Denník N

Biľakov svet: Z Krajnej Bystrej videl po Moskvu

Profil vplyvného komunistu, ktorý hnal ľudí násilne do družstiev, pozval ruské tanky a vykonával vôľu Kremľa v Československu. Dnes na Slovensku prebieha verejná debata, či takíto ľudia smú mať pomníky.

Počuť hlasy, že u nás nie je istá budúcnosť a perspektíva. Mnohí sa tak vyjadrujú v úradoch a inde. Som presvedčený, že sa títo ľudia hlboko mýlia. Áno, kto sa nestotožní s politikou strany, so socializmom, kto sa nezapojí do budovania socializmu, nemá istotu ani perspektívu. Ale nie preto, že mu ju nedáva naša strana, spoločnosť, socializmus, ale preto, že sa sám vyčleňuje z budovania socializmu.

Slová Vasila Biľaka z 10. decembra 1970, keď Ústredný výbor Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) schválil dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, len eufemistickým spôsobom vyjadrujú omnoho drsnejšiu realitu, na ktorej mal Biľak výrazný podiel: previerky, vyhadzovy, ostrakizáciu, prenasledovanie, pokazené životy tých, čo sa „sami vyčlenili“, i tých, čo sa „stotožnili“, či mŕtvych na hraniciach.

Tradičný žánrový obrázok z časov normalizácie – súdruh Biľak bol v roku 1974 skontrolovať úrodu. foto – TASR
Tradičný žánrový obrázok z časov normalizácie – súdruh Biľak bol v roku 1974 skontrolovať úrodu. foto – TASR

Biľak bol vtedy už dva roky ideologickým tajomníkom Ústredného výboru, teda druhým mužom štátostrany, a v tejto funkcii zotrval ďalších osemnásť rokov. Závratná kariéra na krajčíra s komickým prejavom zo zabudnutého kúta krajiny – Krajnej Bystrej, kde mu jeho rodáci vlani odhalili pamätník, ktorý sa stal miestom boja, dokonca aj súdneho, a ktorý pokračuje odhaľovaním búst ďalším komunistickým funkcionárom. Slovensko si 26 rokov po páde ujasňuje, ako pristupovať k vysokým komunistickým politikom, a preto je užitočné pozrieť sa na to, akí títo ľudia boli.

Do veľkého sveta

Otec Vasila Biľaka niekoľkokrát odišiel za prácou do Ameriky, matka porodila deväť detí, z ktorých sa dospelosti dožili len dve. Otec zomrel v roku 1920, keď mal Vasil tri roky, a mama si vzala iného – pôvodne bohatého, no tiež násilného – Amerikána. Zomrela v roku 1929 a jej dve preživšie deti z rodnej Krajnej Bystrej odišli. Dmitrij sa učil za mäsiara vo Svidníku a Vasil robil paholka v Kapišovej. Obaja sa nakoniec o dva roky stretli v Hradci Králové, kde Vasilovi brat našiel miesto krajčírskeho učňa.

Po vyučení odišiel Vasil Biľak nakrátko do Prahy a v roku 1936 do Bratislavy. Začínal ako pomocník v krajčírskej dielni, no neskôr postúpil a vstúpil aj do Červených odborov. Podľa vlastných pamätí chcel vstúpiť aj do komunistickej strany, no na jeho prihlášku sa zabudlo.

Video: Prejav Vasila Biľaka v roku 1971

V roku 1939 ho mobilizovali do československej armády a v Banskej Štiavnici zažil vznik armády Slovenského štátu. Tam najskôr cenzuroval poštu, pomáhal financom na južnej hranici a neskôr pracoval v krajčírskej dielni. Niekoľkokrát ho demobilizovali a opäť povolali. V Trnave ho zastihlo SNP, ku ktorému sa pridal a kde ho zranili. Po porážke Povstania sa dostal do Bratislavy a po jej oslobodení v roku 1945 vstúpil na tretí pokus do strany.

Cez deň Biľak opäť pracoval v krajčírskom salóne, večer chodil na školenia, schôdze, v nedeľu na brigády a stále agitoval. Ako písal, prežíval „život romantických revolucionárov“. Výsledky volieb v roku 1946 boli preňho sklamaním, no február 1948 nádejou, že začína etapa spravodlivého života. Komunisti sa chopili moci. Pre neho osobne to bol začiatok 40-ročnej etapy profesionálneho funkcionára.

Najprv dostal na Ústrednom zväze výrobných a spotrebných družstiev za úlohu pripravovať sa na združstevňovanie remesiel, neskôr ho poslali na krajskú politickú školu do Sládkovičova a potom sa dostal na krajský výbor strany, kde mal na starosti textilný priemysel.

Tu zažil aj „obdobie veľkých, až tragických chýb a omylov“. Ako napísal: „Zažil som aj aféru so Šlingom. Jeho priateľ, Ervín Polák, bol vedúcim tajomníkom krajského výboru strany. Do funkcie vedúceho krajského tajomníka ho uvádzala Marie Švermová. Po určitom čase ho zavolali do Prahy na poradu, z ktorej sa už nevrátil. Dlho sme nevedeli, kde je. Nemohli sme pochopiť, že by nášho vedúceho tajomníka kraja mohol niekto zadržať, zavrieť… Neskôr prišla z Prahy šifrovaná správa, ale nikto ju nevedel rozšifrovať, pretože kľúč od šifry bol v trezore a kľúč od trezoru mal pri sebe súdruh Polák. Až za niekoľko dní prišla Marie Švermová a objasňovala nám, čo sa stalo. Neskoršie to postihlo aj Marii Švermovú.“

V strane sa „zahniezdilo niečo nezlučiteľné s leninskými normami života strany,“ no to nebránilo tomu, aby tridsaťtriročného Biľaka vybrali do Ústrednej politickej školy v Prahe, kde sa dokonca túžil stať učiteľom.
ÚV KSS však rozhodol inak a z Biľaka sa stal vedúci ideologického oddelenia. Titul RSDr. (žartovne označovaný ako Rozhodnutím strany doktor) tak získal až v roku 1962.

Pomoc východu

Na Biľakovom pamätníku v rodnej obci sa okrem iného píše, že sa v rokoch 1950 – 1988 zaslúžil o rozvoj východného Slovenska. A je nepochybne pravda, že sa snažil pomôcť svojmu zaostalému regiónu napríklad tým, že presadzoval výstavbu priemyslu či škôl.

Pamätník v Biľakovom rodisku vlani pomaľovali výtvarníci Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz. Foto – tasr
Pamätník v Biľakovom rodisku vlani pomaľovali výtvarníci Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz. Foto – tasr

No komunistická predstava o pokroku mala aj inú tvár. Jedna z nich sa ukázala už v roku 1953, keď perspektívny káder presunuli do Prešova – tentoraz na post krajského tajomníka pre otázky ideológie a priemyslu.
Okrem iného tam upevňoval družstevnú myšlienku, keď sa nútene kolektivizovaní roľníci vo veľkom domáhali svojich majetkov. Napríklad tým, že úrodu zemiakov zachraňovali vojaci:

„Tým sme chceli aj demonštrovať, že ozbrojená moc pomáha družstvám.“ Alebo tak, že časť prešovskej posádky, Zbor národnej bezpečnosti a Ľudové milície prečesávali Slanské vrchy, kde ľudia skrývali kravy pred odvedením do družstiev. Skrátka „neboli to dožinky, ale tvrdý boj“, „ťažký zápas nového so starým“.

Jeho činnosť bola zo straníckeho pohľadu úspešná a od roku 1954 sa stal Biľak členom ÚV KSČ, neskôr aj členom ÚV KSS a vedúcim prešovského Krajského výboru komunistickej strany.

V roku 1958 mu k straníckym funkciám pribudol post povereníka školstva a kultúry. Hoci by sa mohlo zdať, že to už muselo byť nad jeho sily, zvládol aj to. Stačilo sa riadiť predstavou o kultúre ako slúžke politiky a ideológie: „Už staré porekadlo hovorí Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Myslím, že dostávajú dosť chleba, aby aspoň trochu slušne spievali.“ Ako napísal, aby sa predišlo škandálom, čítal všetky scenáre filmov, ktoré sa mali natáčať na bratislavskej Kolibe.

O dva roky prišla ďalšia zmena. Po prijatí novej ústavy, ktorá deklarovala, že socializmus už v krajine zvíťazil, bol Zbor povereníkov rozpustený a Biľak sa stal podpredsedom Slovenskej národnej rady i ministrom československej vlády bez kresla.

Vasil Biľak reční. FOTO – TASR
Vasil Biľak reční. Foto – TASR

Od roku 1962 sa posunul na miesto tajomníka pre ideologické otázky ÚV KSS, teda hneď za šéfa Karola Bacílka, respektíve Alexandra Dubčeka.

Historička Elena Londáková v knihe Aktéri jednej éry na Slovensku: 1948 – 1989 opisuje vtedajšieho Biľaka slovami: „Stále sa pohyboval kdesi v strede, hoci svojím osobnostným a politickým vývojom napĺňal všetky predpoklady klasického dogmatického aparátnika… Jeho sedliacky rozum, akýsi prirodzený inštinkt i získané skúsenosti ho tak vcelku spoľahlivo viedli cez zákulisia a intrigy veľkej politiky, aby sa napokon sám stal ich tichým účastníkom, čoraz vplyvnejším mužom v úzadí, sivou eminenciou slovenskej politiky.“

Neznamenalo to, že Biľak z opatrnosti nikdy nič nehovoril. Hoci v čase, keď sa v strane začali formovať výraznejšie názorové skupiny, Biľak zostal mimo nich, z postu ideologického tajomníka sa postavil za rehabilitáciu takzvaných buržoáznych nacionalistov či väčšie kompetencie slovenských orgánov, kritizoval aj najväčšie problémy vo fungovaní strany. No jeho dlhodobé nastavenie ho nakoniec doviedlo nielen k silnému postaveniu v normalizačnom Československu, ale vynieslo mu aj povesť zradcu.

Proti kontrarevolúcii

S odstupom rokov vo svojich pamätiach Biľak písal, že Dubček nikdy nebol uznávaným funkcionárom a svojím prejavom dokonca vyvolával pocity hanby. Vraj až neskôr pochopil, ako Dubček túžil po moci: „V podvedomí mal z toho strach, ale túžba stať sa prvým tajomníkom ho zaslepovala a strach prehlušovala.“

V realite sa ideológ postavil za prvého tajomníka, keď ho obviňovali z nacionalizmu či pri voľbe šéfa ÚV KSČ začiatkom januára 1968. Dubček ho potom podporil za šéfa slovenských komunistov.

No Biľak bol znepokojený už vo februári osudného roku. Interpretoval to tak, že každý ďalší deň sa stále zreteľnejšie ukazovalo, čo sa stáva hlavným cieľom takzvaného obrodného procesu: „Boj sa začal rozvíjať nie proti chybám, revizionistom, oportunistom, ale proti čestným komunistom, ktorí sú na dôležitých postoch.“ Dubčeka, okolo ktorého vraj začala „pravica“ budovať kult, presvedčoval, aby nepodľahol módnym náladám.

Citáty Vasiľa Biľaka

Kontrarevolúcia v Československu neprešla. Škody, ktoré napáchala, ešte ani dnes nemôžeme plne zhodnotiť. Bolo treba začať naprávať škody krok za krokom a politickými metódami zlikvidovať kontrarevolúciu a vyviesť spoločnosť z krízy.

Článok v Rudom práve, 1969

Pretože sú tu [sovietske vojská] na základe zmluvy medzi oboma vládami. Americké vojská sú tiež v Spolkovej republike a v ďalších štátoch západnej Európy. Ak opustia vojská USA západoeurópske územie, opustia Sovieti ČSSR, o tom som presvedčený.

Rozhovor pre časopis Spiegel, 1985

Ak si myslia [sovietski činitelia], že musia revidovať minulosť, potom nech to robia, ale nech do toho nezaťahujú iné strany. KSČ to nemôže kopírovať… Ak niekto udrie králika do hlavy, králik je mŕtvy. Ak to postihne medveďa, nestane sa nič. My sme ale králik.

V rozhovore s Erichom Honeckerom, 1988

Pokiaľ ide o Kriegla, vysvetlil som súdruhovi Kosyginovi, že by sme nemali z Kriegla, zákerného sionistu, syna staviteľa zo západnej časti Ukrajiny a medzinárodného dobrodruha, urobiť československého mučeníka a hrdinu.

Paměti Vasila Biľaka, 1991

Dôležitý bol pre neho vzťah k Sovietskemu zväzu a zachovanie statusu quo – teda poslušnosť voči Moskve. Najneskôr po marcovej drážďanskej schôdzke predstaviteľov komunistických strán, kde sa Dubček dostal do sporu so sovietskym šéfom strany Leonidom Brežnevom, sa priklonil ku konzervatívnemu krídlu strany a odhodlal sa bojovať proti „kontrarevolučným silám“. A tu sa začala najproblematickejšia časť jeho kariéry, ktorú strávil v Prahe, v centre česko-slovenskej politiky. V hlavnom meste potom žil dvadsať rokov, kým sa vrátil opäť na Slovensko.

Predĺžená ruka Moskvy

Spolu s podpismi Aloisa Indru, Drahomíra Koldera, Oldřicha Švestku a Antonína Kapka je na pozývacom liste, ktorý žiadal Brežneva o „bratskú pomoc“, aj podpis Vasila Biľaka. Ten to síce popieral, no znalecký posudok zo začiatku deväťdesiatych rokov pravosť podpisu potvrdil.

Na predsedníctve ÚV KSČ v noci z 20. na 21. augusta sa šéf slovenských komunistov neúspešne pokúsil presadiť vyhlásenie, ktoré by inváziu piatich armád Varšavskej zmluvy privítalo.

Neúspechom sa skončila aj snaha konzervatívcov vytvoriť kolaborantskú „robotnícko-roľnícku vládu, ktorá mala v okupovanom Československu prebrať moc a na ktorej sa Biľak výrazne podieľal. Stal sa jedným z najnenávidenejších ľudí v krajine a aj po desaťročiach spomínal na to, ako sa k nemu ľudia zle správali a ohovárali ho.
No problémy mal aj v Moskve, na ktorú sa celý život spoliehal ako na svoj maják, pretože pokus o prebranie moci nevyšiel. No aj tak mal pre Brežneva cenu a po krátkom čase, keď sa stiahol do ústrania, znovu úradoval na pražskom ústrednom výbore, kde sa v novembri stal ideologickým tajomníkom a pôsobil ako predĺžená ruka moskovského vedenia. Teda až do nástupu Michaila Gorbačova, z ktorého perestrojkou, podobne ako prakticky celé vedenie československých komunistov, nesúhlasil. To už sme sa dostali do druhej polovice osemdesiatych rokov.

V roku 1968 nám po invázii vojsk Varšavskej zmluvy OSN nepomohla. Foto – TASR
V roku 1968 nám po invázii vojsk Varšavskej zmluvy OSN nepomohla. Foto – TASR

Verný až do smrti

Do dôchodku odišiel koncom roka 1988, a tak sa naňho v čase Nežnej revolúcie neupriamila až taká veľká pozornosť. Až do smrti v roku 2014 žil v lacno nadobudnutej znárodnenej vile v Bratislave.

V roku 1991 vyšli neautorizované Paměti Vasila Biľaka, ktoré pôvodne začali vychádzať pod názvom Míľniky môjho života ešte koncom osemdesiatych rokov v straníckych denníkoch Rudé právo a Pravda, no vedenie strany ich publikovanie zastavilo. V roku 2014 vyšla autorizovaná kniha Až po mé smrti, kde taktiež zostal verný svojim normalizačným postojom.

Napriek všetkému zlu, čo napáchal, Biľaka neodsúdili ani len za pozývací list vojskám Varšavskej zmluvy. Originál je stále v Moskve, ktorá vec považuje za uzavretú. Viac ako dvadsaťročné vyšetrovanie sa skončilo v roku 2011, keď špeciálna prokuratúra stíhanie prerušila, pretože nezohnala svedkov z Česka.

Viac od tohoto autora? Napísal knihu 2018: Rok protestov

Viac info

Teraz najčítanejšie