Denník N

V mojej rodine sú všetci nacisti. Môj otec lovil na Slovensku Židov a partizánov

Rakúsky spisovateľ a novinár Martin Pollack. Foto N – Vladimír Šimíček
Rakúsky spisovateľ a novinár Martin Pollack. Foto N – Vladimír Šimíček

Rakúsky spisovateľ Martin Pollack rozpráva, ako je možné, že jeho kniha o migrácii Slovákov či Židov z 19. storočia je taká podobná s tou súčasnou utečeneckou krízou, aj o tom, čo zistil o svojom otcovi, vojnovom nacistickom zločincovi, keď sa rozhodol napísať o ňom knihu.

Najlepšia kniha o súčasnej utečeneckej kríze je z konca 19. storočia. Ani časová medzera jej neubrala na aktuálnosti. Rozpráva o tom, ako z chudobnej Haliče masovo utekali do Ameriky Židia, Slováci či Ukrajinci. Stávali sa obeťami pašerákov a po strastiplnej plavbe v Amerike zistili, že ich predstava o vysnívanej krajine vyzerala úplne inak. Kniha Americký cisár teraz vychádza v slovenčine vo vydavateľstve Absynt. Jej autor, rakúsky spisovateľ a novinár Martin Pollack, ju príde predstaviť do Bratislavy na knižný festival BRaK.  

Sledovali ste s napätím vaše prezidentské voľby?

Veľmi som sa bál, že pán Norbert Hofer vyhrá, ale našťastie sa tak nestalo. Bolo to len o chlp. Nikdy sme nemali také politické voľby ako tieto. Normálne prezidentské voľby sú veľmi nudné. Pracoval som ako korešpondent nemeckého časopisu Spiegel vo Viedni a pamätám si, že boli zaujímavé len raz, keď sa stal prezidentom Kurt Waldheim a zistilo sa, že bol nacista. Vtedy sa povedalo – o. k., takého prezidenta sme si zvolili.

Čo by sa stalo, keby nevyhral zelený Alexander Van der Bellen, ale populista Hofer?

Znamenalo by to, že aj Rakúsko nastúpilo na ten populistický trend, ktorý sa začína objavovať v Európe. Nemusím vám hovoriť o situácii na Slovensku, v Poľsku či Maďarsku.

Ako Hofer zlákal toľko voličov?

Nie je to tak, že by bol taký geniálny, radikálna pravica na tom nie je tak dobre, skôr by som povedal, že dve tradičné veľké strany sú na tom zle. Je to ich chyba a vina leží na nich. Ľudia sú znechutení z politiky, čakali by od politikov viac ako len prázdne reči. Voliči si povedali, že chcú zmenu.

Je teraz Rakúsko rozdelené na dva tábory?

Nepovedal by som, hoci výsledky boli 50 ku 50. Rozdelenie existovalo už predtým. Mladí hlasovali za zelených, menej vzdelaní mladí zase za radikálnu pravicu. Nevolal by som ju však nacistickú, to je nonsens, sú to populisti. Pokračujú v úspechu Haidera, ktorý bol veľmi úspešným politikom. Neprekvapilo by ma, keby sa o dva roky stal kancelárom Heinz-Christian Strache (šéf Slobodnej strany Rakúska, FPÖ).

Čo by sa stalo s Rakúskom?

Nikto nevie. Nebolo by to dobré pre nás ani pre Európu. Stačí sa pozerať, čo sa deje v Poľsku či Maďarsku.

Sleduje Nemecko, čo sa deje v Rakúsku?

Určite, je to európsky trend. To isté sa deje aj vo Francúzsku, v Holandsku, Dánsku či vo Švédsku, kde je veľmi silná pravica. Sám sledujem veľmi pozorne Poľsko, pretože je to moja srdcovka. Zrazu je z neho iná krajina.

Čo si myslíte o Kaczynského štýle vládnutia s premiérkou Beatou Szydlo?

Nemám o nich veľkú mienku. Nedávno som o tom napísal esej pre rakúsky denník Der Standard. Deväť rokov počas komunizmu, od roku 1980 do roku 1989, som bol v Poľsku persona non grata. Celý čas Solidarity mi nedovolili vojsť do Poľska pre moju novinársku prácu. Obávam sa, že teraz by som mohol byť personou non grata znovu. Samozrejme, preháňam, ale je to zlé.

Ako reagovali Poliaci na váš článok?

