to išlo. Tešilo ma to každý deň, zo žiadneho tréningu som sa neuvoľňovala.

Ani raz neprišla únava? Alebo dilema, či to bolo správne rozhodnutie, či to nie je príliš náročné?

Nie. Nikdy. Na začiatku v tom navyše zohrávalo úlohu aj to, že keď ma angažovali do Národného divadla, zrazu som dostala plat. Mala som sedemnásť rokov. Ten plat nebol veľký. Pamätám si, že do Prahy v tom čase prišiel anglický balet s hviezdnym obsadením a ja som si nemohla dovoliť cestovať tam, hoci veľa kolegov išlo, čo mi bolo ľúto, ale neprekážalo mi to. Do poslednej chvíle, kým som mohla stáť pri tyči a cvičiť, som bola šťastná. Všetky priania sa mi v divadle splnili – tancovala som Júliu, Giselle, Labutie jazero, Spiacu krásavicu, Šeherezádu – veľmi veľa pekných úloh. Aj takých, v ktorých bolo treba hrať, vžiť sa do nich. Dostávate sa tak do rôznych svetov. Samozrejme, je to náročné, niekedy máte horúčku a necítite sa najlepšie, inokedy sa musíte zasa odosobniť. Pamätám si, že som mala predstavenie, keď mi zomrela maminka. Kolegyňa mi navrhla, že to vezme za mňa, ale ja už som bola pripravená a povedala som, že to zvládnem. Cítila som sa pripravená, vedela som, čo môžem a čo nie. Potom už len pripraviť špičky, rozcvičiť sa a urobiť svoju robotu. A aj napriek takým chvíľam bol tanec krásnym povolaním.

Už po troch rokoch v divadle ste sa stali sólistkou. Je to bežné?

Na konkurz do divadla nás skvelo pripravila pani Fuchsová, ja a ešte jedno dievča sme sa dostali do Národného divadla hneď na prvý raz. A už koncom prvej sezóny som dostala úlohy s malými sólami. Samozrejme, nie sama, ale s ďalšími sólistkami. Prvú úlohu som mala v Rhapsody in Blue, potom v Bolere a v Petruškovi na Starvinského hudbu, v ktorom vtedy tancoval najlepší tanečník v republike Miroslav Kůra.

V tej sezóne prebiehali kvalifikačné skúšky a ja som na nich dobre obstála. Do poroty prišiel Ivo Váňa Psota – český, svetovo uznávaný tanečník, choreograf a baletný režisér. Mal veľmi dobré renomé. Až neskôr som sa dozvedela, že som vtedy mala jedno z najlepších hodnotení, a asi aj preto som hneď potom dostala zmluvu riadnej členky súboru, nielen elévky. V balete je totiž istá postupnosť – najprv ste elévka, potom zboristka, zboristka s povinnosťou sóla, sólová tanečnica s povinnosťou účinkovania v zbore a až potom sú sólisti. Nebolo to teda pre mňa až také prekvapivé, že som sa stala sólistkou, lebo ma dobre obsadzovali hneď od začiatku. Prichádzalo to postupne, až som dostala hlavnú úlohu – postavu Swanildy v balete Coppelia, a potom už prichádzali ďalšie úlohy – Popoluška a iné, ťažšie a krásne.

Romeo a Júlia, 1968: Augusta Herényiová (Júlia), Zoltán Nagy (Romeo). Foto - SND.
Romeo a Júlia, 1968: Augusta Herényiová (Júlia), Zoltán Nagy (Romeo). Foto – SND.
Hrdinská balada, Augusta Herényiová, Ján Halama.
Hrdinská balada, Augusta Herényiová, Ján Halama.
Augusta Herényiová v jednej z mnohých úloh, ktoré v divadle stvárnila.
Augusta Herényiová v jednej z mnohých úloh, ktoré v divadle stvárnila.

Zvykne si telo na bolesť? Necíti už baletka napríklad prsty, keď tancuje na špičkách?

