Referendum o rodine – mágia, steaky a vegetariáni

Zvykne sa hovoriť, že po bitke je každý generál a Slovensko nie je po uplynulom víkende žiadnou výnimkou. S malými obmenami v našej krajine platí, že po referende je každý kúzelníkom v interpretácii výsledkov.

Podľa toho, čo odznelo, si Aliancia za rodinu môže okamžite otvoriť čarodejnícku školu a viacerí jej názoroví oponenti v nej môžu od prvého dňa prednášať základnú aj pokročilú mágiu.

Začnime na úvod krátkym odbočením. Predpokladajme, že majiteľ siete reštaurácií si zmyslí, že slabé tržby posilní uvedením novinky – šťavnatého steaku za prijateľnú cenu. Na jeho veľké prekvapenie si z každej stovky jeho zákazníkov tento kulinársky klenot vyberie iba pätina ľudí a jeden hosť sa síce popýta na detaily jedla, ale odmietne ho. Ostatní novinku ponechajú bez záujmu. Tržby stagnujú naďalej.

A aký je výsledok? Majiteľ zvolá novinárov a oznámi famózny úspech svojej snahy, na druhej strane sa lokálni vegetariáni začnú verejne tešiť z definitívneho víťazstva svojho životného štýlu.

Má to iba jednu chybu. Totiž, ani jedna zo strán vôbec netuší, či medzi tými, ktorí steak nejedli, vôbec nejakí vegetariáni sú. A ak i sú, tak či práve ich vegetariánstvo bolo pre ich rozhodnutie rozhodujúce. A to je v skratke celý príbeh slovenského referenda a deformácií, ktoré vznikli pri interpretácii jeho výsledkov.

Dymová clona víťazstva

Napriek tomu, že účasť na referende skončila hlboko pod hranicou platnosti, predstaviteľ Aliancie za rodinu Anton Chromík neváhal celý akt označiť za veľký úspech s tým, že na názor nehlasujúcich „sa neprihliada“.

Neskôr samotná aliancia verejne poďakovala necelému miliónu účastníkov referenda za, to že „zdvihli hlas za hodnoty, za rodinu, deti, manželstvo“. Do tohto presne uvedeného počtu (944 674) pritom pravdepodobne omylom zahrnula i tých, ktorí hlasovali záporne.

Podstatnejšia je však poznámka ku zvyšku populácie. Ako aliancia uvádza, „o tých, ktorí neprišli hlasovať, nie je možné povedať nič iné, iba že nevyjadrili svoj názor“. A to je práve omyl.

Právne nastavenie referenda na Slovensku je všeobecne známe. K platnosti je nevyhnutná nadpolovičná účasť oprávnených voličov, z ktorých sa majorita musí vysloviť buď pre kladnú, alebo zápornú odpoveď.

Ak si odmyslíme zmarenie referenda, tak teoreticky môže hlasovanie skončiť tromi spôsobmi, prakticky však iba dvomi. Buď bude neplatné pre nízku účasť, alebo platné s priklonením sa hlasujúcich k agende organizátora (teda ku kladnej odpovedi). Tretia možnosť, teda platnosť a súčasne väčšinové odmietnutie iniciatívy organizátora, je číra ilúzia.

Rozhodujúci faktor slovenských referend totiž nie je to, aký je pomer odpovedí áno verzus nie, pretože ten bude vždy v prospech prvej možnosti. Jediné, čo je podstatné, je účasť. Aj preto takmer nikto netuší, v ktorom regióne získali jednotlivé otázky najviac kladných odpovedí, zato takmer každý vie, že najvyššia účasť bola v Námestove a okolí.

Aliancia za rodinu si tento fakt, prirodzene, uvedomovala. Alebo sa niekto reálne domnieva, že jej výzvy, aby sa referenda zúčastnili všetci občania (teda i tí, ktorí by hlasovali záporne) boli motivované úprimnou snahou o dosiahnutie menej výraznej prevahy kladných odpovedí či dokonca prevahy tých záporných? V politike totiž nikto, skutočne nikto, nerobí kampaň pre opačný tábor, ale vždy mobilizuje tých, u ktorých predpokladá zisk hlasov pre seba.

Presne preto Ján Slota ešte ako predseda SNS nekoncentroval svoju kampaň do okolia Komárna a rovnako tak Béla Bugár nezvykne agitovať medzi Čadcou a Krásnom nad Kysucou. Pre alianciu však toto neplatilo, pretože i záporne hlasujúci boli pre ňu hlasmi pre (z jej pohľadu) finálny správny výsledok.

Referendum totiž nie sú voľby, kde neúčasť nemá na výsledky absolútne žiadny vplyv. V prípade referenda je rozhodnutie občanov (ne)ísť hlasovať to jediné, čo rozhodne. Preto neúčasť na ľudovom hlasovaní rozhodne môže byť vyjadrením postoja.

Neschopnosť či neochota Aliancie za rodinu uznať tento fakt, je nielen nepochopením faktov, ale súčasne i výsmechom svojej vlastnej kampani, v ktorej na vyjadrenie názorov vyzývala všetkých občanov Slovenska.

Pochybný dôkaz o modernom štáte

Druhou stranou mince sú názory z opačného názorového tábora, podľa ktorých výsledok referenda naznačuje posun našej krajiny k jej liberálnejšej podobe. Táto interpretácia, hoci ideovo diametrálne odlišná od aliancie, je založená na totožnej chybe.

Ľuďom, ktorí sa referenda nezúčastnili, je tu automaticky pripísaný postoj, ktorý veľká časť z nich vôbec nemusí považovať za vlastný. Inak povedané, tým, ktorí si nedali steak, je tu bez obalu priznané vegetariánstvo.

Nikto totiž nevie, aké boli dôvody tých, ktorí nehlasovali. Dovedené do absurdity, tých príčin mohlo byť takmer až tri a pol milióna, čo je približný počet osôb s volebným právom, ktoré sa referenda nezúčastnili.

Odpor k samotnej agende Aliancie za rodinu mohol byť iba jedným z nich, rovnako ako to mohla byť lenivosť, nezáujem, pokazený žalúdok alebo celodenný športový maratón na zahraničných televíznych kanáloch. Nehovoriac o tom, že na Slovensku, ako i v každom inom demokratickom štáte, žije aj solídna skupina patologických nevoličov, ktorých k volebným alebo referendovým urnám nedotiahne v zásade nič.

Vysloviť teda záver, že štyri pätiny spoločnosti nešli na referendum preto, že odmietli iniciatívu aliancie, je obyčajný klam. Pravidelné medzinárodné výskumy totiž presne ukazujú, aké postoje sú na Slovensku väčšinové čo do vzťahu k homosexuálom a ich vyhliadkam na registrované partnerstvá či adopcie.

Záver bez fantázie

Čo nám teda referendum prezradilo? V zásade iba záver zbavený akejkoľvek fantázie, pretože to jediné, čo z neho vyplynulo, sú tvrdé a suché fakty.

Na hlasovaní sa zúčastnila približne pätina spoločnosti, z čoho drvivá väčšina hlasovala kladne. Majorita oprávnených voličov sa plebiscitu nezúčastnila a bez relevantného výskumu sa o množstve za tým stojacich príčin môžeme nanajvýš iba domnievať. Alebo sa, samozrejme, môžeme pustiť do zdeformovaných interpretácií a hovoriť o veľkých víťazstvách na jednej či druhej strane.

Je to na každom z nás, veď takých krvavých steakov bude v ponuke ešte veľa.

Autor je politológ, pôsobí na katedre politológie FSS MU