Veľmi ostro, že to bolo antipoľské. Kritizoval som Kaczynského politiku. Napísal som, že je istá malá možnosť, že sa vracajú k niečomu, čo by sa dalo nazvať nový fašizmus. Upierajú sa k novému silnému lídrovi, je to iliberálna demokracia, chcú kontrolovať médiá a je tam nebezpečenstvo, že sa z Poľska stane Orbánovo Maďarsko. A to všetko hrá do karát ruského prezidenta Vladimira Putina. To je presne to, čo chce. Chce slabú Európu. A to, čo sa deje v Poľsku, je oslabovanie Európy, to, čo tam vidíme, je antieurópska tendencia.

Mali byť predĺžené sankcie?

Rakúsko je pod silným vplyvom Putinovho Ruska, mnohí s ním robia biznis. Rakúšania by boli prví, čo by povedali – robme zase biznis a zrušme ich. Počas olympiády v Soči boli Rakúšania hrdí, že Putin navštívil ich dedinku. Ako prvý líder v EÚ po sankciách dostal u nás ovácie. Situácia na Kryme bola proti právu, a keď to budeme prehliadať a pristúpime na appeasement, bude to zlé.

Putin vykresľoval Ukrajincov ako fašistov, jeho najväčšími obdivovateľmi sú pritom ultrapravicoví lídri. Je pre nich vzor nového nacionalizmu?

Samozrejme, aj v Rakúsku Strache k nemu vzhliada a chce byť jeho kamarát, čo je absurdné. Ja by som to nazval nový patriotizmus. Hlása, že každá krajina má byť sama sebou, má sa upierať k svojej minulosti a vidieť sa ako silná a mocná krajina. Ten nový nacionalizmus je veľmi nebezpečný.

Na začiatku bolo Rakúsko veľmi otvorené k utečencom, namiesto slzného plynu, čo na nich striekali maďarskí policajti, sa stretli s pomocou rakúskych železníc aj dobrovoľníkov. Potom však kancelár Werner Faymann otočil. Čo sa stalo?

Reagoval na verejnú mienku. Urobili chybu, mysleli si, že môžu predbehnúť pravicu sprava, čo sa vždy končí neúspechom. Ak chcú ľudia voliť pravicu, volia pravicu. Nie niekoho, kto zmenil názor pred piatimi minútami. Čo je zaujímavé, Van der Bellen vyhral vo veľkých mestách ako Viedeň. A väčšina utečencov je práve tam, nie na vidieku. Žijem v malej dedine v Burgenlande, kde 64 percent ľudí volilo Hofera, pričom u nás nie je jediný utečenec. Nevedia, o čom rozprávajú, nikdy nevideli utečenca.

To je veľmi podobné so Slovenskom. Na rozdiel od Rakúska, kde ich prišlo okolo stotisíc, neprišiel takmer žiadny. Slovenský premiér ich vidí len ako špekulantov či teroristov a hovorí, že u nás niet miesto pre islam. To je radikálne aj na Hofera, nie?

Áno, je to priveľmi zjednodušujúce. Rovnaké argumenty však zaznievajú aj v Poľsku. Poliaci sú pritom tí z prvých, čo emigrovali v Európe z ekonomických dôvodov. Chodia do Anglicka, Írska, Nemecka či Rakúska. Nájdete ich všade. Narazíte na poľské komunity, poľské obchody. Milióny Poliakov sa rozhodli emigrovať. Nedávno sme tu mali demonštráciu pravicových Poliakov, niekto tam niesol transparent s nápisom Poľsko pre Poliakov. Prišiel som za ním a pýtam sa ho: „Čo tu robíte?“ „Žijem tu v Rakúsku veľa rokov,“ odpovedal mi. Tak sa ho pýtam, čo by povedal na to, keby sme my v Poľsku chodili s transparentmi Rakúsko pre Rakúšanov, čo by ste potom urobili. Je to nonsens. Na druhej strane, treba si priznať, že s utečencami aj islamom súvisia viaceré problémy. Je zlé, ak sa to vytesňuje, ako to často robí ľavica v našej krajine. Samozrejme, že v Nemecku aj Rakúsku sa v súvislosti s utečeneckou krízou objavujú aj ťažkosti a treba im čeliť. Musíme byť čestní a hovoriť ľuďom pravdu. Platí však, že čokoľvek urobíte, postavíte múry či ploty, tak utečenci prídu. Môžu Spojené štáty stavať múr a Mexičania aj tak prídu.

Pamätáte sa na časy, keď Rakúsko prijímalo desaťtisíce utečencov z Československa, Maďarska či bývalej Juhoslávie?

Bolo to podobné ako teraz. V roku 1956 som študoval na internátnej škole, kde sa znenazdajky objavili štyria-piati maďarskí chlapci. Ani jeden z nich nevedel slovo po nemecky. A nič strašné sa nestalo, za pár mesiacov sa na nich nalepila dobrá nemčina, dokončili školu a bolo. Podobné to bolo v roku 1968 s utečencami z Československa. Samozrejme, nie všetci zostali. Mali by sme si uvedomovať, že utečenecké vlny sa objavujú často, a mali by sme to riešiť civilizovane. Mali by sme sa pozrieť do histórie a priznať si, že vždy sa to dá vyriešiť a svet sa nerozpadne.

Vaša kniha Americký cisár je síce o masovom exode Slovákov, Židov, Poliakov či Ukrajincov z Haliče z konca 19. storočia. Číta sa však ako reportáž o súčasnej kríze. V mnohom sú tie paralely šokujúco blízke, len Slovákov nahradili moslimovia. Tušili ste pri jej písaní, že bude taká aktuálna?

Vôbec, sám so bol prekvapený, keď som knihu dokončil. Povedal som si – ups, veď to je situácia dnešných dní, ten model je úplne rovnaký. Keď hovoríte ľuďom, že opustíte svoju krajinu, že tam je Amerika a budete sa topiť v zlate. Mnohí prevádzači v Afrike zrejme rozprávajú veľmi podobné príbehy o Európe. Veľa ľudí uteká pred nešťastím s veľkými očakávaniami, opustia svoju dedinu v Afrike, myslia si, že dobre zarobia, že potom privezú so sebou svoju ženu a nakoniec polovicu dediny. Ani vtedy migranti netušili, že život nebude taký ľahký, ako si predstavovali. Jediný rozdiel bol v tom, že keď Slováci z Brutoviec ušli z Uhorska do Ameriky, mohli si byť istí, že sa dostanú k práci. Síce ťažkej, ale dostali ju. Teraz to, čo utečenci nemôžu, je dostať sa k práci a to je tragický rozdiel.

Aj vtedy utekali najmä mladí muži?

Vždy je to rovnaké, prvý chce odísť mladý muž. Vždy je to ten, kto má veľa energie na odchod, kto má podnikavého ducha a túžbu začať život odznova. Moja žena učí utečencov po nemecky a to, čo mi rozpráva, je tragické. Má žiakov z Afganistanu, Afriky, Čečenska, všetci si myslia, že prídu, hneď si zarobia balík peňazí a potom sem zoberú svojich šesť bratov.

Používajú prevádzači podobné techniky ako kedysi v Haliči, len namiesto historiek v krčmách to majú teraz jednoduchšie vďaka Facebooku?

Určite, a je to oveľa väčší obrovský biznis pre mafiu, väčší ako drogy. Obchod s ľudským mäsom, prevádzačstvo, je pre organizovaný zločin fantastický biznis. Metódy ostali rovnaké, ako keď nahovárali chudobných Židov či Slovákov, aby sa vydali na loď do Hamburgu do Ameriky. Keď sme pri Haliči, nezmenilo sa to, bohužiaľ, ani v prostitúcii. V bordeloch v Rakúsku sú dievčatá z toho istého regiónu, ako lanárili vtedy, z Ukrajiny, Moldavska či Rumunska a Ruska. Niektoré možno vedeli, do čoho idú, mnohé však len jednoducho naleteli.

Tá časť vašej knihy, kde riešite priekupníkov s mladými ženami, z ktorých sa stanú otrokyne v Istanbule či Latinskej Amerike, sa nikdy neskončila?

Bohužiaľ, nie, čo ma robí veľmi smutným, že sme sa vôbec nepoučili, že sa život nezmenil. Hovorí to aj tom, že chudoba je tam stále veľmi vysoká. Európa medzitým zbohatla,v Afrike či arabských krajinách je však stále bieda. Rozmýšľali by sme rovnako. Kedysi bolo Rakúsko aj Švajčiarsko chudobné, v Burgenlande má takmer každý druhý niekoho v Amerike, v 20. rokoch minulého storočia to bol veľmi chudobný región. Zábavné na tom je, že vyčítame utečencom, že držia pokope a žijú spolu v jednej štvrti, ale naši predkovia boli veľmi hrdí na to, že sa v Amerike držali pohromade. Napríklad Ukrajinci majú v zahraničí svoje banky, reštaurácie.

Prečo utekali Slováci? Pre chudobu?

Áno, horné Uhorsko bolo veľmi chudobné a nevyvinuté. A monarchia urobila veľmi málo pre to, aby to zmenila. Nebol tam priemysel, čo mali mladí muži robiť? Boli tam len sedliaci ako tí Slováci, ktorými sa začína kniha Americký cisár. Bol to navyše preľudnený región, rodiny mali bežne aj desať, dvanásť detí. Ako rozdelíte medzi nich to malé políčko? Samozrejme, že utekali pre chudobu.

Veľká časť utečencov boli Židia. Utekali pred antisemitizmom a pogromami?

Áno, v Rusku, v Haliči to bolo však takisto hlavne o chudobe. Trochu lepšie však vedeli vďaka židovským organizáciám, kam idú a čo majú očakávať. A väčšinou chodili za svojimi príbuznými. Tak ako teraz mnohí hovoria, že „idem do Švédska, mám tam brata“, „v Nemecku mám bratranca“ a podobne. To je normálna vec, ľudské uvažovanie a motivácia sa nemení.

Veľa migrantov často netušilo, čo vlastne Amerika je, nevedeli ani čítať. Bola negramotnosť v Haliči bežná?

Veľmi, do roku 1910 bola negramotnosť okolo 60 percent a bola hlavne medzi Ukrajincami. To bola veľká výhoda pre prevádzačov, mohli im povedať hocičo a oni im verili. Tak ako ten neuveriteľný príbeh z knihy o „Americkom cisárovi“. Ako mali tí migranti vedieť, že im rozprávajú nezmysly, keď nevedia ani čítať a narafičili na nich divadielko? Neviem, možno v Afrike veria často podobným šialeným príbehom.

Ako je možné, že úradníci tolerovali takých podvodníkov?

Rakúska monarchia nemala žiadnu oficiálnu politiku voči emigrácii. Na jednej strane bola povolená, bola tam preľudnenosť, takže boli aj celkom radi tomu exodu. Len sa báli, či neprídu o vojakov, mladí muži boli prví, čo chceli odísť. Mnohí nechceli ísť do armády, aj preto utekali. Úradníci však ani poriadne nevedeli, čo majú robiť.

Ako dnes, nie?

Presne. Len reagovali, tak ako sa to deje teraz. Zbadáme nejaký veľký problém a reagujeme. Chýba stratégia. Bolo by dobré poučiť sa z histórie a uvedomiť si, že to je starý problém. Napísalo sa o tom množstvo sociologických či ekonomických kníh. Vyšlo mnoho štúdií a výskumov o emigrácii, ale zdá sa, že si to nikto nevšimol a nečítal. Zaujímavé pre mňa je aj to, že sa vždy pýtame, čo sa deje emigrantom, keď sa tam dostanú. Ale nepýtame sa, čo znamená emigrácia pre dedinu, odkiaľ ušli. Aj pre ňu je to obrovská zmena. Najlepší ľudia odchádzajú, unikajú mozgy, čo je zlé. Ale, a to je rovnaké aj dnes, to znamená, že peniaze tam potečú späť a mnohí neemigrujú navždy, ale po rokoch sa vrátia s novými myšlienkami. Ak sa tomu venujete, zistíte, že tí „Američania“, ako sa hovorilo migrantom, čo sa vybrali loďou na Západ, urobili vo svojich dedinách po návrate obrovské zmeny. Priniesli so sebou aj nový prístup. Zistili, že svet sa nekončí na konci nasledujúcej dediny, že existujú rôzni ľudia, k práci sa pristupuje inak, keď robíte od skorého rána v bani či oceliarni. Zrazu sa naučili, čo sú hodinky, predtým ani nepoznali čas, orientovali sa podľa slnka.

Marti Pollack (1944). Rakúsky spisovateľ a novinár. Narodil sa Bad Halle, žije v Burgenlande na hraniciach s Maďarskom. Vyštudoval slavistiku, žil v Poľsku, bol korešpondentom nemeckého časopisu Spiegel. Je autorom viacerých kníh. Americký cisár je o masovej emigrácii na konci 19. storočia z chudobnej Haliče. V knihe Mrtvý v bunkru je o jeho otcovi, vysokom dôstojníkovi SS a nacistickom vojnovom zločincovi Gerhardovi Bastovi. Je držiteľom viacerých literárnych cien. FOTO N - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Martin Pollack (1944). Rakúsky spisovateľ a novinár. Narodil sa v Bad Halle, žije v Burgenlande na hraniciach s Maďarskom. Vyštudoval slavistiku, žil v Poľsku, bol korešpondentom nemeckého časopisu Spiegel. Je autorom viacerých kníh. Americký cisár je o masovej emigrácii na konci 19. storočia z chudobnej Haliče. Kniha Mrtvý v bunkru je o jeho otcovi, vysokom dôstojníkovi SS a nacistickom vojnovom zločincovi Gerhardovi Bastovi. Je držiteľom viacerých literárnych cien. Foto N – Vladimír Šimíček

Americký cisár sa číta ako jedna veľká reportáž. Zohralo pri tom rolu, že ste pracovali ako novinár?

Áno, určite. A navyše som sa ako korešpondent v Poľsku veľa naučil od poľskej reportážnej školy. Prekladal som knihy Ryszarda Kapuscinského, ktorý bol môj veľmi dobrý priateľ. Veľmi rád mám aj knihy Mariusza Szczygieła, ktorý píše o Česku, taktiež je môj veľmi dobrý kamarát. Poľská reportáž má stále veľmi vysokú úroveň. Aj moja vydavateľka, manželka Andrzeja Stasiuka, vydáva veľa reportáží. Mám rád Gazetu Wyborczu, Poliaci mali šťastie na tieto noviny, ktoré sa odhodlali na veľké reportáže. Na dobrú reportáž potrebujete čas a peniaze. Neurobíte dobrú reportáž za päť hodín, musíte vyraziť na pár dní, nie hodín. A stále majú potenciál. Raz chceli so mnou urobiť rozhovor. Opýtal som sa ich: „Koľko potrebujete času?“ Povedali mi, že tri dni. (Smiech). Keby mali ísť rakúski novinári za niekým do Paríža na tri dni, nikto by im to nezaplatil. Šéf by im povedal: „Musíš urobiť rozhovor aj článok, a všetko za pár hodín.“ Spiegel bol a je bohatý časopis, takže podmienky na prácu tam boli fantastické. Pamätám si, ako som s veľmi dobrým fotografom, Poliakom, išiel na dva týždne na Ukrajinu kvôli jednému textu. Teraz si to viete predstaviť len veľmi ťažko.

Ako dlho ste pracovali na Americkom cisárovi?

Výskum mi trval jeden rok a písanie tiež.

Kedy ste si uvedomili, že o tom chcete písať?

V roku 1984 som napísal knihu o Haliči, išlo o akéhosi sprievodcu. Už vtedy sa v nej trochu zjavila téma emigrácie. Po mnohých rokoch som sa k nej vrátil. Na začiatku som mal problém s konštrukciou, s kompozíciou. Chcel som sa koncentrovať na jednu rodinu či jedného muža. Chcel som písať o „malých ľuďoch“. Lenže problém malých ľudí je, že za sebou zanechávajú len veľmi malé stopy.

Ako tí Slováci z Brutoviec, čo sa zjavia na začiatku knihy?

S nimi som mal ešte celkom šťastie, pretože som stretol potomka jedného z nich v Spojených štátoch. Našiel som jednu pani na internete, keď som hľadal Popoviča a niekto ho tam tiež hľadal. Bola to žena s už s škandinávskym menom, ktorá sa snažila nájsť svoje korene. Oslovil som ju mailom a zistili sme, že sme hľadali rovnakého muža. Bola veľmi šťastná, že jej starý otec zo Slovenska sa objavil v knihe. Zaujímavé bolo aj to, že stále žila blízko miesta, kde prišli tí Slováci na konci 19. storočia do Pensylvánie, a jej muž bol takisto oceliar. Veľa sa nezmenilo.

mrtvy v bunkru
FOTO – Brnenské vydavateľstvo Host

V češtine vám vyšla ďalšia zásadná kniha Mrtvý v bunkru, v ktorej ste sa vnútorne vyrovnali so svojím otcom, ktorý bol vysokopostavený nacista. Ako to s ním bolo?

Viete, že aj v nej veľa riešim Slovensko? Môj otec pôsobil na Slovensku ako vysokopostavený člen gestapa. Veľmi tragické pre mňa zároveň bolo, že keď som si robil výskum, zistil som, že bol aj v Poľsku. Mám k tej krajine veľmi blízko, študoval som tam.

Čo presne tam robil?

Bol členom vražedného komanda Einsatzgruppen (nacistické skupiny špeciálneho určenia na prenasledovanie nežiaducich osôb na obsadených územiach, pozn. red.). Pôsobil v Bialystoku v roku 1943, bol aj vo Varšave počas povstania, potom ho poslali na Slovensko, kde bojoval proti partizánom počas slovenského povstania a lovil skrývajúcich sa Židov v horách. To robil. Pohyboval sa v okolí Ružomberka, okolo Donovál. Taktiež som tam vyrazil a našiel množstvo materiálov. Môj otec bol dobrý alpinista, rád lozil a lyžoval. Preňho bola tá misia ideálna.

Bol z pohľadu nacistov úspešný? Považovali ho za dobrého vojaka?

Samozrejme.

Zistili ste, čo ho motivovalo v kariére medzi nacistami?

Vedel som to veľmi dobre, vyrastal som predsa v jeho rodine. Môjho otca zabili, keď sa snažil ujsť do Latinskej Ameriky. Aj to bol príbeh o snahe emigrovať. Mal falošný pas a už prešiel cez Alpy do Talianska, do Južného Tirolska. Bol na zozname vojnových zločincov. Chcel sa však ešte stretnúť s mojou mamou v Innsbrucku. Nepoznal však dobre terén, najal si miestneho prevádzača, mladého muža, a ten ho zastrelil. Boli zaňho vypísané veľké peniaze ako odmena.

Keď sa to stalo, mali ste len tri roky. Čo vám hovorili doma?

Vychovávali ma aj jeho rodičia, moji starí rodičia. Všetci v rodine boli nacisti. Napríklad moja teta bola manželkou mladšieho brata môjho otca. Má stoštyri rokov a stále je nacistka.

Kedy ste si uvedomili, že sa na svet pozeráte inak ako vaša nacistická rodina?

Nebol to jeden moment, prišlo to postupne. Mal som šťastie, že ma poslali do internátnej školy, keď som mal desať rokov. To ma zachránilo. Vychovali ma čiastočne starí rodičia. A predstavte si ten paradox, milovali ma, starali sa o mňa, bol som pre nich poklad, boli tí najlepší starí rodičia. Ale boli veľmi silne presvedčení nacisti. Môj starý otec bol právnik, ako aj môj otec, väčšina bola právnikmi. Robil vo svojom mieste arizáciu, bol zlý človek a zároveň dobrý priateľ.

Ako reagovala rodina na knihu o vašom otcovi?

Už som sa s nimi rozišiel dávno predtým, ako som sa odhodlal napísať tú knihu. Bol som vtedy študent. Stará mama bola hlavným ideológom, vždy mi písala listy. Varovala ma, aby som si z Poľska nevozil ženu alebo, ešte horšie, Židovku. Jeden deň som bol z toho taký vyčerpaný, ako vie byť mladý patetický muž, a napísal som jej list, že ju už nikdy viac nechcem vidieť.

Prečo ste sa rozhodli študovať slavistiku a vybrali ste si práve Poľsko?

Napriek mojej starej mame, ktorá chcela, aby som šiel študovať nemeckú literatúru. Bola veľmi proti, bol to veľmi hlúpy dôvod, ale pre mňa to bolo dôležité rozhodnutie. Keď som začal študovať, nevedel som o Poľsku takmer nič, v Rakúsku sme nepoznali stredoeurópske krajiny. V našej buržoáznej knižnici bol tak možno Jaroslav Hašek a potom už len ruskí autori ako Dostojevskij, pre nás bola stredná Európa terra incognita.

Ako reagovali Rakúšania na vašu knihu?

Väčšinou pozitívne. Zasiahol ma záujem, mal som veľmi veľa čítaní a stále ich mám. V školách, v kníhkupectvách. A to pritom vyšla v roku 2004. Na čítačkách za mnou chodili ľudia a hovorili: „Pán Pollack, to je veľmi zaujímavá kniha, ďakujeme vám za ňu. Aj v mojej rodine to bolo podobne.“ Hneď prišli príbehy o tom, ako bol niečí starý otec v SS alebo gestape. Moja žena, ktorá je z iného prostredia, z polovice je Slovinka, a je často so mnou, mi hovorila, ejha, koľko veľa nacistov je v Rakúsku. Veru, boli by ste prekvapení.

Vyriešilo Rakúsko svoju temnú minulosť?

Vôbec nie.

V čom je problém?

Politické strany sa po vojne rozhodli, že potrebujú nacistov. Boli to predsa intelektuáli a elita, potrebovali právnikov. Prvé roky po vojne síce platili tvrdé opatrenia proti nacistom, ale potom sa to zastavilo. Povedali si, že ich potrebujeme na prestavbu krajiny. Dokonca sa súťažilo, kto získa najlepších nacistov do strany. Sociálni demokrati (SPÖ) tiež nemali veľa intelektuálov.

Snažili sa ich konvertovať na sociálnu demokraciu?

Vôbec im o to nešlo, nestarali sa o to. Hlavný dôvod pre nich bol, aby ich mali v strane. Všetci sme to videli. Po vojne len veľmi málo ľudí chcelo, aby sa Židia vrátili späť do Rakúska. Nevolali tých brilantných ľudí, vedcov, čo urobili kariéru v Amerike či Anglicku. Nevolali im, že príďte, potrebujeme vás, že univerzity sú plné nacistov a potrebujeme dobrých ľudí. Rakúšania vždy predstierali, že to sme neboli my, že to všetko Nemci. Tvrdia, že my sme boli prvou obeťou fašizmu. Čiastočne áno, zoberte si taký anšlus, hoci Rakúsko neprotestovalo, všetko sa odohralo pomocou sily – Hitler to urobil s pomocou armády.

Ruský profesor Andrej Zubov prirovnal Hitlerov anšlus Rakúska k anexii Krymu. Je to podobné?

Áno, preto Poliaci napríklad často v súvislosti s Krymom používajú slovo anšlus. Je to v mnohom podobné. Napríklad plebiscit, keď tam máte už prítomnú armádu, kto by proti nej volil. To bolo rovnaké aj na Kryme. A rovnako platí, že väčšina Rakúšanov bola za anšlus. Moja rodina bola vždy veľmi protirakúska a chceli anšlus. Už v 19. storočí boli presvedčení, že sú veľkí Germáni. Už vtedy prevládali veľmi silné antisemitské a protislovanské nálady.

Aj takmer úspešný kandidát na rakúskeho prezidenta Norbert Hofer je členom spolku buršenšaftu, ktorý sa hlási k veľkému Nemecku a Rakúsko vidí ako jeho súčasť. Sú títo ľudia nebezpeční?

Nepovedal by som to takto. Je členom toho revanšistického spolku, všetci členovia mojej rodiny už ako študenti boli členmi takých študentských spolkov. Hofer pritom neštudoval na univerzite. Veria vo veľkú germánsku ideológiu, myslia si, že sú elita, že nie sú Rakúšania, ale Nemci.

Čo si o tej ideológii myslíte?

Poznám ju veľmi dobre, všetci v mojej rodine ju uznávali. V Grazi boli členmi študentského spolku, ktorý sa volal Germania. Myslím si však, že dnes to znamená menej ako kedysi.

Hypotetická otázka – čo keby Hofer vyhral prezidentské voľby a Strache by sa stal kancelárom, chceli by sa pripojiť k Nemecku?

V prvom rade by to Nemci a dokonca ani Rakúšania nechceli. História sa neopakuje, sú podobnosti, no myslím, že toto nebezpečenstvo už nehrozí.

Keď ste sa dozvedeli toľko zlých vecí o otcovi, zmenilo vás to?

Bol som na to pripravený. Navyše s písaním knihy som dosť čakal, mal som už 61 rokov, keď som ju napísal. Vedel som, že bol vysoko v SS a gestape, ktoré viedol v Linzi. Pre Hitlera to bolo veľmi dôležité mesto, pretože tam chodil do školy. Na to si vždy spomeniem, keď Rakúšania hovoria, že nie, nie, to nie je rakúsky problém, ale problém Nemcov. Lenže ja prichádzam z Linzu, môj nevlastný otec Pollack, maliar, chodil do rovnakej školy s Hitlerom, poznal ho veľmi dobre, keď bol chlapec. Boli v takmer rovnakom veku. Eichmann, inžinier holokaustu, bol z Linzu, Nemec, ale žijúci v Linzi. Ernst Kaltenbrunner (prominentný nacista, odsúdený v Norimberskom procese na trest smrti za vyvražďovanie Židov, Slovanov a iných národností), bol taktiež prepojený s Linzom. Predstavte si – traja veľkí nacisti z jedného 150-tisícového mesta. Nemôžeme povedať, že s nacizmom nemáme nič spoločné.

Keď ste dokončili knihu, vydýchli ste si?

Pre mňa to bolo dôležité. A myslím, že to bolo dôležité aj pre Rakúsko. Písal som to s odstupom, nikoho neobviňujem, nie som sudca či prokurátor. Písal som to bez nenávisti. Kniha ukázala Rakúšanom, že sa dá čeliť vlastnej, veľmi ťažkej minulosti. Keď máte takú rodinu ako ja, je to veľmi ťažké, ale dá sa to s istým odstupom spraviť a nemusí vás to zničiť. Mňa to nezničilo, žijem s tým, rozprávam o tom mnohým ľuďom. Nie je to moja chyba, nie som vinný, narodil som sa v roku 1944. Najdôležitejšie pre mňa je, aby sa o takých veciach hovorilo. Máme tendenciu skrývať nepríjemné veci, chceme hovoriť len o hrdinoch, a nie o „bad guys“. V mojom prípade však neboli žiadni hrdinovia, len zlí muži.

Na Slovensku sa tiež netočia filmy o Tisovi, v katolíckej cirkvi sa nájdu jeho obdivovatelia, v parlamente je strana, ktorá ho obdivuje.   

Jeden z priateľov mojej rodiny tiež pôsobil na Slovensku ako spojka SS s Hlinkovou gardou. Tiež bol na zozname vojnových zločincov. V Nemecku však žil pod falošným menom, kde aj zomrel. Bol veľmi vysoko v SS, volal sa Viktor Nageler. V Linzi navštevoval tento sturmbannführer moju rodinu, všetci vedeli, kým bol. Nikdy sme však nevedeli jeho pravé meno, to som zistil až neskôr, keď som robil výskum kvôli knihe. Na Slovensku dostal trest smrti, ktorý si zaslúžil. Je dôležité, aby sa o všetkom hovorilo, o každom príbehu. Keď som písal knihu o mojom otcovi, natrafil som na protokol o jednom masakri pri Donovaloch v dedine Polianka. Hovorilo sa v ňom o vyvraždených sedliakoch a vypálených domoch. Pochovali ich a odišli. Neskôr ich exhumovali a spísalo sa vyšetrovanie. Len jednu rodinu nevedeli identifikovať, neboli miestni, veľmi zjavne Židia. Napísal som to v knihe, a po nej sa mi ozvala listom z Prahy pani Rybalová: „Pán Pollack, tá rodina, ktorú našli a neidentifikovali – to bol môj strýko z Banskej Bystrice, ktorý sa tam skrýval.“ Priniesla mi dokonca jeho fotografiu. Pre mňa je dôležité, aby sme obetiam vrátili ich príbeh, tváre, mená. Veľa z obetí zmizlo. Rovnako dôležité je hovoriť o zločincoch, akým bol môj otec.

A kým bol?

Takí ľudia ako môj otec nie sú monštrá, ako ukazujú filmy z Hollywoodu, ani psychopati a sadisti. Sú to normálni ľudia, milujúci otcovia, perfektní priatelia, dobrí lyžiari. Veľa ľudí o ňom hovorilo, aký to bol skvelý muž, ako dobre vyzeral. Taký fantastický muž, tak som ho mala rada. Nepochybujem o tom, že bol normálny muž. Preto je také ťažké sa s tým vyrovnať. Hitler asi bol psychopat, vieme, čo s takými, mali sme ho zavrieť.

Nie je problém v tom, že sa dostal k moci vďaka demokracii?

To je nebezpečenstvo demokracie. Nechcem nič v Poľsku porovnávať s Hitlerom, ale aj v Poľsku teraz hovoria, že väčšina má pravdu, nechajte ju rozhodovať. Lenže často sa väčšina mýli a pri mnohých veciach ju nemôžete nechať rozhodovať. Demokracia musí mať svoje limity, tak ako aj sloboda slova. Nemôžete sa len tak rozhodnúť, že niekoho, napríklad Židov, budete zabíjať.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie