Denník N

Sme späť v minulosti

Hegel tvrdil, že jediným poučením z histórie je fakt, že sa z nej ľudstvo nikdy nepoučí. U nás vyholené dôkazy o jeho tvrdení pochodujú ulicami.

Po dlhých rokoch som sa opäť dostal ku knihe Eben poľského klasika reportáže Ryszarda Kapuscinského. Aj keď niektoré z jeho textov vznikali pred viac ako pol storočím, je obdivuhodné, ako vystihujú dnešnú Afriku, ako dokážu priblížiť farby a vône krajín i mentalitu ich obyvateľov. Jeho postrehy nám vysvetľujú úlohy európskych krajín v jednotlivých konfliktoch na čiernom kontinente i príčiny sporov a napätia medzi etnikami. Pomáhajú nám dať do súvislostí udalosti dnešnej imigračnej krízy i pozadie nedávnych i súčasných vojen v Sudáne, Libérii, Nigérii, či genocídy v Rwande.

Spolu s osobným svedectvom generála Romea Dellairea v knihe Podať ruku diablovi považujem Eben za najprínosnejší text, vysvetľujúci šialenstvo masového zabíjania medzi kmeňmi Hutu a Tutsi v polovici deväťdesiatych rokov i zrod nenávisti vo všeobecnosti. „Naša dnešná podozrievavosť a nechuť voči Inému, voči Cudziemu, má základ ešte v strachu našich kmeňových prapredkov, ktorí videli v Inom, v príslušníkovi iného kmeňa nositeľa zla a zdroj nešťastia,“ píše Kapuscinski.

Vojna v Rwande bola len jednou z mnohých, ktoré sa v Afrike odohrali po osamostatnení bývalých kolónií, no vďaka miliónu obetí v priebehu troch mesiacov a nepochopiteľnej brutalite obyčajných ľudí zarezonovala aj v Európe.

O nenávisti rovnakého druhu, ale v našich podmienkach, píše Timothy Snyder v knihách Krvavé územie a Čierna zem. O 14 miliónoch obetí mimo frontu na území medzi Berlínom a Moskvou, pakte medzi Hitlerom a Stalinom, o ich motívoch i metódach. Hrôzostrašné udalosti odrazu nie sú nepochopiteľné, všetko malo svoj prepracovaný systém, príčiny i následky.

Najväčšia hrôza, ktorá z týchto kníh vanie, netkvie iba v samotných historických udalostiach, ale najmä v paralelách so súčasnosťou. Vyčerpávajúce sa zdroje, pocity krivdy, nárast šovinizmu, volanie po poriadku, popularita iracionálnych teórií, popieranie nespochybniteľných faktov a zmätok v hodnotách, to všetko nás vracia o sto rokov späť. Pritom o najtragickejšom období Európy už bolo napísaných toľko kníh, bolo zaznamenaných nespočetné množstvo svedectiev, pomenovali sa príčiny a svet si myslel, že má dostatok argumentov na to, aby už nikdy nič podobné nedopustil.

Hegel tvrdil, že jediným poučením z histórie je fakt, že sa z nej ľudstvo nikdy nepoučí. U nás si nemusíme čítať Hegela – dôkaz správnosti jeho myšlienky nám každodenne podávajú vyholené existencie pochodujúce ulicami, kontrolujúce vlaky, mlčiace z televíznej obrazovky, sediace v parlamente. Po vyše dvadsaťročnej okupácii Československa a počas vojenskej intervencie u nášho východného suseda dôveruje Rusku 31 percent našej populácie. A Heglovi súhlasne pritakáva aj premiér i väčšina opozície, živiaci nenávisť. Ich reči nám pripomínajú, že vojna a genocídy nám vôbec nie sú vzdialené.

Komentáre

Teraz najčítanejšie