Tancovať na špičkách sa učí postupne. Najprv si mnohé na začiatku do nich ešte dávajú vatu, aby to tak nebolelo. Ale sú urobené špeciálne, dobre vystužené. Samozrejme, pre nohy je to nezvyk, urobia sa pľuzgiere, ale časom už viete, ako si ich ošetriť, aby sa rýchlo zahojili. A potom, keď ste na javisku, už nad tým nepremýšľate, sústredíte sa na to, aby ste všetko zvládli.

Sú aj baletky, ktoré túžia ostať iba v zbore? Vzniká rivalita medzi tými, čo sa stanú sólistkami?

Iste, medzi sólistkami vzniká isté napätie. Nehádali sme sa, ale občas sa aj trochu zablýskalo. Ale iba občas, nikdy som to nevnímala viac. A ani by som si z toho nič nerobila. Keď som aj náhodou čosi započula, vravela som si, nech sa radšej každý stará sám o seba. Medzi tanečnicami je to totiž tak, že niektoré majú všetko od prírody, nohy ako stvorené na tancovanie – a nie je z nich nič. Nemajú ctižiadostivosť, chuť dostať sa vyššie. A sú aj také, ktorým je dobre v zbore. Aj medzi nimi sú totiž také, ktoré majú akési vedúce postavenie v zbore.

Fyzická kondícia teda nestačí, ak chce byť baletka sólistkou?

Nie, musí mať jedno aj druhé. A ešte čosi – sú tanečnice, ktoré majú skvelú postavu, výborne tancujú, ale majú mŕtvu tvár. Upozorňovala som na to aj žiačky, keď som krátko učila na konzervatóriu. Prečo sa tak tvárite? Prečo sa neusmievate? Robí vás to staršími, a z tanca predsa máte radosť, tak to ukážte. Pamätám si, ako nám to prízvukovala aj sólistka Veľkého divadla, keď sme boli na stáži v Moskve. Nešlo len o techniku, ale aj o detaily – všetky pózy boli prepracované, hlava išla vždy tam, kam mala, paže tiež. Z jednoduchého, obyčajného tanca vedela ruská škola urobiť niečo nádherné, úžasné. Tam nám tiež vysvetľovali, že musíme vedieť pracovať aj s pohľadom, s výrazom tváre. Musíme zo seba vedieť dostať emóciu, nestačí ju prežívať. Divák ju musí vidieť, nech sedí aj v zadnom rade. Všetko musíte vedieť preniesť do pohybu, do výrazu. A keď to tanečnica chce, divák to uvidí. Nedá sa oklamať.

Naučí sa balet každý, keď veľmi chce?

Všetko sa nenaučí. Musí na to mať talent, ale aj isté fyzické danosti – ohybnosť, uvoľnené šľachy. Niektoré dievčatá nikdy nezdvihnú nohu vyššie ako na deväťdesiat stupňov. A niektoré aj áno, ale musia na tom drieť, čo bol aj môj prípad. Ale aj tie, čo to mali prirodzené, si stále nohy trénovali. A tiež musíte mať eleváciu – musíte vedieť, ako sa odraziť a ako mäkko dokončiť skok, na to tiež musíte mať vrodenú dispozíciu.

Ktorá z tých vecí bola pre vás najťažšia? A stáva sa to po čase ľahšie?

Všetko je na balete ťažké. Aj piruety sú ťažké. Stále treba pracovať. Raz to, myslím, povedal Rudolf Nurejev – svaly majú zlú pamäť. Po prázdninách sme prichádzali vždy aspoň päť dní pred začiatkom tréningov a začali sa rozcvičovať. Môžete svoju úlohu poznať naspamäť, ale musíte ju mať v nohách – a musíte ju zvládnuť s dychom. V Labuťom jazere idú za sebou: tanec vo dvojici, hneď nastupuje partnerova variácia, potom partnerkina variácia a finále, v ktorom sa primabalerína točí na jednej nohe, v otočkách sa zdvíha zo zeme na špičku. A to je najťažšie. Volá sa to fueté. V Labuťom jazere je ich tridsaťdva. Nie všetky tanečnice to dokážu.

Je úloha v Labuťom jazere tá, po ktorej primabaleríny najviac túžia?

Pre mňa to bola táto. Keď ma pán Remar obsadil, mala som dvadsaťdva alebo dvadsaťtri rokov a veľmi ma to prekvapilo. Myslela som si, že nemám takú ideálnu postavu, že mám príliš široké ramená. Neskôr som v tej úlohe videla ešte všelijaké tanečnice – a uvedomila si, že nezáleží až tak na tom, aby mali ideálnu, dokonalú postavu. Iste, nesmie to byť žiaden extrém, ale dôležitejší je celkový dojem, ohybnosť. Keď si oblečie ten kostým a vystúpi na javisko, musí to vyzerať tak, ako má.

Labutie Jazero: Augusta Herényiová (Odetta), Vladimír Marek (Princ),1953. Foto - SND.
Labutie Jazero: Augusta Herényiová (Odetta), Vladimír Marek (Princ),1953. Foto – SND.
Labutie Jazero: Augusta Herényiová (Odília), Zoltán Nagy (Princ),1972/73. Foto - SND.
Labutie Jazero: Augusta Herényiová (Odília), Zoltán Nagy (Princ),1972/73. Foto – SND.

Majú baletky komplexy zo svojej postavy?

Určite áno. Tiež som mala. Myslela som si napríklad, že mám silné stehná. Ale vraveli mi, že je to hlúposť. A keď sa dnes pozerám na fotky, zdá sa mi, že boli normálne. (smiech)

Musí byť baletka pekná? Existujú škaredé primabaleríny?

Škaredé som nevidela, baletka nemusí byť klasicky krásna, ale musí mať čosi do seba. Je to divadlo. Ak je pekná, je to pre ňu navyše, ak má pekný úsmev, oči. Ale líčením sa dá dosiahnuť všeličo, hoci nie to prirodzené, čo najviac priťahuje. Ale sú aj primabaleríny, ktoré nie sú vyslovene krásne, ale sú to osobnosti na javisku, ktoré svojím výkonom presvedčia divákov a získajú si ich.

Váš manžel bol tiež baletným sólistom. Kto sa staral o domácnosť?

Spoznali sme sa v divadle, hrali sme v Copélii, kde som hrala Swanildu. Aj v Popoluške sme hrali spolu, on bol princ. Doma mi so všetkým pomáhal, mali sme dvojičky, takže to bolo náročné. Našťastie, veľmi nám pomáhala aj moja, aj jeho mama, u ktorej deti trávili letá.

Necítia sa muži sólisti v tieni primabalerín?

Raz to jeden aj povedal – že sú tam najmä preto, aby primabaleríne pomohli pri zdvíhačkách a piruetách. Ony sú tie hlavné, ale nemám pocit, že by sa preto muži sólisti cítili menejcenne. Musia veľa posilovať, aby udržali partnerku v zdvíhačkách, a tiež majú svoje sóla a piruety, ktoré sú rovnako náročné. A tiež môžu predsa dobre vyzerať a byť obdivovaní. (smiech)

Augusta Herényiová-Starostová pôsobila 37 rokov v Slovenskom národnom divadle. Foto - SND.
Augusta Herényiová-Starostová pôsobila 37 rokov v Slovenskom národnom divadle. Foto – SND.
V predstavení Laurencia, 1959.
V predstavení Laurencia, 1959.

Tancovali ste v SND počas socializmu. Zasahovala nejako politická moc do baletu?

Vždy som si chválila, že sme nemali nič spoločné s politikou. Neovplyvňovala náš repertoár. Mali sme v repertoári aj ruské balety a boli to dobré, pekné diela. Mali sme v súbore aj troch straníkov, o ktorých sme vedeli, ale nijako to nezasahovalo do našej práce.

V balete ste sa s manželom mohli uplatniť aj za hranicami. Nerozmýšľali ste, že emigrujete?

Nie, v 50. – 60. rokoch sme ešte nemali také príležitosti a potom sa už nedalo veľmi chodiť von. Navyše, manžel nerobil veľké, klasické úlohy, bol charakterový tanečník. Robil záporné postavy, negatívne, výrazové. Ja som mala aj ponuku do Viedne, ale to bolo krátko po zranení a nevedela som si predstaviť, že tam odídem a vráti sa mi to. Ale úrazov som mala viac – tri veľké. Koleno som liečila skoro rok. Každá tanečnica mala svoje skúsenosti. Na ortopédii sme boli ako doma.

Ak niekto nikdy nebol na balete, prečo by tam mal ísť? Zažije na balete niečo, čo nikde inde?

A túži niekto vedieť, čo je to balet? Neviem. Balet je krásno. Je to radosť sledovať krásne ladné pohyby v kombinácii s krásnou hudbou. A ak niekto vie vnímať krásno, tak balet mu dá veľmi veľa. Nútiť niekoho nemá zmysel. Každý má iné chute. Ak však príde, je dobré, ak o tom čosi vie. Samozrejme, keď je dobre urobená choreografia, mal by pochopiť tému aj príbeh, no je dobré, ak príde pripravený a prečíta si aspoň obsah diela.

Snívajú ešte dnes dievčatá o tom, že sa stanú primabalerínou?

Určite. Keď sa teraz pozerám na dievčatá zo Z rozprávky do rozprávky, ktorú pripravujeme, tak je to isté. A všetky sú už teraz krásne, štíhle, vysoké, s peknými nohami. Len sa obávam, nech nevyrastú príliš, aby neprerástli chlapcov – tanečníkov, čo nie je veľmi žiaduce najmä pri duetách.

Augusta Herényiová-Starostová si preberá vyznamenanie od prezidenta Andreja Kisku.
Augusta Herényiová-Starostová si preberá vyznamenanie od prezidenta Andreja Kisku.

Prekvapilo vás vyznamenanie od prezidenta?

Samozrejme, veľmi. Prišla mi obálka so znakom Slovenskej republiky a prezidentskej kancelárie, netušila som, čo to môže byť. Bola som prekvapená, absolútne som to nečakala. Bolo to krásne. Dôstojné. Všetko sa v človeku chvelo, ako sme prichádzali na Hrad a stála tam prezidentská stráž v tých krásnych slovenských uniformách. A potom gratulácia od pána prezidenta. Bolo to naozaj nádherné pre mňa aj moju rodinu – nezabudnuteľný zážitok.

Volili ste Andreja Kisku?

Áno, od začiatku som mu držala palce. Je iný než tí predošlí. Pôsobí na mňa veľmi príjemne a prirodzene.

Augusta Herényiová-Starostová v najnovšom predstavení Z rozprávky do rozprávky, ktoré malo premiéru začiatkom februára. Foto - Peter Brenkus.
Augusta Herényiová-Starostová v najnovšom predstavení Z rozprávky do rozprávky, ktoré malo premiéru začiatkom februára. Foto – Peter Brenkus.

Augusta Herényiová-Starostová (1930) – absolvovala baletnú školu Evy Fuchsovej-Lehotskej, od roku 1947 pôsobila tridsaťsedem rokov v SND. Debutovala v Gershwinovej Rapsódii v modrom a v Stravinského balete Petruška. Postupne pribúdali ďalšie postavy – stvárnila herečku v Asafievových Plameňoch Paríža (1952), Popolušku v Prokofievovom rovnomennom balete (1951), hlavnú postavu Giselle na hudbu Charlesa Adama (1956), Auroru v Čajkovského balete Spiaca krásavica (1957), bola Veronou v Jurovského Rytierskej balade (1960), či skvostnou Júliou v balete Romeo a Júlia (1968). Hlavnú úlohu v Labuťom jazere tancovala v troch rôznych naštudovaniach a choreografiách, naposledy ako 42-ročná. Po ukončení sólovej kariéry pôsobila ako baletná majsterka a asistentka choreografie. Jej manželom bol Milan Herényi, tiež sólista SND. V roku 2010 účinkovala v balete Made in Canada Jamesa Kudelku, vo februári sa na dosky SND vrátila opäť – v úlohe babičky kultového baletu Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky, v ktorom v 50. rokoch začínala v úlohe Zlatovlásky.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie